Kvapka v mori. Tak hovorievame, keď chceme povedať, že niečo je nepatrné, takmer bezvýznamné. Čo ak je to však práve naopak? Čo ak sa v najmenšej kvapke skrýva poriadok celého mora?
Touto otázkou sa vydávame na cestu dejinami filozofického idealizmu, od starého Grécka až po mysliteľov, ktorí jeho otázky preberali, premieňali alebo proti nim vystupovali.
Platón a Friedrich Wilhelm Joseph Schelling sa v skutočnosti nikdy nestretli. Rozhovor, ktorý nasleduje, je literárnou fikciou, opretou o ich skutočné diela a odbornú literatúru. Schelling v ňom navyše hovorí aj o mysliteľoch, ktorých sám nikdy nečítal, pretože zomrel roku 1854 a niektorí z nich sa vtedy ešte nenarodili. Poznanie, ktoré mať nemohol, mu je prepožičané zámerne. Jeho cieľom nie je podať úplné dejiny idealizmu, ale sledovať jednu otázku, ktorá sa v priebehu stáročí vracia v rozličných podobách: Ako súvisí to, čo si myslíme o svete, so svetom, ktorý naozaj existuje?
Otázka, ktorá prežila tisícročia
PLATÓN: Hovoríš, že prichádzaš z čias po mojom živote. Prečo si prišiel hovoriť o idealizme práve so mnou?
SCHELLING: Pretože mnohé otázky, ktoré sa v mojej dobe dostali do stredu idealistickej filozofie, boli položené dávno predtým, než dostali toto označenie. Ich korene siahajú do starej gréckej filozofie. Bez teba, Parmenida a ďalších mysliteľov pred vami by sme len ťažko rozumeli problémom, ku ktorým sa neskôr vracali Kant, Fichte, ja aj Hegel.
PLATÓN: Ale prečo práve idealizmus? Veď je to iba jedna z mnohých filozofických ciest.
SCHELLING: Pretože na ňom dobre vidíme jednu zo základných otázok filozofie: Je svet iba hmota, alebo k tomu, čo je skutočné, patrí aj idea, rozum či duch? Táto otázka sa menila, keď na ňu odpovedali ďalší filozofi, a práve preto sa oplatí sledovať jej cestu dejinami.
PLATÓN: Nechcem však, aby náš rozhovor bol iba zoznamom mien. Ak máme pochopiť, ako sa filozofia počas stáročí menila, musíme sledovať, ako sa menili otázky, ktoré si filozofi kládli, a odpovede, ktoré na ne hľadali.
SCHELLING: Práve to budeme sledovať. Ako sa v rôznych obdobiach menilo chápanie vzťahu medzi tým, čo si myslíme, a tým, čo skutočne existuje, medzi človekom a svetom, ktorý poznáva, medzi ideálnym a reálnym. A pritom si musíme dávať pozor na samotné slovo idealizmus. Nikdy neoznačovalo jednu jednotnú filozofiu. Skrývajú sa pod ním rôzne názory na to, čo skutočne existuje a ako môžeme svet poznávať. Niektorí myslitelia riešili tieto otázky predovšetkým v metafyzike, iní v teórii poznania. A nie všetci, o ktorých budeme hovoriť, boli idealistami. Niektorí pripravovali pôdu, iní z idealizmu čerpali a ďalší sa proti nemu postavili.
PLATÓN: Teda nechceš rozprávať príbeh, v ktorom moje idey po stáročiach putovania napokon dorazia až k nemeckému idealizmu.
SCHELLING: Nie. Taká cesta by bola príliš priamočiara, aby mohla byť pravdivá. Medzi tebou a novovekým idealizmom neleží iba čas, ale celý rad nových výkladov, sporov a premien. Tvoje učenie bolo nanovo čítané v helenizme, novoplatonizme, kresťanskej filozofii i v renesancii. Až v novoveku nadobudol pojem idealizmus filozofický význam, ktorý sa približuje jeho neskoršiemu odbornému používaniu.
PLATÓN: A kto ho tak začal používať?
SCHELLING: Leibniz. V odpovedi Pierrovi Baylovi z roku 1702 postavil proti sebe materialistov, ktorým boli vzorom Epikuros a Hobbes, a idealistov. Za vzor idealistu vzal teba.
PLATÓN: Teda meno dostala moja filozofia takmer dvetisíc rokov po tom, čo som ju spísal, a dostala ho od niekoho celkom iného.
SCHELLING: Tak to s filozofickými pojmami býva. Vznikajú spätne, keď niekto potrebuje utriediť, čo tu bolo pred ním. Leibniz sa pod idealizmus sám nepodpísal, hoci ho pomenoval. Ešte sa k nemu vrátime. To slovo sa každopádne zrodilo vnútri jednej európskej línie.
PLATÓN: A čo filozofie, ktoré vyrástli mimo tej európskej? Ak máme hovoriť o myslení, poznaní a skutočnosti, nemôžeme predstierať, že svet započal v Grécku.
SCHELLING: To by sme nemali. Indické a čínske filozofické tradície ukazujú, že otázky o vedomí, o tom, ako poznávame svet, a o tom, čo skutočne existuje, nevznikli iba v Európe. Nemožno ich však jednoducho zaradiť do dejín západného idealizmu. Podobnosť otázok ešte nevytvára dejinnú kontinuitu.
PLATÓN: Dobre. A kde teda začneš?
SCHELLING: Pri Parmenidovi.
PLATÓN: Prečo nie skôr? Pytagorejci hovorili o duši a jej putovaní. Orfici premýšľali o pôvode sveta a o poriadku, ktorý v ňom vládne. Aj tam by sa dala hľadať predtucha toho, čo neskôr nazveme idealizmom.
SCHELLING: Dala. Lenže tu by sme museli našľapovať veľmi opatrne. Pytagorejské a orfické učenie sa k nám nedostalo v pôvodnej podobe. Poznáme ho najmä z neskorších svedectiev, ktoré už vznikali v inom filozofickom prostredí a čítali staršie tradície vlastnými očami. Keby som ich postavil na začiatok dejín idealizmu, riskoval by som, že im vložím do úst otázky, ktoré si v takej podobe možno nikdy nekládli.
PLATÓN: Teda ich nevynechávaš preto, že by boli bezvýznamní, ale preto, že o nich nevieme dosť, aby sme ich mohli bez rizika zaradiť do našej debaty.
SCHELLING: Áno. Nechcem túto hranicu prekročiť len preto, aby bol náš príbeh rozsiahlejší.
PLATÓN: To je rozumné. A Parmenides?
SCHELLING: Pri ňom máme inú situáciu. Jeho vlastné slová nám zostali, hoci iba v zlomkoch, a práve v nich sa otázka vzťahu myslenia a bytia objavuje v podobe, ktorú môžeme priamo sledovať. Hoci Parmenides nebol prvým idealistom. V jeho čase tento pojem ešte ani nepatril do filozofického slovníka. Jeho význam je inde. Otázku bytia a myslenia postavil tak radikálne, že sa k nej filozofia v rôznych podobách vracala celé stáročia.
PLATÓN: Teda Parmenides nie je začiatkom idealizmu. Je jedným z prvých mysliteľov, u ktorých sa objavila otázka, ku ktorej sa idealizmus neskôr opakovane vracal.
SCHELLING: Áno. A v takej ostrej podobe, že ju už nebolo možné ignorovať.
PLATÓN: Začnime teda pri ňom. A postupne uvidíme, čo sa s tou otázkou stalo.
SCHELLING: A tiež prečo sa z nej napokon nestala jedna odpoveď, ale celý rad sporov o to, čo možno považovať za skutočné a aké miesto v tejto skutočnosti patrí mysleniu.
Parmenides a otázka bytia
PLATÓN: O Parmenidovi mi nemusíš veľa hovoriť. Jeho argumentáciu aj silu jeho námietok poznám. Zaujíma ma niečo iné. Čo sa stalo s jeho otázkou, keď jeho hlas už dávno stíchol? Prečo sa k jeho filozofii stále vracali, hoci na ňu neexistovala jednoduchá odpoveď?
SCHELLING: Pretože Parmenides priviedol filozofiu na miesto, odkiaľ sa už nedalo len tak ustúpiť. Tvrdil, že skutočne jestvuje iba bytie a že to, čo naozaj je, nemohlo vzniknúť ani zaniknúť a nemôže sa ani meniť. Ak premýšľame o tom, čo existuje, čo potom znamená premýšľať o tom, čo neexistuje? A ak hovoríme o tom, že veci vznikajú, menia sa a je ich veľa, musíme vysvetliť, ako je to možné bez toho, aby sme sa dostali do rozporu s jeho argumentom. V jeho básni sa tak stretáva otázka bytia s otázkou myslenia a zároveň s problémom zmeny a mnohosti. K tomuto uzlu sa potom filozofia vracala celé stáročia.
PLATÓN: Ale ak je bytie naozaj nehybné, ako potom vysvetlíš svet, v ktorom sa veci rodia, menia a zanikajú? Mýli sa naše vnímanie, alebo Parmenides vysvetľuje iba jednu časť skutočnosti?
SCHELLING: Nie. V jeho básni vystupuje bytie ako nezrodené, nezničiteľné, celistvé a nehybné. Keď Parmenides hovorí, že bytie je jedno, nemusí tým myslieť číslo jeden. V ôsmom zlomku hovorí o jeho celistvosti a o tom, že je jediného druhu. To však ešte neoprávňuje nikoho urobiť z Parmenida predchodcu neskorších predstáv o duchovnej a hmotnej skutočnosti. Také vnímanie by mu pripísalo pojmy, ktoré vznikli až neskôr. Pre dejiny idealizmu je podstatnejšie, že vzťah myslenia a bytia postavil tak radikálne, že filozofia k nemu odvtedy už nemohla byť ľahostajná.
PLATÓN: A práve preto som sa s ním musel vyrovnať aj ja.
SCHELLING: Áno. Tvoj dialóg Parmenides je v tomto ohľade pozoruhodný. Nenechávaš učenie o ideách odpočívať v bezpečí hotovej náuky. Vystavuješ ho námietkam, ktoré zasahujú jeho samotné základy. Otázka účasti, vzťah celku a časti i argument tretieho človeka ukazujú, že teória Ideí v tvojej filozofii nie je hotovým učením, pri ktorom už netreba nič skúmať.
PLATÓN: Teda kto chce pochopiť moje idey, nemal by vynechať práve ten dialóg, v ktorom ich podrobujem takejto skúške.
SCHELLING: Nemal. Práve táto vnútorná kritika ukazuje, že problém ideí sa nevyrieši tým, že ich jednoducho postavíme oproti svetu, ktorý poznávame zmyslami. A bez tejto kritiky by sme len ťažko pochopili, prečo sa otázka toho, čo presahuje zmyslovo daný svet a čo mu dáva zrozumiteľnosť, vracala v neskoršej filozofii zakaždým trochu inak.
Platón a svet ideí
PLATÓN: Ak už hovoríš o mojich ideách, povedz to presne. Nechcem, aby sa z môjho učenia stala predstava o akomsi druhom svete, obývanom duchovnými predmetmi, zatiaľ čo tento svet by zostal iba ich bledou napodobeninou.
SCHELLING: Vo Faidónovi sa učenie o ideách objavuje v súvislosti s otázkou, čo robí vec tým, čím je. Krásna vec je krásna vďaka svojmu vzťahu ku kráse. Idea teda nie je obraz, ktorý si človek nosí v hlave. V tvojej filozofii má pomáhať pochopiť, čo vec je a prečo je taká, aká je. Napríklad keď hovoríš o krásnej veci, idea krásy vysvetľuje, vďaka čomu ju môžeme nazvať krásnou.
PLATÓN: A predsa som nikdy netvrdil, že filozofovi stačí obrátiť oči k nejakému druhému svetu a tým vysvetliť svet, v ktorom žije.
SCHELLING: Práve preto je dôležitý tvoj Sofista. Tam sa problém ešte vyostruje. Ak je jedna vec iná než druhá, čo vlastne znamená byť iný? Znamená to, že tá druhá vec vôbec nie je? Keď skúmaš bytie, totožnosť, rozdiel, pohyb a pokoj a to, ako sa navzájom prepájajú, vynára sa náročnejšia otázka. Ako môžeme pochopiť svet, v ktorom je všetko navzájom prepojené, a pritom v ňom existuje veľa rôznych vecí?
PLATÓN: A práve tu sa ukazuje, prečo nestačí povedať, že existuje ideálna skutočnosť. Ak má niečo vysvetľovať svet, musí byť zrejmé, ako súvisí s tým, čo vzniká, mení sa a pôsobí.
SCHELLING: A práve tu sa ozval tvoj žiak Aristoteles. Namietal, že ak sú idey oddelené od jednotlivých vecí, nevysvetľujú dostatočne, prečo sú tieto konkrétne veci tým, čím sú.
PLATÓN: Ale ak forma robí vec tým, čím je, ako vieme, že ju nemusíme hľadať niekde mimo tejto konkrétnej veci?
SCHELLING: Áno. Aristoteles chápal formu inak než ty. Nebola preňho samostatnou vecou niekde mimo sveta. Bola tým, čo z konkrétnej veci robí to, čím je.
Plotinos a novoplatonizmus
PLATÓN: A čo sa stalo s otázkou ideí po Aristotelovi? Zmizla?
SCHELLING: Nie. O niekoľko storočí neskôr sa k nej vrátil Plotinos, ale už ju chápal inak než ty.
PLATÓN: Plotinos teda nebol iba mojím komentátorom.
SCHELLING: Nie. Rozvinul tvoje otázky novým spôsobom a vytvoril vlastnú metafyzickú predstavu skutočnosti. Na jej vrchole stojí Jedno, zdroj všetkého, čo je, a samo nepatrí medzi to, čo je, pretože z neho podľa Plotina všetko ostatné vychádza. Z Jedna vysvetľuje Intelekt a Dušu a cez ne aj mnohosť sveta, ktorý poznávame zmyslami. Zároveň sa pokúša vysvetliť, ako môže z jediného prvotného základu vychádzať mnohosť bez toho, aby sa tento základ sám stal jednou z vecí vo svete.
PLATÓN: Teda tam, kde moje dialógy nechávajú niektoré otázky otvorené, Plotinos z nich vytvára súvislý obraz celej skutočnosti.
SCHELLING: V istom zmysle áno. Jeho novoplatonizmus sa stal významnou etapou neskorej antickej filozofie. Plotinos systematicky rozvíja otázky jednoty, bytia, vzniku a vzťahu medzi tým, čo človek poznáva rozumom, a tým, čo poznáva zmyslami. Aj prírodu začleňuje do tohto usporiadania. Nie je odrezaným svetom, ktorý by s vyššou skutočnosťou nemal nič spoločné.
PLATÓN: A čo sa s touto filozofiou stalo po Plotinovi? Zostala pri jeho predstave Jedna, Intelektu a Duše?
SCHELLING: Nie. Po Plotinovi a jeho žiakovi Porfýriovi sa novoplatonizmus ďalej rozvíjal a menil. Výrazne ho pretvoril Iamblichos. Nadviazal na Plotinovu metafyziku, no vytvoril členitejší obraz božskej a metafyzickej skutočnosti a oveľa výraznejšie doň začlenil teologické tradície. U Iamblicha sa filozofia, teológia a teurgia navzájom prepájali. Filozofia a teológia pomáhali človeku chápať božské a teurgia používala náboženské obrady, ktoré mali človeku pomôcť priblížiť sa k božskému.
PLATÓN: Čiže novoplatonizmus po Plotinovi nevysvetľoval iba jeho myšlienky. Menil aj predstavu o tom, ako sa človek môže priblížiť k najvyššej skutočnosti.
SCHELLING: Áno. Iamblichos sa domnieval, že samotné filozofické poznanie na vzostup duše k božskému nestačí. Význam preto pripísal teurgii, náboženským obradom, ktoré mali človeku umožniť nadviazať vzťah s božským. Nešlo však o odmietnutie filozofie. Teurgia bola u Iamblicha súčasťou širšieho filozofického a teologického systému.
PLATÓN: Takže medzi Plotinom a Iamblichom sa zmenil nielen obraz skutočnosti, ale aj cesta, ktorou sa k nej má človek približovať.
SCHELLING: Áno. Iamblichos pritom filozofiu neopustil. Rozšíril Plotinovu metafyziku o komplexnejšiu hierarchiu božských a metafyzických princípov a prepojil ju s náboženskými tradíciami. Jeho filozofia potom výrazne ovplyvnila Prokla a neskorší aténsky novoplatonizmus.
PLATÓN: Neskoršia tradícia teda neprevzala odo mňa hotový systém.
SCHELLING: Nie. Prevzala otázky, ktoré si otvoril, a hľadala na ne vlastné odpovede.
PLATÓN: A Plotinos ich usporiadal do vlastnej metafyziky.
SCHELLING: A Iamblichos túto metafyzickú tradíciu ďalej premenil. Tvoje dedičstvo sa tak nestalo opakovaním tvojich slov, ale živou tradíciou, ktorá sa pri každom ďalšom mysliteľovi menila.
Platón v kresťanskej filozofii
PLATÓN: A potom prišlo kresťanstvo. Čo sa stalo s mojimi ideami, keď sa grécka filozofia stretla s vierou v jediného Boha?
SCHELLING: Nezmizli. Zmenilo sa však ich miesto v obraze skutočnosti. Tvoje dedičstvo vstúpilo do kresťanskej filozofie viacerými cestami, najmä cez novoplatonizmus. To, čo bolo u teba otázkou večných foriem a toho, čo dáva veciam ich zrozumiteľnosť, sa začalo spájať s otázkou Božieho rozumu, večnej pravdy a stvorenia.
PLATÓN: Teda kresťanskí myslitelia zo mňa neurobili jednoducho kresťana.
SCHELLING: Nie. A bolo by historicky nepresné hovoriť o prostom preložení tvojej filozofie do kresťanského jazyka. Kresťanskí myslitelia stáli pred vlastnými problémami. Museli vysvetliť vzťah medzi Bohom a svetom, medzi večnosťou a stvorením, medzi rozumom a vierou, medzi ľudskou dušou a jej vzťahom k Bohu. Tvoje myšlienky a neskôr aj Plotinova metafyzika im poskytli pojmy a otázky, nad ktorými mohli premýšľať.
PLATÓN: Kto z nich to urobil najvýraznejšie?
SCHELLING: Augustín. Novoplatonizmus mu pomohol preformulovať niektoré základné otázky o Bohu, duši a pravde. Večné pravdy už nevystupujú ako samostatná ríša existujúca vedľa Boha. Augustín ich chápe v súvislosti s Božím rozumom. To, čo je večné a nemeniteľné, nie je postavené mimo Boha, ale patrí k jeho večnej pravde.
PLATÓN: A na tento nápad prišiel prvý?
SCHELLING: Nie. Myšlienku, že idey patria do božskej mysle, nájdeme už u Filóna Alexandrijského v 1. storočí. Filón ich spojil s božským Logom, teda s Božím rozumom a slovom. Podobnú predstavu poznali aj filozofi stredného platonizmu pred Augustínom a neskôr aj novoplatonici. Augustín nebol pôvodcom tohto kroku. Bol tým, kto z neho urobil trvalú súčasť latinského myslenia.
PLATÓN: Teda moje idey dostali nové miesto. Už nie sú chápané ako niečo oddelené od Boha. Stali sa súčasťou Božej mysle, podľa ktorej Boh pozná a usporadúva svet.
SCHELLING: Presne tak. A tým sa mení aj význam samotného vzťahu medzi večným a vznikajúcim. Svet nie je večnou skutočnosťou, ktorá by existovala vedľa Boha. Je stvorený. Jeho poriadok teda nie je samostatným božstvom, ale má svoj základ v Bohu.
PLATÓN: To je podstatný rozdiel. U mňa sa otázka večných foriem týkala toho, čo robí vec tým, čím je. Tu sa k nej pridáva otázka stvorenia.
SCHELLING: A práve tým sa platónska tradícia mení. Kresťanská filozofia nepreberá iba učenie o večných pravdách. Vkladá ho do úplne iného obrazu skutočnosti, v ktorom je Boh osobným a tvorivým princípom všetkého, čo jestvuje.
PLATÓN: A čo duša?
SCHELLING: Aj tu bolo novoplatonické dedičstvo významné. Plotinos už predtým premýšľal o návrate duše k svojmu pôvodu a o vzťahu medzi zmyslovým svetom a vyššou skutočnosťou. Kresťanstvo však túto cestu preformovalo. Návrat k Bohu už nie je iba metafyzickým návratom duše k prvotnému Jednu. Stáva sa otázkou vzťahu človeka k Bohu, pravdy, viery a spásy.
PLATÓN: Takže keď sa moje meno objavilo v kresťanskej filozofii, nevstúpilo tam moje učenie ako hotový spis.
SCHELLING: Nie. Vstúpila tam tradícia, ktorá sa už sama stáročia premieňala. Bol si čítaný cez novoplatonizmus a ten bol zase interpretovaný v novom náboženskom rámci.
PLATÓN: A preto nemožno jednoducho povedať, že kresťanská filozofia iba pokračovala v platonizme.
SCHELLING: Presne. Vznikla nová syntéza. Niečo z tvojho myslenia v nej zostalo, niečo sa zmenilo a niektoré tvoje otázky dostali odpovede, ktoré by si sám pravdepodobne nenavrhol.
PLATÓN: A ako sa to všetko dostalo ďalej na západ, keď grécky svet upadal?
SCHELLING: Dvoma hlavnými spôsobmi. Prvým boli spisy, ktoré vznikli okolo roku päťsto pod menom Dionýza Areopagitu. Ich autor bol v skutočnosti niekto iný, no práve pod týmto menom vstúpili do latinského stredoveku ako takmer apoštolská autorita a priniesli doň neskorý novoplatonizmus vrátane cesty, na ktorej sa o Bohu hovorí popieraním. Druhým spôsobom bol Boethius. Vo väzení, krátko pred popravou, napísal Útechu z filozofie a predtým preložil časť gréckej logiky. Latinský západ potom celé stáročia myslel v pojmoch, ktoré mu podal on.
PLATÓN: A potom prišiel Eriugena.
SCHELLING: Johannes Scottus Eriugena patrí medzi významných predstaviteľov kresťanského novoplatonizmu. Práve on preložil Dionýzove spisy do latinčiny a tým sprístupnil západu ich obraz skutočnosti. V jeho vlastnej filozofii sa spájajú otázky Boha, prírody, poznania a návratu všetkého k svojmu pôvodu. Aj tu vidíme, ako sa novoplatonické myslenie stáva súčasťou kresťanskej metafyziky.
PLATÓN: A po ňom? Nasledovali predsa stáročia, v ktorých sa filozofia na západe pestovala vo veľkom.
SCHELLING: Nasledovala scholastika a v nej vlastné spory o poznanie, univerzálie a vzťah viery k rozumu. Pre našu otázku je však najdôležitejší muž na jej konci. Mikuláš Kuzánsky v 15. storočí tvrdil, že v nekonečne sa protiklady, ktoré v bežnom svete od seba odlišujeme, stretávajú. Nazval to splynutím protikladov – coincidentia oppositorum.
PLATÓN: Teda tam, kde my vidíme dve vylučujúce sa možnosti, on hľadá bod, v ktorom prestávajú byť dvoma.
SCHELLING: Áno. A to je pre mňa osobná vec. Keď som neskôr hovoril o pôvodnej jednote ideálneho a reálneho, nestál som vo vzduchoprázdne. Táto myšlienka prešla cez Kuzánskeho k Brunovi a od neho ku mne. Nazval som po ňom aj jeden zo svojich spisov.
PLATÓN: Čiže moja filozofia tým pokračovala, ale zároveň sa odo mňa vzďaľovala.
SCHELLING: To je prirodzený osud veľkých filozofov. Keď ich myšlienky zostanú presne také, aké boli v okamihu svojho vzniku, prestanú žiť. Keď však začnú pôsobiť v nových dobách, menia sa. Tvoje otázky prežili práve preto, že ich neskorší myslitelia nedokázali iba opakovať.
PLATÓN: Potom sa dejiny filozofie nedajú chápať ako reťaz jednotlivých škôl.
SCHELLING: Nie. Skôr ako sieť premien. Jedna filozofia odovzdá druhej určitý problém, pojem alebo spôsob kladenia otázok. Druhá ho zasadí do vlastného sveta a tým ho zmení.
PLATÓN: A kresťanstvo bolo jedným z najvýznamnejších miest, kde sa moje myslenie takto premenilo.
SCHELLING: Áno. Preto je pre dejiny idealizmu dôležité. Nie preto, že by stredoveký kresťanský mysliteľ bol jednoducho idealistom v novovekom zmysle. Dôležité je, že platónske a novoplatónske otázky o večnosti, pravde, duši a základe skutočnosti vytvorili jednu z ciest, po ktorých sa neskôr európska filozofia dostala k novovekým otázkam myslenia a skutočnosti.
India a Čína
PLATÓN: A čo filozofie, ktoré vznikli mimo gréckeho sveta? Ak aj v Indii a Číne pripisovali mysli, vedomiu alebo poznaniu zásadnú úlohu, prečo ich nezahrnieš do dejín idealizmu?
SCHELLING: Pretože podobnosť otázok ešte neznamená spoločnú dejinnú cestu. Práve India ukazuje, kde sa hranice pojmu idealizmus začínajú rozplývať. Dávno pred novovekou Európou tam vznikali filozofie, ktoré skúmali vzťah vedomia, poznania a skutočnosti. Medzi najvýznamnejšie patria Advaita Vedānta a buddhistická Yogācāra. Moderní interpreti ich niekedy porovnávali so západným idealizmom, ich vlastné pojmy a východiská však vyrastajú z celkom iného prostredia.
PLATÓN: Advaita Vedānta teda nemožno jednoducho predstaviť ako indickú podobu Berkeleyho alebo Kanta.
SCHELLING: Nemožno. Advaita Vedānta, spojená predovšetkým s filozofiou indického mysliteľa Śaṅkaru, chápe Brahman ako najvyššiu skutočnosť. Brahman je podľa nej základom všetkého, čo existuje. Človek však túto skutočnosť bežne nevidí, pretože sa vníma ako oddelené Ja. Toto najhlbšie Ja sa v indickej filozofii označuje slovom ātman. Najvyššie poznanie podľa Advaita Vedānty spočíva v pochopení, že ātman a Brahman nie sú v konečnom zmysle dve oddelené skutočnosti. S niektorými západnými idealistickými názormi ju možno porovnávať, nie však stotožniť.
PLATÓN: A Yogācāra?
SCHELLING: Aj tá venuje veľkú pozornosť vedomiu a tomu, ako sa nám svet ukazuje v našej skúsenosti. Yogācāra používa označenia cittamātra, teda „iba vedomie“, a vijñaptimātra, ktoré možno preložiť ako „iba vedomé zobrazenie“. Týmito výrazmi sa zdôrazňuje, že spôsob, akým sa nám svet ukazuje vo vedomí, nemožno jednoducho oddeliť od samotného poznávania. Preto niektorí novší autori označovali Yogācāru za filozofiu blízku idealizmu.
PLATÓN: A tie dve školy si medzi sebou rozumeli?
SCHELLING: Práve naopak. Śaṅkara vo svojom výklade Brahmasútier kritizuje učenie buddhistov, podľa ktorého to, čo poznávame ako svet, nemožno oddeliť od vedomia a jeho predstáv. Takéto učenie odmieta. Preto nie je správne postaviť Advaitu a Yogācāru jednoducho vedľa seba ako dve podoby tej istej filozofie. Śaṅkara totiž niektoré základné tvrdenia Yogācāry považoval za omyl.
PLATÓN: Teda podobnosť je skutočná, ale dejiny z nej neurobíme.
SCHELLING: Môžeme porovnávať otázky a odpovede. Nemôžeme však z podobnosti spätne vytvoriť spoločnú tradíciu.
PLATÓN: A Čína? Objavuje sa táto otázka aj tam?
SCHELLING: Samozrejme, hoci v inom rámci. Čínske myslenie vytvorilo vlastné spôsoby uvažovania o skutočnosti, jej premene a vzťahoch medzi vecami. Taoistické texty, najmä Daodejing a Zhuangzi, premýšľajú o Tao, teda o ceste alebo prirodzenom poriadku, podľa ktorého sa veci vo svete dejú a menia. Premýšľajú aj o tom, ako veci navzájom súvisia. Neskôr čínsky buddhizmus otvoril ďalšie otázky o vedomí, skutočnosti a povahe človeka.
PLATÓN: A postavil tam niekto myseľ do samotného stredu tak, ako ste to neskôr urobili vy?
SCHELLING: Najbližšie k tomu má škola srdca a mysle v rámci neskoršieho konfucianizmu. Lu Ťiou-jüan v dvanástom storočí a po ňom Wang Jang-ming na prelome pätnásteho a šestnásteho tvrdili, že poriadok vecí netreba hľadať vo vonkajšom svete, pretože myseľ sama je tým poriadkom. Wang Jang-ming k tomu pridal, že poznanie a konanie nie sú dve veci. Práve túto školu porovnávala neskoršia komparatívna literatúra so západným idealizmom najčastejšie.
PLATÓN: A predsa ani odtiaľ nevedie cesta k vám.
SCHELLING: Nie. Ázia nebola zdrojom európskeho idealizmu. Kant, Fichte ani ja sme svoje základné filozofické otázky neprevzali z Indie alebo Číny. Neskôr však medzi týmito svetmi začal skutočný kontakt. Leibniz poznal správy jezuitov o Číne a písal o čínskej predstave Boha a prirodzeného poriadku. V mojom storočí sa do Európy dostávali indické texty. Friedrich Schlegel písal o jazyku a múdrosti Indov a Henry Thomas Colebrooke o indickej filozofii. Hegel sa zaoberal aj Bhagavadgítou a ja som indické náboženstvá a mytológiu skúmal vo Filozofii mytológie. To už bol skutočný dejinný kontakt.
PLATÓN: Takže ich uvádzaš nie preto, že by boli ďalšou vetvou toho istého stromu.
SCHELLING: Spomínam ich preto, aby sme videli, že strom, ktorý kreslíme, nie je celý les. Otázky o vzťahu myslenia, poznania a skutočnosti nevznikli iba v Európe. Dejiny európskeho idealizmu nemožno rozšíriť na všetky filozofie, ktoré sa nimi zaoberali.
PLATÓN: Ak chceme zostať historicky presní, musíme teda rozlišovať medzi podobnosťou a skutočnou dejinnou kontinuitou.
SCHELLING: Inak by sme mohli každú filozofiu, ktorá pripisuje vedomiu významné miesto, spätne nazvať idealizmom. Dejiny by tým síce narástli, ale slovo idealizmus by prestalo presne označovať to, čo má označovať.
PLATÓN: Potom pokračujme po línii, ktorá skutočne vedie k európskemu idealizmu.
Renesancia a návrat k Platónovi
PLATÓN: Neskôr sa ku mne Európa vrátila.
SCHELLING: Ale človek sa k minulosti nevracia s prázdnymi rukami. Marsilio Ficino prekladal tvoje diela aj diela novoplatonikov a pokúšal sa spojiť platonizmus s kresťanskou metafyzikou. V roku 1484 vyšiel jeho latinský preklad všetkých tvojich dialógov a o osem rokov neskôr aj preklad Plotinových diel. Latinský Západ tak po stáročiach získal prístup k celému tvojmu dielu. Giovanni Pico della Mirandola zasa hľadal spoločnú reč medzi rozličnými filozofickými a náboženskými tradíciami.
PLATÓN: Čiže keď ma renesancia znovu objavila, nenašla ma takého, akého ma zanechali moji súčasníci.
SCHELLING: Nie. Našla ťa po stáročiach čítania, výkladov a nových otázok. Renesančný Platón preto nie je jednoducho Platón štvrtého storočia pred naším letopočtom. Je to Platón videný cez novoplatonizmus, kresťanstvo a nové predstavy o človeku a prírode.
PLATÓN: Návrat nikdy nie je návratom na to isté miesto. A ten muž, po ktorom si nazval svoj spis? Sľúbil si mi ho.
SCHELLING: Giordano Bruno. Nadviazal na Kuzánskeho a jeho myšlienky rozvinul ďalej. Vesmír je podľa neho nekonečný a bez stredu, hmota a duša nie sú dve cudzie skutočnosti, ale dve stránky jediného princípu, ktorý všetko tvorí zvnútra. Cirkev ho za to v roku 1600 v Ríme upálila.
PLATÓN: A ty si po dvoch storočiach napísal dialóg s jeho menom v názve.
SCHELLING: Roku 1802. Nešlo mi o životopis. Potreboval som ukázať, odkiaľ prichádza myšlienka, ktorú som vtedy rozvíjal. Že ideálne a reálne nie sú dve ríše, ktoré treba dodatočne navzájom zmieriť, ale dve podoby jedného základu. Túto myšlienku som prevzal z línie, ktorá vedie cez Bruna ku Kuzánskemu a cez neho späť k tebe.
PLATÓN: A tým sa pripravilo prostredie pre novovek.
SCHELLING: Od tej chvíle sa mení aj spôsob, akým filozofi premýšľajú o vzťahu medzi tým, čo si myslíme, a tým, čo skutočne existuje. Ty sa vraciaš do Európy, ktorá už nie je tou, z ktorej si kedysi odišiel. A s tebou sa vracia aj otázka, ako môžeme svojím myslením pochopiť skutočnosť.
Descartes a obrat k subjektu
PLATÓN: A kde sa začína novovek?
SCHELLING: Pri Descartovi. Hľadal niečo, o čom sa nedá pochybovať, a našiel to v samotnom myslení. Ak pochybujem, myslím. A ak myslím, nemôžem pochybovať o tom, že existujem. Odvtedy filozofia čoraz viac začína pri človeku, ktorý rozmýšľa o svete, a nie iba pri svete samotnom.
PLATÓN: A čo samotný svet?
SCHELLING: Svet Descartovi zostal ako rozľahlá telesná skutočnosť, ktorá má tvar a pohybuje sa. Myslenie a telesný svet rozdelil na dve odlišné substancie, teda dva základné spôsoby existencie, a nechal po sebe otázku, ako spolu vôbec súvisia. Takmer všetko, o čom budeme ďalej hovoriť, je pokusom odpovedať na túto otázku. Spinoza túto priepasť odmietol. Podľa neho nejestvujú dve od seba oddelené substancie, ale jediná substancia, ktorú možno chápať pod atribútmi myslenia a rozpriestranenosti. Jednotlivé veci a mysle sú jej prejavmi, nie samostatnými substanciami. Locke a Hume sa vydali iným smerom a pýtali sa, čo vlastne môžeme o vonkajšom svete vedieť, keď ho poznávame iba prostredníctvom vlastných zmyslových skúseností.
PLATÓN: Teda priepasť medzi mysľou a hmotou nevykopal až Berkeley.
SCHELLING: Descartes ju postavil do stredu novovekej filozofie. Ostatní sa potom rôznymi spôsobmi pokúšali vysvetliť, ako spolu súvisia myslenie, telo a vonkajší svet. A jeho pochybnosť o tom, či vonkajší svet vôbec jestvuje, sa približne o stopäťdesiat rokov neskôr objaví u Kanta v podobe problému, ktorý nazval problematickým idealizmom.
Cambridgeskí platonici a nová prírodná filozofia
PLATÓN: Čo sa stalo, keď sa moje dedičstvo stretlo s novou prírodnou vedou?
SCHELLING: V sedemnástom storočí sa v Anglicku sformoval okruh mysliteľov, ktorých neskôr nazvali cambridgeskí platonici. Patrili k nim Henry More a Ralph Cudworth. V čase, keď získavala čoraz väčšiu autoritu mechanistická prírodná filozofia, zastávali presvedčenie, že skutočnosť nemožno vyčerpať opisom hmoty, jej pohybu a vzájomného pôsobenia.
PLATÓN: Teda otázka už neznela iba, ako príroda funguje, ale aj či jej mechanické vysvetlenie vôbec stačí.
SCHELLING: Presne tak. Mechanika môže vysvetliť, ako na seba pôsobia telesá. Zostáva však otázka, či sme tým už vysvetlili prírodu samu. Ak ju rozložíme na pohyb častíc a zákonitosti ich pôsobenia, možno sme opísali, ako jej časti fungujú. Tým však ešte nevieme, čo robí prírodu prírodou. Cudworth preto hovoril o plastickej prirodzenosti, teda o tvorivej sile, ktorá v prírode pôsobí a usmerňuje jej dianie. Nemyslel tým vedomého tvorcu, ktorý všetko zámerne riadi, ale ani bezduché zrážky častíc bez akéhokoľvek vnútorného princípu. More pre podobnú predstavu použil meno duch prírody.
PLATÓN: To už znie ako otázka, ktorá sa nemusela narodiť v sedemnástom storočí.
SCHELLING: Nenarodila, avšak nové vedecké prostredie jej dalo nový tvar. Neskôr sa vráti aj v mojej filozofii prírody. Nešlo mi o návrat k starej prírodnej filozofii, ale o otázku, či možno prírodu chápať ako niečo, čo samo vytvára a premieňa svoje podoby, a nie iba ako súbor hotových vecí.
PLATÓN: Pod povrchom sporu o prírodnú vedu sa teda začína črtať starší problém. Čo ak skutočnosť nie je iba tým, čo možno rozložiť na jej časti?
SCHELLING: Práve odtiaľ povedie jedna z ciest k idealizmu.
Leibniz a vnútorná aktivita
PLATÓN: A Leibniz?
SCHELLING: Leibniz vykročil od mechanického obrazu sveta iným smerom. V Monadológii nie sú základom skutočnosti materiálne časti, ktoré možno ďalej rozoberať, ale jednoduché substancie, monády. Každá z nich má vlastnú vnútornú činnosť, ktorú Leibniz opisuje pomocou percepcie a apetície.
PLATÓN: Teda základom skutočnosti preňho nie je mŕtva hmota, ktorá sa iba pohybuje pod tlakom vonkajších príčin.
SCHELLING: Nie. Monáda nie je malý mechanický predmet. Je to jednoduchá substancia, ktorá má vlastný spôsob vnímania a vlastný vnútorný sklon k činnosti. Leibniz tým otvára obraz skutočnosti, v ktorom činnosť nepatrí iba tomu, čo sa navonok pohybuje. Činnosť je podľa neho súčasťou toho, čo vec sama je a ako existuje.
PLATÓN: A preto ho môžeš zaradiť medzi predchodcov idealizmu?
SCHELLING: Medzi dôležitých predchodcov áno, ale za idealistu by som ho len tak neoznačil. Jeho filozofia poskytla neskoršiemu idealizmu podnety, ktoré sa dali rozvinúť rôznymi smermi, zároveň však zachováva vlastné realistické východiská. Jeho miesto v dejinách preto nemožno označiť jedinou nálepkou.
PLATÓN: Takže niekedy je dôležitejšie sledovať, akú otázku filozof otvoril, než rozhodnúť, do ktorej priehradky ho priradíme.
SCHELLING: Dejiny filozofie začínajú strácať zmysel vo chvíli, keď z nich urobíme iba zoznam mien. Veľké filozofické myšlienky často vznikajú práve vtedy, keď sa staré spôsoby premýšľania prestanú dať ľahko oddeliť a filozofi začnú hľadať nové odpovede.
Berkeley a vec, ktorú vnímame
PLATÓN: A potom Berkeley. Tu už moje slovo idea dostáva celkom inú tvár.
SCHELLING: Musíme byť opatrní. Berkeley presunul problém k samotnému vnímaniu. Odmietol hmotnú substanciu ako niečo, čo by jestvovalo samo osebe za vnímanými vlastnosťami. To, čo nazývame vecami, sú podľa neho priamo idey, ktoré vnímame, a za nimi už nestojí nič. Byť znamená pre zmyslovú vec byť vnímaný. Preto sa jeho filozofia neskôr stala klasickým príkladom metafyzického idealizmu. Berkeley ju však týmto názvom neoznačoval, hovoril o imaterializme.
PLATÓN: Ale potom stačí zavrieť oči a strom prestane jestvovať.
SCHELLING: Presne tejto námietke sa Berkeley bránil a mal pripravenú aj odpoveď. Vníma ho Boh. Veci nezávisia od toho, či sa na ne práve pozerám, pretože sú neprestajne vnímané Bohom, a stálosť prírodných zákonov je poriadkom, ktorý Boh v našich ideách udržiava. Bez tejto opory by sa Berkeleyho svet rozpadol pri každom žmurknutí. S ňou je pevnejší, než sa na prvý pohľad zdá.
PLATÓN: Počkaj. Ak Berkeley hovorí, že vnímame iba idey, čo potom vlastne zostáva z veci, ktorú vnímame?
SCHELLING: Nie. Tvoje idey majú vysvetľovať, čo je skutočné a prečo majú veci takú povahu, akú majú. Keď je napríklad niečo krásne, u teba to súvisí s ideou krásy. Berkeleyho idey sú však niečo iné. Sú to veci, ktoré priamo vnímame, napríklad farba, tvar alebo zvuk. U teba teda idea vysvetľuje, čo robí vec tým, čím je. U Berkeleyho ide o to, čo sa nám priamo ukazuje v skúsenosti.
PLATÓN: Rovnaké slovo teda môže človeka zviesť na nesprávnu stopu.
SCHELLING: A dejiny filozofie sú takých pascí plné. Slová putujú stáročiami, no ich význam sa mení. Kto sleduje iba slovo a nie jeho miesto v celom systéme, ľahko pokladá dve odlišné filozofie za jednu.
PLATÓN: A predsa sa tu niečo zásadné zmenilo. Otázka skutočnosti sa začala spájať s otázkou vnímania.
SCHELLING: Áno. Filozofia sa teraz musí pýtať nielen, čo je skutočné, ale aj ako sa nám skutočnosť ukazuje a čo možno z tejto skúsenosti usudzovať o jej povahe.
Kantov zlom
PLATÓN: A potom prišiel Kant.
SCHELLING: A s ním sa otázka idealizmu presunula na inú pôdu. Kant tvrdil, že priestor a čas nie sú vlastnosťami vecí osebe, ale formami našej zmyslovosti. Predmet skúsenosti sa nám môže ukazovať iba v priestore a čase, pretože takto je usporiadaná naša skúsenosť.
PLATÓN: Teda priestor a čas neodvodzuje z vecí, ktoré vnímame. Pýta sa, čo musí byť na strane poznávajúceho, aby sa nám vôbec mohli ukazovať ako predmety skúsenosti.
SCHELLING: A tým sa mení aj miesto filozofickej otázky. Kant pritom nepopiera existenciu skutočnosti nezávislej od našej skúsenosti. Svoj transcendentálny idealizmus preto spája s empirickým realizmom.
PLATÓN: Kant teda netvrdí, že svet, ktorý vnímame, je iba prelud, ktorý si vytvára myseľ.
SCHELLING: Nie. Také chápanie by z neho urobilo empirického idealistu, od ktorého sa Kant výslovne odlišoval. Predmety skúsenosti sú pre nás empiricky reálne. To, že ich poznávame ako javy, neznamená, že sú ilúziou. Znamená to, že ich poznávame v podmienkach, ktoré spoluurčuje naša zmyslovosť a poznávacia schopnosť.
PLATÓN: Výslovne sa odlišoval, alebo to o ňom hovoríš ty?
SCHELLING: Výslovne. Kant proti takémuto výkladu ostro vystúpil. Rok po vydaní jeho hlavného spisu ho recenzia dvoch göttingenských autorov, Garveho a Federa, prečítala ako Berkeleyho v novom šate. Kant to považoval za nepochopenie od základu. Odpovedal na to hneď v Prolegomenách a keď to nestačilo, vsunul do druhého vydania svojej Kritiky stať s názvom Vyvrátenie idealizmu. Chcel v nej dokázať, že vedomie vlastnej existencie v čase je možné iba vtedy, ak jestvuje niečo trvalé mimo mňa.
PLATÓN: Teda skúsenosť seba samého potrebuje svet, nie naopak.
SCHELLING: Presne toto chcel ukázať. Descartes si bol istý sebou a o svete pochyboval. Kant obrátil poradie.
PLATÓN: Ale ak poznávame veci tak, ako sa nám ukazujú, čo potom môžeme vedieť o tom, aké sú samy osebe, nezávisle od toho, ako ich vnímame?
SCHELLING: Veci také, aké sú samy osebe, nemôžeme teoreticky poznať tak, ako poznávame predmety, ktoré môžeme priamo skúmať v skúsenosti. Môžeme o nich premýšľať a môžeme si ich predstaviť ako niečo, čo existuje nezávisle od toho, ako sa nám veci ukazujú. Nemôžeme však povedať, že ich tým už poznáme tak, ako poznáme veci zo skúsenosti.
PLATÓN: To znie, akoby si sa vyhol práve otázke, ktorá ma zaujíma najviac.
SCHELLING: Skôr som narazil na hranicu, ktorú Kant sám vytýčil. A táto hranica sa čoskoro stala zdrojom nových sporov.
PLATÓN: Akých?
SCHELLING: O samotný vzťah medzi javom a vecou osebe. Jedni vykladači ich chápu ako dve odlišné triedy predmetov. Iní tvrdia, že nejde o dva svety ani o dva predmety, ale o dva spôsoby, akými možno hovoriť o tej istej skutočnosti. Kantovi vykladači sa na tom dodnes nezhodujú a existujú aj výklady, ktoré sa nedajú jednoducho zaradiť ani do jednej z týchto možností.
PLATÓN: Teda práve z rozdielu medzi tým, ako sa nám veci ukazujú, a tým, aké sú samy osebe, vznikol spor o to, čo vlastne Kant myslel svojím idealizmom.
SCHELLING: Áno. A nie je to iba spor o slovíčka. Od toho, ako tento vzťah pochopíme, závisí aj to, v akom zmysle možno Kantovu filozofiu nazvať idealizmom a v akom realizmom.
PLATÓN: Kant teda nepridal iba ďalšiu odpoveď k starému sporu.
SCHELLING: Nie. Posunul ho na miesto, kde pred ním ešte nebol. Už sa nestačí pýtať, čo existuje nezávisle od myslenia. Najprv sa musíme spýtať, za akých podmienok môže človek vôbec niečo poznať ako predmet skúsenosti.
PLATÓN: A práve odtiaľ sa začína cesta k vám.
SCHELLING: Áno, k nám. Kantova hranica sa pre mojich súčasníkov stala zároveň výzvou. Ak je naše poznanie obmedzené na javy, čo má potom filozofia robiť so skutočnosťou, ktorú týmto spôsobom poznania nemožno vyčerpať?
PLATÓN: A niekto sa potom pokúsil tú Kantovu otázku vyriešiť po svojom?
SCHELLING: Áno. Arthur Schopenhauer nadviazal na Kanta, ale tvrdil, že svet, ktorý poznávame, je predstava, teda svet tak, ako sa nám ukazuje. Za touto predstavou však podľa neho nie je vec osebe ako nejaký ďalší predmet, ktorý by sme mohli jednoducho pozorovať. To, čo v sebe poznávame najbezprostrednejšie, je vôľa, slepý a neustály tlak chcieť a konať. Preto nazval svoje hlavné dielo Svet ako vôľa a predstava.
PLATÓN: Teda svet, ktorý poznávame, a to, čo je jeho základom, nie sú podľa neho to isté.
SCHELLING: A práve tým sa Schopenhauer vracia ku Kantovej otázke a zároveň ju mení. Nehľadá vec osebe niekde za skúsenosťou. Hľadá ju v tom, čo človek poznáva zvnútra ako vlastnú vôľu.
Jacobi a otázka skutočnosti
PLATÓN: Predstav mi Jacobiho. Všimol som si, že ho nezaraďuješ medzi idealistov.
SCHELLING: Ani by to nebolo správne. Jacobi vystupoval skôr proti predstave, že filozofia môže z rozumu vystavať úplný a uzavretý obraz skutočnosti. Jeho meno sa navždy spojilo so sporom o Spinozu, ktorý viedol s Mosesom Mendelssohnom.
PLATÓN: Ako sa z toho stal spor, ktorý zasiahol celú jednu generáciu?
SCHELLING: Začalo sa to osobne. Jacobi sa roku 1780 stretol s Lessingom a neskôr tvrdil, že mu Lessing priznal svoj príklon k Spinozovi. Po Lessingovej smrti o tom informoval Mendelssohna, ktorý jeho výklad odmietol. Ich korešpondencia napokon prerástla do slávneho sporu o Spinozu, známeho aj ako spor o panteizmus.
PLATÓN: Prečo však malo byť také dôležité, čo si Lessing krátko pred smrťou myslel o Spinozovi?
SCHELLING: Pretože za touto otázkou sa skrývala oveľa väčšia otázka. Jacobi tvrdil, že ak dovedieme filozofiu, ktorá chce všetko vysvetliť pomocou rozumu, až do jej dôsledkov, dostaneme sa k Spinozovi. Spinozova filozofia podľa neho vedie k názoru, že všetko, čo sa deje, má nevyhnutnú príčinu a nemôže sa stať inak. Jacobi sa obával, že takýto pohľad ohrozuje ľudskú slobodu, osobnú existenciu aj predstavu osobného Boha. Spor sa preto čoskoro prestal týkať iba Spinozu. Začal sa týkať aj toho, kam až môže rozum vo filozofii zájsť a či dokáže sám vysvetliť celú skutočnosť.
PLATÓN: Čo podľa Jacobiho takémuto systému uniká, keď chce všetko vysvetliť z jediného princípu?
SCHELLING: Práve to ho znepokojovalo. Ak filozofia chce všetko vysvetliť pomocou jedného súvislého systému a všetko odvodzuje z jediného princípu, môže sa stať, že nakoniec vysvetlí všetko iba pomocou myšlienok, ale zabudne na samotnú skutočnosť. Pre Jacobiho bola existencia viac než to, čo sa dá odvodiť z nejakého systému. Slobodu, osobnosť a bezprostrednú skúsenosť skutočnosti podľa neho nemožno jednoducho vytvoriť z pojmov.
PLATÓN: A tu sa objavuje jeho slávny nihilizmus?
SCHELLING: Jacobi výrazne prispel k tomu, že slovo nihilizmus získalo filozofický význam. Roku 1799 ho v otvorenom liste adresoval Fichtemu, teda nemieril ním na racionalizmus vo všeobecnosti, ale priamo na idealizmus, ktorý chcel skutočnosť úplne odvodiť z myslenia. Podľa neho taká filozofia napokon podkopáva práve to, čo chce vysvetliť, skutočnú existenciu, slobodu a vzťah človeka k Bohu a svetu.
PLATÓN: Takže Jacobi neodmietal filozofiu preto, že by nemal rád rozum.
SCHELLING: Nie. Kritizoval predstavu, že rozum dokáže sám zo seba vybudovať celú skutočnosť. Zdôrazňoval bezprostredné poznanie, vieru, slobodu a existenciu ako niečo, čo nemožno bezo zvyšku premeniť na výsledok pojmového dokazovania.
PLATÓN: A Kanta nechal na pokoji?
SCHELLING: Ani zďaleka. Roku 1787 napísal vetu, ktorá výrazne ovplyvnila ďalšiu diskusiu o Kantovej filozofii. Tvrdil, že Kant sa bez veci osebe nezaobíde, pretože musí vysvetliť, odkiaľ pochádza to, čo sa nám ukazuje v skúsenosti. Zároveň však podľa Jacobiho Kant nemôže tvrdiť, že vec osebe pôsobí na naše zmysly, pretože tým o nej hovorí ako o príčine, hoci podľa vlastnej filozofie nemôžeme o veciach osebe takto hovoriť. Vzniká teda problém. Kant vec osebe potrebuje, ale jeho vlastný systém mu nedovoľuje jednoducho vysvetliť, akú úlohu v našej skúsenosti má.
PLATÓN: Teda ukázal trhlinu priamo v základoch.
SCHELLING: A moji súčasníci ju už nedokázali obísť. Reinhold, Fichte i ja sme začínali práve pri nej. Kto chcel Kanta zachrániť, musel sa buď veci osebe vzdať, alebo prestavať celý systém.
PLATÓN: A preto ho dnes nachádzame pri dejinách nemeckého idealizmu, hoci sám idealistom nebol.
SCHELLING: Práve preto, že idealistov prinútil položiť si otázku, pred ktorou sa nedali len tak jednoducho zavrieť dvere. Ak má filozofia skutočnosť vysvetliť ako súvislý systém, kde v ňom zostáva miesto pre to, čo nemožno odvodiť, ale čo jednoducho jestvuje?
PLATÓN: Starý problém v novom šate.
SCHELLING: A tentoraz v odeve, ktorý filozofii začal byť tesný. Už nešlo iba o to, čo je pravdivé. Išlo o to, či filozofia svojou vlastnou dôslednosťou nemôže stratiť zo zreteľa skutočnosť, ktorú sa usiluje pochopiť.
Fichte a činnosť Ja
PLATÓN: A Fichte?
SCHELLING: Fichte obrátil idealizmus k samotnej činnosti Ja. Podľa neho nie je Ja hotová vec, ktorá najprv jestvuje a až potom začne konať. Je činnosťou, ktorá samu seba ustanovuje, a pritom naráža na to, čo nie je Ja. Z tohto vzťahu medzi Ja a Nie-Ja vyrastá celá jeho filozofia.
PLATÓN: A to Ja je moje, tvoje, alebo čie?
SCHELLING: Ani jedno. Práve toto spôsobilo najviac nedorozumení. Fichte nehovorí o tebe ani o mne ako o jednotlivých ľuďoch. Hovorí o činnosti, vďaka ktorej vôbec rozlišujeme medzi sebou a svetom okolo nás. Jednotlivé Ja sa potom ukazuje ako výsledok tejto činnosti. Kto jeho filozofiu chápe tak, že si každý človek vytvára vlastnou hlavou celý svet, nepochopil ju. Fichte proti takémuto výkladu protestoval až do konca života. Jacobiho to však nepresvedčilo.
PLATÓN: Ale ak začínaš pri činnosti Ja, musíš vysvetliť aj to, čo sa v nej ukazuje ako Nie-Ja. Nemôže byť iba prázdnou stenou, o ktorú sa Ja oprie, aby si uvedomilo samo seba.
SCHELLING: Práve tu som začal narážať na hranice Fichteho východiska. Nie-Ja nemožno jednoducho stotožniť s prírodou ako s hotovou skutočnosťou, ktorá stojí oproti vedomiu. Vo Fichteho filozofii Nie-Ja predstavuje to, čo činnosti Ja kladie hranicu a odpor. Práve vďaka tejto hranici sa Ja môže prejaviť ako činné. Mne však postupne prestávalo stačiť, ak sme mali prírodu chápať iba týmto spôsobom.
PLATÓN: Teda tvoj problém nevznikol preto, že by si Fichteho jednoducho odmietol. Začal si pochybovať o tom, či jeho východisko dokáže vysvetliť prírodu v jej vlastnej produktívnosti.
SCHELLING: Presne tak. Ak je príroda sama produktívna, ak v nej vznikajú a rozvíjajú sa formy, nemožno ju vysvetliť iba ako hranicu činnosti Ja. Príroda predsa nie je nemý predmet, ktorý čaká, kým ho vedomie postaví pred seba.
PLATÓN: A odtiaľ už nebolo ďaleko k tvojej filozofii prírody.
SCHELLING: Fichte mi ukázal silu idealizmu, ktorý vychádza z činnosti. Zároveň ma však prinútil položiť si otázku, či možno všetku skutočnosť pochopiť z pohľadu Ja. Ak je príroda sama produktívna, nemožno ju vysvetliť iba ako hranicu vedomia.
PLATÓN: Tvoja otázka sa teda začala vzďaľovať od Fichteho práve vtedy, keď si jeho východisko vzal vážne.
SCHELLING: A práve odtiaľ viedla moja cesta k otázke, či príroda a duch nie sú dve oddelené skutočnosti, ale sú dve podoby jediného základu.
Schelling a príroda
PLATÓN: Teraz už nechcem počúvať kronikára. Hovor ako filozof. Prečo si neostal pri Fichtem?
SCHELLING: Pretože prírodu som nedokázal pokladať iba za pasívny predmet, ktorý stojí oproti vedomiu a čaká, kým ho vedomie uchopí. Príroda je produktívna. Nie je hotovou vecou, ale dianím, v ktorom zo vzájomného pôsobenia síl vznikajú stále zložitejšie formy. Preto som začal rozvíjať filozofiu prírody, naturphilosophie, ktorá sa pokúšala pochopiť prírodu z jej vlastnej dynamiky, nielen z toho, ako sa javí subjektu.
PLATÓN: Teda si nechcel prírodu podriadiť duchu.
SCHELLING: Správne. Chcel som pochopiť, čo ich spája ešte skôr, než ich postavíme proti sebe ako dve oddelené oblasti skutočnosti.
PLATÓN: A ako si sa o to pokúsil?
SCHELLING: V Systéme transcendentálneho idealizmu z roku 1800 som obrátil smer uvažovania. Filozofia prírody má ukázať, ako sa z prírody postupne rozvíja to, čo neskôr nachádzame vo vedomí a v duchovnom živote človeka. Transcendentálna filozofia sa vydáva opačným smerom a sleduje, ako môžeme z toho, čo sa odohráva vo vedomí a v myslení, vysvetliť svet predmetov, ktorý poznávame. Prvá cesta vedie od prírody až k vedomiu, druhá začína pri vedomí a skúma, ako z neho môžeme pochopiť svet. Obe sa podľa mňa stretávajú až v umení. Keď umelec tvorí, pôsobí v ňom vedome to, čo chce vytvoriť, ale zároveň aj niečo, čo si úplne neuvedomuje. Preto som umenie nazval organonom filozofie, teda nástrojom, ktorý nám pomáha pochopiť, ako spolu súvisí vedomá a nevedomá činnosť.
PLATÓN: Teda príroda a duch pre teba nie sú dve cudzie ríše, ktoré sa k sebe neskôr musia nejako dostať.
SCHELLING: Nie sú. Chcel som myslieť ich pôvodnú jednotu, z ktorej sa ich rozdiel vôbec stáva zrozumiteľným.
PLATÓN: A práve tu sa dostávame k absolútnu.
SCHELLING: Áno. Absolútno som nechápal ako ďalší predmet, ktorý možno postaviť oproti subjektu a skúmať ho ako ostatné veci. Malo byť pôvodnou jednotou subjektu a objektu, ideálneho a reálneho. To, čo sa nám v skúsenosti ukazuje ako dve odlišné stránky skutočnosti, má podľa tejto predstavy spoločný základ.
PLATÓN: Ale ak je absolútno pôvodnou jednotou, nesmie sa z neho stať ďalšia vec medzi vecami.
SCHELLING: Absolútno nemá byť ďalšia vec, ktorá stojí niekde nad ostatnými vecami. Má byť tým, čo je spoločným základom prírody a ducha ešte skôr, než ich začneme chápať ako dve odlišné stránky skutočnosti.
PLATÓN: Ale prečo by za každým protikladom mala byť pôvodná jednota? Nemôže byť rozdiel skutočný až od začiatku?
SCHELLING: Keby bol rozdiel prvotný a jednota až neskorším výsledkom, museli by sme vysvetliť, čo vôbec drží tieto odlišné stránky skutočnosti pohromade. Preto som hľadal základ, z ktorého možno pochopiť zároveň ich jednotu aj ich rozdiel.
PLATÓN: A predsa si tým svoju filozofiu ešte neuzavrel.
SCHELLING: Nie. Práve tu sa začal ďalší problém. Ak hovoríme o jednote ideálneho a reálneho, musíme vysvetliť aj to, ako z tejto jednoty vzniká rozdiel. Nemôžeme iba povedať, že protiklady sú v absolútne totožné, a tým považovať otázku za vyriešenú.
PLATÓN: A ako si to vyriešil?
SCHELLING: Roku 1809 som napísal spis o podstate ľudskej slobody. Bola to moja odpoveď Jacobimu. Ak je sloboda skutočná, nemôže znamenať iba to, že človek sa občas môže vymaniť z reťazca príčin, ktoré určujú všetko ostatné. Musí patriť k samotnému základu skutočnosti. Preto som aj v Bohu rozlíšil jeho samotnú existenciu od hlbšieho základu, z ktorého jeho existencia vychádza. Tento základ nie je úplne jasný a priehľadný. Je v ňom aj niečo temné a nepoznateľné. Zlo potom nie je iba nedostatkom dobra. Je to skutočná možnosť, ktorá vyplýva zo spôsobu, akým je skutočnosť založená.
PLATÓN: A neskôr?
SCHELLING: Neskôr som tomu dal meno. Rozum nám môže ukázať, čo z niečoho vyplýva. Nemôže však iba zo svojich pojmov dokázať, že niečo skutočne existuje. Preto som rozlíšil negatívnu a pozitívnu filozofiu. Negatívna skúma, čo môžeme rozumom pochopiť a odvodiť. Pozitívna sa začína tam, kde sa pýtame na skutočnú existenciu. Hegel podľa mňa zostal pri tej prvej možnosti.
PLATÓN: Hegel?
SCHELLING: Spočiatku sme si boli veľmi blízki. Neskôr sa však ukázalo, že pod slovom jednota si každý z nás predstavoval niečo iné. Pre mňa zostávalo podstatné absolútno ako pôvodná jednota toho, čo je ideálne, teda duchovné, a toho, čo je skutočné. Hegel chcel ukázať, ako sa táto jednota postupne ukazuje v pohybe, v ktorom vznikajú rozdiely a znovu sa hľadajú ich súvislosti.
PLATÓN: Takže spor medzi vami nevznikol preto, že by jeden z vás chcel vidieť skutočnosť ako jednotu a druhý ako rozdiel. Obaja ste potrebovali jednotu aj rozdiel, ale každý z vás ich chápal inak.
SCHELLING: Presne tak. Fichte postavil do stredu činnosť Ja. Ja som sa pýtal, čo sa stane, ak rovnakú vážnosť priznáme aj prírode. Z tejto otázky vyrástla moja filozofia prírody a neskôr aj pokus myslieť jednotu ideálneho a reálneho. A tým sa dostávame k Hegelovi – k ďalšiemu pokusu pochopiť, ako môže byť skutočnosť zároveň jednotou aj rozdielom. Naše cesty sa od tej chvíle začali rozchádzať.
Hegel a pohyb pojmu
PLATÓN: V čom?
SCHELLING: Hegel nechcel založiť absolútno na bezprostrednej jednote, ktorú by sme jednoducho položili na začiatok a ďalej už nevysvetľovali. Chcel ukázať, ako sa rozum v skutočnosti sám rozvíja v pohybe pojmu. To znamená, že naše pochopenie veci sa postupne mení a prehlbuje. Keď v nej objavíme rozpor alebo rozdiel, nemáme ho jednoducho odstrániť. Musíme pochopiť, odkiaľ vznikol, s čím súvisí a ako nás vedie k hlbšiemu pochopeniu celej veci.
PLATÓN: Ale ak sa rozpor nemá jednoducho odstrániť, ako sa z neho môže stať krok k hlbšiemu pochopeniu?
SCHELLING: Vo Fenomenológii ducha sleduje cestu vedomia cez rôzne podoby skúsenosti. V Logike potom ukazuje, ako spolu súvisia základné spôsoby, ktorými premýšľame o skutočnosti, a ako nás jeden spôsob myslenia môže priviesť k ďalšiemu. Skutočnosť tu nie je hotový celok, ktorý by sme mohli jednoducho položiť pred seba. Podľa Hegela sa jej rozumový poriadok ukazuje postupne, keď sledujeme, ako sa jednotlivé pojmy dostávajú do súvislostí a odhaľujú nové stránky skutočnosti.
PLATÓN: A čo moje idey?
SCHELLING: U Hegela sa ich význam zásadne mení. Idea už nie je samostatnou ríšou nemenných predmetov oddelenou od sveta, ktorý poznávame. U Hegela idea označuje jednotu pojmu a jeho uskutočnenia v skutočnosti. To znamená, že nejde iba o myšlienku, ktorú máme v hlave. Pojem sa ukazuje ako skutočný vtedy, keď sa uskutoční a prejaví v samotnom svete.
PLATÓN: Takže otázka vzťahu idey a sveta nezmizla.
SCHELLING: Nie. Len už nestojí pred nami v podobe, v akej stála pred tebou.
PLATÓN: A čím sa jeho riešenie líšilo od tvojho?
SCHELLING: Pre mňa absolútno zostávalo tým, čo je pred každým rozdielom. Hegelovi však nestačilo povedať iba to, že všetko má jeden spoločný základ. Podľa neho musíme pochopiť aj rozdiely a protiklady, ktoré sa v skutočnosti objavujú, a sledovať, ako spolu súvisia a ako nás vedú k hlbšiemu pochopeniu skutočnosti. Tak sa pokúšal prekonať rozdelenie medzi idealizmom a realizmom. Nechcel jednu stranu jednoducho podriadiť druhej, ale chcel vysvetliť, ako spolu súvisia.
PLATÓN: Potom sa spor medzi tebou a Hegelom netýkal iba toho, čo je absolútno, ale aj toho, ako sa k nemu môže filozofia dopracovať.
SCHELLING: Pre mňa nemohla byť pôvodná jednota iba niečím, čo by sme odvodili pomocou pojmov. Hegel chcel ukázať, že skutočnosť nie je niečo hotové a nehybné. Rozvíja sa cez rozdiely a protiklady. Predstavme si človeka, ktorý chce byť úplne slobodný a nechce, aby mu ktokoľvek určoval pravidlá. Časom však zistí, že bez pravidiel a bez vzťahov s inými ľuďmi jeho sloboda nemôže skutočne fungovať. Jeho pôvodná predstava sa tak dostane do rozporu s tým, čo sám objaví. Práve tento rozpor ho posunie k hlbšiemu pochopeniu slobody. Hegel si myslel, že podobným spôsobom sa rozvíja nielen naše myslenie, ale aj samotná skutočnosť.
PLATÓN: Teda ani nemecký idealizmus nehovorí jedným hlasom.
SCHELLING: Nie. A tým je zaujímavejší. V jeho strede sa odohráva spor o to, čo znamená idealita, teda to, čo súvisí s myslením a vedomím, čo znamená skutočnosť, ktorá existuje nezávisle od našich predstáv, a ako môžeme hovoriť o ich jednote bez toho, aby sme pritom zabudli na rozdiel medzi nimi.
Idealizmus prekročil hranice Nemecka
PLATÓN: Skončil idealizmus s Hegelom?
SCHELLING: Hegelom sa skončila jedna veľká kapitola nemeckého idealizmu, nie však otázka, ktorá ju držala pri živote. Keď idealizmus prekročil hranice nemeckého sveta, nezačal sa len šíriť, ale aj meniť. V Británii a Spojených štátoch vznikli jeho vlastné podoby. K významným predstaviteľom patrili Thomas Hill Green, F. H. Bradley, Bernard Bosanquet a Josiah Royce.
PLATÓN: A čo Marx? Veď ten Hegela poznal veľmi dobre, ale s idealizmom sa rozišiel.
SSCHELLING: Áno. Marx si od Hegela ponechal myšlienku, že dejiny sa neustále menia a že v tomto pohybe vznikajú rozpory. Odmietol však Hegelovu predstavu, že za týmto vývojom stojí predovšetkým idea alebo duch. Podľa Marxa treba začať od skutočného života ľudí – od ich práce, výroby a materiálnych podmienok. Hegelovu dialektiku teda zachoval, ale postavil ju na materialistický základ.
PLATÓN: Takže Marx Hegela neodmietol celého. Vzal si od neho spôsob, ako chápať vývoj, ale odmietol to, čo malo byť jeho základom.
SCHELLING: Presne tak. Preto Marx už nie je idealistom. Hegelovu dialektiku sa pokúsil vysvetliť bez toho, aby na jej začiatku stála idea alebo duch.
PLATÓN: A čo ostatní filozofi po Hegelovi? Pokračovali v jeho myslení?
SCHELLING: Niektorí naň nadviazali, iní sa od neho výrazne odklonili. Hegel však zostal dôležitým bodom, voči ktorému sa museli ďalší filozofi vymedziť. Jeho filozofia preto nebola učením, ktoré by jednoducho opakovali. Skôr sa s ňou museli vyrovnať a rozhodnúť, čo z nej prijmú a čo odmietnu.
PLATÓN: Čiže idealizmus neprekročil hranice Nemecka ako hotová náuka.
SCHELLING: Nie. V novom prostredí začal hovoriť iným hlasom. Otázka skutočnosti sa stále spájala s otázkou vedomia, no pribúdali aj otázky spoločnosti, morálneho života a vzťahu jednotlivca k celku.
PLATÓN: A Anglicko bolo jediné, kam sa dostal?
SCHELLING: Nie. V Taliansku ho po svojom prevzali Benedetto Croce a Giovanni Gentile. Práve Gentile preniesol svoje filozofické presvedčenie aj do politiky. Roku 1922 sa stal ministrom školstva v Mussoliniho vláde, prestaval taliansky školský systém podľa vlastných zásad a napísal manifest fašistických intelektuálov. Croce zvolil opačnú cestu a stal sa jednou z najvýraznejších postáv odporu.
PLATÓN: Dvaja ľudia z tej istej filozofie a takto ďaleko od seba.
SCHELLING: Preto netreba filozofiu chápať ako niečo, čo zostáva iba v knihách a nemá nič spoločné so skutočným životom. Gentile nepovažoval svoje politické názory za zradu vlastného filozofického myslenia. Naopak, bol presvedčený, že z jeho filozofie prirodzene vyplývajú. Jeho príbeh však ukazuje, že filozofické myšlienky môžu mať aj veľmi konkrétne a vážne dôsledky, keď sa spoja s politikou a mocou. Roku 1944 ho zastrelili pred jeho domom.
PLATÓN: Vráťme sa ešte do Británie. Aj tam sa našli filozofi, ktorí sa proti idealizmu postavili a chceli znovu obhájiť realizmus.
SCHELLING: Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia vystúpili proti britskému idealizmu napríklad G. E. Moore a Bertrand Russell. Ich kritika bola súčasťou širšieho obratu, ktorý spochybnil dovtedajšie postavenie idealizmu a hľadal iný spôsob, ako hovoriť o skutočnosti, poznaní a pravde.
PLATÓN: Takže idealizmus nezmizol preto, že by jeho otázky prestali mať zmysel.
SCHELLING: Nie. Spornými sa stali jeho odpovede a východiská. Otázky však zostali. Zmenil sa jazyk, zmenili sa metódy a s nimi aj predstava o tom, čo má filozofia vlastne robiť.
Frege a návrat objektívnej myšlienky
PLATÓN: A kto prišiel po nich?
SCHELLING: Skôr popri nich. Gottlob Frege písal svoje hlavné práce už od sedemdesiatych rokov 19. storočia a s britským idealizmom nemal spor. Jeho protivníkom bol psychologizmus, teda názor, že zákony myslenia sú vlastne zákonmi toho, ako ľudská myseľ pracuje. Frege nebol idealista, no práve proti psychologizmu vrátil filozofii otázku, ktorú idealizmus nikdy celkom neopustil. Čo je myšlienka, ak nemá byť iba tým, čo sa odohráva v hlave jednotlivca?
PLATÓN: A Fregeho odpoveď?
SCHELLING: Myšlienka podľa neho nie je súkromný obsah mysle. Treba ju odlíšiť od predstavy, ktorá patrí jednotlivcovi a môže byť u každého iná. Myšlienka má objektívny charakter. Môže byť pravdivá alebo nepravdivá nezávisle od toho, kto ju myslí.
PLATÓN: Ale ak je myšlienka pravdivá nezávisle od toho, kto ju myslí, prečo ju vôbec ešte spájať so subjektívnym vedomím?
SCHELLING: Práve v tom spočíva Fregeho význam. To, či je niečo pravda, nezáleží od toho, čo si o tom človek myslí. Ak niekto verí niečomu, čo nie je pravda, jeho viera z toho pravdu neurobí.
PLATÓN: Keď teda idealizmus ustúpil, vrátil sa problém objektívneho myslenia?
SCHELLING: Vrátil, ale bez návratu k idealizmu. Frege nepokračoval v nemeckom idealizme. Myšlienky však umiestnil do akejsi ríše, ktorá nie je ani vonkajším svetom, ani obsahom vedomia, a práve preto ho neskoršia literatúra označuje za platonika. Nie za tvojho žiaka, ale za tvojho vzdialeného príbuzného. Znovu však otvoril otázku, či to, čo myslíme, môže mať objektívnu platnosť a nebyť iba stavom jednotlivého vedomia.
PLATÓN: Určitá filozofia teda môže ustúpiť, ale otázka, ktorú niesla, zostáva.
SCHELLING: Niekedy filozof neovplyvní ďalšieho mysliteľa tým, že mu odovzdá hotové učenie. Stačí, že ho prinúti opustiť jednu cestu a hľadať inú. Presne to sa stalo Edmundovi Husserlovi. Roku 1894 Frege podrobne kritizoval jeho knihu o filozofii aritmetiky a upozornil na problémy psychologizmu. Husserl túto kritiku neskôr prijal a od psychologizmu sa odklonil. Práve tým sa otvorila cesta k jeho vlastnej filozofii vedomia.
Husserl a vedomie
PLATÓN: Vedomie? Filozofia sa ho ešte nevzdala?
SCHELLING: Ani zďaleka. Edmund Husserl obrátil pozornosť späť k samotnej skúsenosti a k tomu, ako sa v nej vedomie stretáva s tým, čo vnímame a o čom premýšľame. Základným pojmom jeho fenomenológie sa stala intencionalita. Nevymyslel ju, prevzal ju od svojho učiteľa Franza Brentana, ktorý nadviazal na staršiu scholastickú filozofiu. Intencionalita znamená, že vedomie je vždy vedomím niečoho. Keď vnímame, myslíme alebo si predstavujeme, naše vedomie je vždy na niečo zamerané.
PLATÓN: Keď teda myslím na strom, môžem skúmať nielen strom, ale aj to, ako sa mi strom v tomto myslení ukazuje?
SCHELLING: Práve tento vzťah medzi vedomím a tým, na čo je zamerané, patrí k základným témam fenomenologického skúmania.
PLATÓN: To mi pripomína starú otázku. Nielen čo je predmetom, ale aj ako sa ukazuje tomu, kto ho poznáva.
SCHELLING: Podobnosť tu je. Husserlova fenomenológia má však vlastné východiská aj metódu. Nevracia sa k tvojej filozofii. Skúma našu skúsenosť a spôsob, akým sa nám v nej veci ukazujú. Svoje neskoršie filozofické stanovisko však Husserl sám označil ako transcendentálny idealizmus.
PLATÓN: Znovu teda narážame na slovo, ktoré už pri Berkeleyovi a Kantovi znamenalo niečo iné.
SCHELLING: Husserlov idealizmus nemožno jednoducho stotožniť ani s Berkeleyho, ani s Kantovým, hoci s Kantovou filozofiou má dôležité väzby. Ani fenomenologická tradícia sa napokon nevydala jediným smerom.
PLATÓN: Roman Ingarden?
SCHELLING: Práve Ingarden ukazuje, kam sa tento spor mohol vo fenomenológii dostať. Ingarden odmietol Husserlov transcendentálny idealizmus a v Spore o existenciu sveta rozvinul vlastnú realisticky orientovanú ontológiu. Ukazuje sa na ňom, že otázka vzťahu vedomia a skutočnosti zostala otvorená aj vo vnútri fenomenológie.
PLATÓN: Takže spor medzi idealizmom a realizmom nezmizol ani vtedy, keď sa filozofia obrátila k samotnej skúsenosti.
SCHELLING: Nezmizol. Len zmenil miesto. Už nešlo iba o otázku, či skutočnosť existuje nezávisle od vedomia. Do popredia sa dostalo aj to, čo znamená, že sa nám skutočnosť vôbec ukazuje, ako je usporiadaná naša skúsenosť a čo z nej možno oprávnene vyvodiť.
PLATÓN: Teda po všetkých tých stáročiach sa vedomie opäť ocitlo na stole.
SCHELLING: A tentoraz už neprišlo iba na návštevu.
Whitehead a pretrvávanie problému
PLATÓN: A prečo teda končíš práve Whiteheadom? Veď on už nie je idealistom v tom zmysle, v akom ním bol Hegel.
SCHELLING: Práve preto. Nechcem predstierať, že medzi Hegelom a Whiteheadom vedie rovná cesta, po ktorej by idealizmus iba pokračoval pod novým menom. Whitehead patrí do iného filozofického sveta. Zaujíma ma na ňom to, že niektoré otázky otvorené idealistickou tradíciou prežili aj jej ústup z hlavnej scény. Len dostali iný jazyk.
PLATÓN: Ktorá z tých otázok sa podľa teba vracia najvýraznejšie?
SCHELLING: Whitehead sa pýtal, čo vlastne tvorí skutočnosť. Je svet zložený z vecí, ktoré jednoducho existujú, alebo je skutočnosť skôr neustálym dianím? Podľa neho nemôžeme svet vysvetliť iba pomocou hotových vecí. Dôležité je aj to, čo sa v nich a medzi nimi neustále deje. Vo svojej knihe Proces a skutočnosť z roku 1929 preto považoval za základné skutočnosti udalosti, v ktorých sa niečo deje a vzniká. Veci, ktoré vnímame ako trvalé, tým však nezmiznú. Chápe ich ako zoskupenia takýchto udalostí. Predstav si rieku. Voda v nej neustále priteká a odteká, ale stále hovoríme o tej istej rieke. Rieka teda pretrváva nie preto, že by v nej zostávali tie isté kvapky vody, ale preto, že určitý proces neprestáva pokračovať.
PLATÓN: Teda skutočnosť nie je predovšetkým zbierkou hotových predmetov, ktoré možno od seba oddeliť a potom skúmať jeden po druhom.
SCHELLING: U Whiteheada sa skutočnosť podobá skôr neustálemu dianiu než skladu hotových vecí. To, čo nazývame predmetom, nadobúda svoju trvalosť na pozadí procesov a vzťahov, ktoré ho utvárajú. Vzťah tu nie je niečo, čo sa k veci pridá až dodatočne. Patrí k tomu, čím vec je.
PLATÓN: Ale tým sa predsa Whitehead nestáva pokračovateľom tvojej filozofie.
SCHELLING: Nestáva. A už vôbec nie je pokračovateľom Hegela v jednoduchom historickom zmysle. Vyrástol v inom intelektuálnom prostredí, pod vplyvom inej vedy a iných filozofických problémov. Procesná metafyzika je jeho vlastným pokusom pochopiť skutočnosť.
PLATÓN: Prečo ho teda vôbec spomínaš v našom rozhovore?
SCHELLING: Pretože nám umožňuje položiť starú otázku nanovo bez toho, aby sme opakovali staré odpovede. Čo ak prírodu nemožno pochopiť ako súbor vecí, ktoré najprv existujú samy pre seba a až potom sa dostávajú do vzťahov? Čo ak veci existujú vždy v nejakých vzťahoch a zároveň sa neustále menia a vznikajú? Whitehead tým idealizmus neobnovuje. Ukazuje však, že skutočnosť nemusíme chápať ako súbor izolovaných a hotových vecí. A práve tu sa dotýka otázky, s ktorou sme sa stretli už dávno pred ním.
PLATÓN: Takže Whitehead nie je posledným idealistom.
SCHELLING: Ani poslednou zastávkou dejín idealizmu. Je skôr jedným z miest, na ktorých vidíme, že niektoré filozofické problémy prežijú školy, ktoré ich kedysi formulovali.
PLATÓN: A tým sa vraciame k Parmenidovi.
SCHELLING: Vraciame sa k jeho otázke. Ale nie k jeho odpovedi. Ako súvisí to, čo si myslíme, s tým, čo skutočne existuje? A ako môžeme premýšľať o prírode tak, aby sme pritom nezabudli, že príroda existuje aj nezávisle od nášho myslenia?
PLATÓN: Zdá sa, že Whitehead nie je na konci nášho rozhovoru náhodou.
SCHELLING: Nie je. Na konci sa ukazuje to, čo bolo prítomné už na začiatku. Filozofické otázky dokážu prežiť svojich pôvodcov aj systémy, v ktorých sa prvý raz objavili. Zmenia sa slová aj obraz sveta. Otázka však môže po stáročiach vystúpiť znova, v celkom inom jazyku.
Čo teda znamená idealizmus?
PLATÓN: Prešli sme dva a pol tisíca rokov. Teraz mi povedz jednou vetou, čo je idealizmus.
SCHELLING: Idealizmus je súhrn filozofických pozícií, ktoré pripisujú ideám, mysleniu, vedomiu alebo duchu základnú úlohu pri vysvetľovaní skutočnosti.
PLATÓN: Teda že svet je iba v mojej hlave?
SCHELLING: Nie. To je jeho karikatúra. Idealista netvrdí, že si svet vymýšľaš.
PLATÓN: A čo stolár, ktorý robí stôl? Najprv musí vedieť, aký stôl chce. Až potom vezme drevo. Idea je tam skôr než vec.
SCHELLING: Áno. Ale práve tu treba rozlíšiť dve veci. Stôl vzniká podľa predstavy človeka, ktorý ho vyrába. To ešte neznamená, že podľa ľudskej predstavy vzniká celý svet.
PLATÓN: Ale taký je predsa idealizmus!
SCHELLING: Ešte nie. S týmto súhlasí aj ten, kto tvrdí, že svet je len hmota. Aj on vie, že človek najprv premýšľa a potom robí. Nič zvláštne tým nepovedal.
PLATÓN: Tak kde sa idealizmus začína?
SCHELLING: Tam, kde vykročíš z ľudského sveta. Stôl niekto vyrobil podľa svojej predstavy. Ale kto alebo čo dalo podobu svetu? Strom, kameň ani hviezdu nevymyslel človek. Idealista sa pýta, či aj za nimi treba hľadať niečo viac než iba hmotu.
PLATÓN: Teda idealista kladie rovnakú otázku aj pri veciach, ktoré človek nevytvoril.
SCHELLING: Presne tak. Je to odvážne tvrdenie. Nehovorí už o tom, čo vyrobil človek. Hovorí o tom, čo tu bolo dávno pred ním a čo človek sám nevytvoril.
PLATÓN: A preto Berkeley, Kant, Fichte, ty aj Hegel nehovorili to isté.
SCHELLING: Každý z nás inak odpovedal na otázku, akú úlohu má idea, myslenie, rozum alebo duch v tom, čo je skutočné. Preto idealizmus nie je jedna náuka, ale celá skupina filozofií.
PLATÓN: Takže keď sa ma niekto spýta, čo je idealizmus, nemusím si pamätať všetky mená.
SCHELLING: Stačí jedna otázka: Je svet iba hmota, alebo v tom, čo je skutočné, zohráva úlohu aj idea, myslenie či duch? A polož si ju nie pri stolárovi, ale pri galaxii plnej hviezd.
PLATÓN: A kvapka v mori?
SCHELLING: Pozri sa do nej. Je v nej poriadok. Kvapka nie je chaos, drží pokope, má svoj tvar, riadi sa pravidlami.
PLATÓN: A ten poriadok tam niekto dal?
SCHELLING: To je tá otázka. Niekto povie, že poriadok je jednoducho vlastnosťou hmoty a netreba za ním hľadať nič ďalšie. Idealista sa pýta, či za týmto poriadkom nie je aj niečo ideálne – idea, rozum alebo duch.
PLATÓN: A kto má pravdu?
SCHELLING: Na to hľadá filozofia odpoveď celé tisícročia. A práve preto sme sa museli vrátiť až k Parmenidovi.
PLATÓN: Potom kvapka v mori predsa len nie je bezvýznamná.
SCHELLING: Nie je. Je v nej celá otázka…