V prvej časti Po stopách idealizmu sme sledovali, ako sa predstava ideálneho sveta rodila z otázok o tom, čo je skutočné, čo je iba jav a čo v neustále sa meniacom svete zostáva trvalé. Teraz opustíme svet filozofických pojmov a obrátime pozornosť k taviacej peci a samotnej hmote. Otázka však zostáva rovnaká. Čo sa v skutočnosti odohráva v okamihu, keď sa jedna vec premieňa na inú?
Alchýmia sa dodnes spája najmä s predstavou človeka, ktorý sa pokúša premeniť olovo na zlato a objaviť kameň mudrcov. Tento obraz má svoje opodstatnenie, no ukazuje iba malú časť sveta, ktorému sa alchymisti venovali. Pracovali s látkami, tavili ich, rozpúšťali, čistili, oddeľovali a destilovali. Pripravovali liečivá a pozorovali, čo sa s hmotou deje, keď prechádza z jednej podoby do druhej. Za týmito praktickými činnosťami sa však skrývala oveľa hlbšia otázka. Čo sa pri premene látky skutočne mení, čo v nej zostáva a či za jej viditeľnou podobou jestvuje niečo, čo určuje jej povahu.
Práve tu sa otvára otázka, ktorá neskôr spojí alchýmiu s filozofiou idealizmu. Neznamená to, že alchymisti boli idealisti alebo že z alchýmie priamo vznikol idealizmus. Taká predstava by bola príliš jednoduchá. Zaujíma nás skôr podobnosť ich otázok. Keď sa hmota mení, čo v nej zostáva? Je jej podstata tým, čo vidíme? A ak za premenlivým javom predpokladáme formu, princíp, silu či duchovný základ, čo tým vlastne tvrdíme?
Nejde však iba o podobnosť otázok. Otázka premeny sa postupne presúvala od toho, čo sa deje s látkou, k širšej otázke prírody ako procesu a toho, čo v nej umožňuje vznik nových foriem.
Od najstarších gréckoegyptských textov budeme sledovať premeny alchýmie v neskorej antike, arabskom svete, latinskej Európe a renesancii až k Newtonovi a neskorším výkladom. Popri práci s látkou nás bude zaujímať vzťah skúsenosti a jej interpretácie, hmoty a neviditeľného princípu, vonkajšej a vnútornej premeny.
Tento článok si nenárokuje úplnosť. Pokúša sa poskladať súvislosti a ukázať, kde sa tieto otázky stretávajú a kde sa ich cesty rozchádzajú.
Kto v rozhovore vystupuje?
Mária Židovka patrí k najstarším známym postavám gréckoegyptskej alchýmie. Poznáme ju najmä z neskorších svedectiev. Spájajú sa s ňou laboratórne prístroje a postupy vrátane zariadenia na destiláciu. V rozhovore predstavuje skúsenosť človeka pri nádobe a peci a pripomína rozdiel medzi tým, čo pozorujeme, a tým, ako si to vysvetľujeme.
Zosimos z Panopolisu žil približne okolo roku 300 a patrí k najvýznamnejším autorom neskoroantickej alchýmie. Zhromažďoval a vykladal staršie postupy a prepájal ich s náboženskými a filozofickými predstavami. Zostáva však najbližšie svetu dielne, ohňu, času a výsledku.
Iamblichos bol novoplatónsky filozof zo Sýrie, ktorý žil približne na prelome 3. a 4. storočia. V dialógu zastupuje predstavu, že veci môžu niesť božský podiel a že medzi viditeľným svetom a božským poriadkom existujú usporiadané väzby. Jeho učenie nebolo alchýmiou, no neskoršie alchymické a hermetické tradície sa opierali aj o novoplatónske predstavy o vzťahu vecí a ich skrytých súvislostiach.
Ibn Síná, známy v latinskom svete ako Avicenna, bol perzský filozof, lekár a učenec z prelomu 10. a 11. storočia. V rozhovore vystupuje pri otázke, či zmena vlastností látky znamená aj zmenu jej druhu.
Petrus Bonus bol latinský alchymista zo 14. storočia. Vo svojom diele Margarita pretiosa novella spojil alchymickú premenu s kresťanskou teológiou.
Paracelsus, lekár prvej polovice 16. storočia, zdôrazňoval skúsenosť s konkrétnymi látkami a ich účinkami. Jeho tri princípy, síra, ortuť a soľ, ukazujú, ako sa pozorovanie môže premeniť na všeobecný výklad prírody.
Marsilio Ficino, florentský lekár, filozof a prekladateľ Platóna a novoplatonikov, predstavuje renesančný návrat k staršej filozofii a záujem o skryté sily prírody.
Robert Fludd a Johannes Kepler ponúkajú dva odlišné spôsoby hľadania poriadku vo svete. Fludd ho videl v kozmickom obraze, Kepler v číslach a ich pomeroch.
Isaac Newton je dôležitý aj preto, že alchýmiu neopustil napriek tomu, že sa neskôr stal symbolom modernej vedy. Desaťročia experimentoval s kovmi, soľami, ortuťou, antimónom, kvasením a destiláciou. Súčasne rozvíjal matematickú fyziku a teológiu.
Carl Gustav Jung vstupuje do rozhovoru z inej strany. V alchymických obrazoch nachádzal paralely k psychickým procesom a osobitnú pozornosť venoval Zosimovým víziám.
Platón a Friedrich Wilhelm Joseph Schelling zastupujú dve vzdialené podoby filozofického idealizmu. Platón otvára otázku, čo robí vec tým, čím je. Schelling neskôr chápe prírodu ako tvorivý proces, v ktorom sa postupne utvárajú jej formy.
Títo ľudia netvoria jednotnú tradíciu ani historickú školu. Spája ich problém, ktorý sa v rôznych podobách vracia naprieč storočiami. Keď sa vec mení, čo v nej zostáva? A odkiaľ vieme, že sme to správne rozpoznali?
Nasledujúci rozhovor nie je historickou rekonštrukciou. Mnohé z postáv delia celé stáročia. Každá však hovorí zo svojho spôsobu myslenia a zo skúsenosti svojej doby a zároveň vidí, ako jej odkaz čítali neskoršie storočia.
Čo nazývame alchýmiou
MÁRIA: Skôr než sa spýtame, čo má alchýmia spoločné s filozofickým idealizmom, musíme si ujasniť, čo tým slovom myslíme. Ak ju zúžime na hľadanie kameňa mudrcov, z celej tradície zostane iba karikatúra. Najstaršie zachované gréckoegyptské receptáre súvisia s remeselnou prácou s látkami. Leidenský papyrus obsahuje najmä recepty súvisiace s hutníctvom a spracovaním kovov, Štokholmský papyrus sa venuje najmä drahokamom, perlám a farbeniu textílií. Je to záznam praktickej práce. Odvážiť, zohriať, pridať, počkať a pozorovať výsledok.
ZOSIMOS: Presne takú prácu som poznal aj ja. V Panopolise sme ju neoddeľovali od príbehov o pôvode nášho remesla, jeho odovzdávaní ani od mien, ktoré sprevádzali jednotlivé úkony. Remeselník vedel, čo pridať a kedy nádobu odstaviť z ohňa. Svoje remeslo prijímal ako posvätné dedičstvo.
MÁRIA: Alchýmia preto nebola uzavretou náukou. Bola širokým poľom práce s premenou látok. Alchymista taví, rozpúšťa, oddeľuje, čistí, destiluje a sleduje, čo sa s látkou deje. Zároveň sa pýta, či sa mení iba jej podoba, alebo aj jej podstata.
ZOSIMOS: Odtiaľ už nie je ďaleko k otázke transmutácie. Ak možno látku očistiť, rozdeliť alebo premeniť, kam až taká premena siaha? Rovnaká otázka vzniká pri liečivách. Ak destiláciou z rastliny oddelíme látku s liečivým účinkom, bola v nej už predtým, alebo destiláciou vzniklo niečo nové?
MÁRIA: Teda zlato je iba najznámejším cieľom, nie jediným. Do alchýmie patria farbivá, sklo, soli, kyseliny, destiláty aj liečivá. Aj slovo alchýmia je mladšie než mnohé praktiky, ktoré dnes označujeme týmto názvom. Rozlíšenie alchýmie a chémie sa ustálilo až neskôr. Ešte v 17. storočí sa tieto pojmy do veľkej miery prekrývali.
Alchymistická nádoba
MÁRIA: Skúsme najprv opísať iba to, čo sme skutočne videli. V banke bola sivá hmota. Zahrievali sme ju, povrch sa menil, objavili sa výrastky a ráno v nej stál rozvetvený útvar so striebristým leskom. To je pozorovanie. Ak povieme, že látka rástla, prejavil sa v nej skrytý princíp alebo sme uvideli obraz života, už sme pri výklade. Keď tieto roviny zmiešame, nevieme, či sme zopakovali pokus, alebo iba svoju predstavu o ňom.
ZOSIMOS: Ani slovo výrastok nie je celkom neutrálne. Už v ňom cítiš rast. Nevidela si iba tvar, ale niečo, čo sa rozvíjalo a pripomínalo živú vec. Nehovorím, že podobnosť je dôkaz. Len nechcem, aby sme zo strachu pred omylom prestali vnímať, čo je na jave pozoruhodné.
MÁRIA: Zápis treba rozšíriť, ale nie ho nahradiť obrazom. Zapíšeme čas, teplotu, nádobu, spôsob zahrievania aj počet neúspešných pokusov. George Starkey, ktorý písal pod menom Eirenaeus Philalethes, opísal v 17. storočí podobné stromovité útvary. Newton jeho spisy čítal, prepisoval a pokúšal sa jeho postupy zopakovať. Nevieme, koľko Starkeyho pokusov predtým zlyhalo.
ZOSIMOS: Ani dokonale čistý zápis však nemusí zachytiť všetko. Vynechá svetlo v miestnosti, podobu útvaru v jednotlivých chvíľach aj dojem, ktorý v tebe vyvolal. Čo ak práve niečo z toho súviselo s výsledkom?
MÁRIA: Preto žiadny zápis nepovažujem za úplný. Z toho však nevyplýva, že máme všetko, čo vidíme, hneď interpretovať. Jedna podarená premena ešte nie je zákon prírody. Môže byť začiatkom otázky. Až opakovanie ukáže, či sme objavili niečo v látke, alebo iba vo svojej mysli.
Ako sa z remesla stala tradícia
ZOSIMOS: To, čomu dnes hovoríte alchýmia, nevzniklo naraz ani ako hotová náuka. V Egypte pod rímskou vládou sa stretávali staršie remeselné postupy, grécke otázky o podstate vecí a náboženské predstavy, ktoré práci s látkami dávali väčšiu vážnosť. Neskôr ma označili za jej zakladateľa. Nie je to presné. Bol som na konci dlhého radu a zhromažďoval, usporadúval a vysvetľoval staršie návody.
MÁRIA: Menilo sa tým aj odovzdávanie poznania. Pri návode už nešlo iba o to, čo treba urobiť, ale aj o jeho pôvod a o to, čo sa podľa výkladu pri premene deje. Remeslo tak získavalo vlastnú pamäť aj jazyk.
ZOSIMOS: Preto treba rozumieť slovám, ktoré používame pri práci. Grécke theion hydor môže znamenať božskú vodu aj sírnu vodu. V jedinom výraze sa tak stretáva pomenovanie látky s tým, čo jej pripisujeme. Kto remeslo pozná, vie, že takéto slovo môže byť zároveň súčasťou receptu aj obrazného výkladu. Význam preto nemožno oddeliť od toho, ako sa s látkou pracuje.
ZOSIMOS: Predstava premeny má však hlbšie korene. V starých kultúrach sa kov nechápal vždy ako hotová vec ukrytá v zemi. Kovy sa chápali ako látky, ktoré v zemi vznikajú a postupne dozrievajú. Ak príroda necháva kov dozrievať, otázka, či jej v tom môže človek pomôcť, je prirodzená.
MÁRIA: Tradícia sa potom nešírila priamo z gréckoegyptského sveta do latinskej Európy. Grécke a gréckoegyptské prírodovedné a alchymické spisy prechádzali do arabčiny, kde sa ďalej čítali, upravovali a rozvíjali. Pod menom Džábira ibn Hajjána sa zachoval rozsiahly korpus alchymických spisov, hoci jeho jednotné autorstvo zostáva sporné. Ar-Rází išiel praktickejšou cestou. Triedil látky a nástroje a opisoval laboratórne postupy.
NEWTON: Keď sa táto tradícia dostala do latinského sveta, neprišla tam ako hotová chémia. Roku 1144 Robert z Chesteru dokončil latinský preklad Liber de compositione alchemiae z arabskej predlohy. Dejiny alchýmie sú preto aj dejinami prekladov a nových výkladov.
Kedy vieme, že sme sa mýlili
NEWTON: Povedať urobme to znova nestačí. Ak druhý pokus dopadne inak, musíme vedieť, čo sa zmenilo. Otvorený oheň nie je vodný kúpeľ, hrubé sklo sa nespráva ako tenké. Výsledok môže ovplyvniť množstvo látky, tvar nádoby, čas zahrievania, jej tesnosť aj teplota v miestnosti. Staré návody o tom často mlčia. Preto som si postupy zapisoval tak, aby sa dali porovnávať krok za krokom.
ZOSIMOS: Tvoj jazyk premenných však nesmie vymazať staršiu skúsenosť. Pre nás oheň nebol iba číslom. Farba, zápach či zvuk nám napovedali, čo sa v nádobe deje. Ak sa po zahriatí bielej síry a bielej ortuti objaví žltá hmota, môžeme presne opísať, čo sme videli. Stále však nevieme, prečo vznikla.
NEWTON: Svoju úlohu zohráva aj čas. Ak mi pokus vyjde v decembri a v júni zlyhá, príčinou môže byť vlhkosť, teplota alebo čerstvosť materiálu. Potrebujem vedieť, ktorá podmienka rozhodla o výsledku.
MÁRIA: Preto nemá zmysel hneď sa sporiť o vplyve ohňa, ročného obdobia či nebeských telies, ak nevieme, čo sa pri pokuse zmenilo a čo zostalo rovnaké. Rozdiel medzi vami nie je v tom, že jeden verí a druhý neverí. Newton musí ukázať, za akých podmienok by jeho vysvetlenie zlyhalo. Zosimos musí zase ukázať, čím sa jeho vysvetlenie líši od iných možných vysvetlení.
Vezmime tri tvrdenia o medi a Venuši. Meď sa podobá Venuši. To je symbol. Pri určitom postavení Venuše sa pri práci s meďou opakuje rovnaký výsledok. To je korelácia. Venuša pôsobí na meď. Tým už tvrdíme, že poznáme príčinu. Treba teda ukázať, ako by takéto pôsobenie mohlo vzniknúť.
ZOSIMOS: Rozumiem rozdielu. Pri peci sa nám však látka sama postaví na odpor. Keď sa výsledok nedostaví, nemôžeme donekonečna tvrdiť, že sme postup opakovali správne.
MÁRIA: Preto treba tieto roviny odlišovať. Nechcem, aby ste prestali používať symbol, koreláciu či predstavu pôsobenia. Chcem iba vedieť, čo ktorým tvrdením myslíte. Keď sa pri peci mýlime, máme jednu výhodu. Látka nám ukáže, že sme sa zmýlili.
Vec a jej podoba
PLATÓN: Váš spor o to, či sa zmenila látka alebo iba jej vlastnosti, začína tam, kde skúsenosť narazí na svoju hranicu. Vidíte inú farbu, lesk či tvrdosť, no stále neviete, čo túto zmenu prijalo a zostalo pritom tým istým. Pýtam sa teda, podľa čoho poznáme, že po premene ide stále o tú istú látku? To, čo vidíme navonok, nestačí. Pokus túto otázku nevyrieši. Bez pokusu by vám však ani nenapadlo ju položiť.
AVICENNA: Musím byť opatrný, pretože neskorší autori mi pripísali aj tvrdenia, ktoré som nikdy nevyslovil. Rozlišoval som medzi zmenou vlastností a zmenou druhu a transmutáciu kovov som popieral, s výnimkou ich návratu k prvotnej hmote. Návrat kovu k prvotnej hmote však neznamená, že zmena jeho vlastností je zároveň zmenou jeho druhu.
IAMBLICHOS: Aj moje meno sa v neskoršej alchymickej tradícii spájalo s názormi, ktoré neboli moje. O premene kovov som nepísal. Tvrdil som však, že pozemské veci môžu prijímať božský podiel. Teurgia ho rozpoznáva a hľadá mu vhodné nádoby medzi kameňmi, rastlinami a vonnými látkami. Znaky vo veciach nie sú iba ľudskou dohodou. Zlato je slnečné nielen farbou, ale aj miestom, ktoré mu patrí v usporiadaní sveta.
MÁRIA: Práve tu vzniká problém. Do takejto siete vzťahov možno zaradiť takmer čokoľvek. Ak však vysvetlenie pripúšťa všetko, nemáme podľa čoho zistiť, či je správne. Pri obrade to môže stačiť, pretože jeho účinok spočíva vo viere, ktorá mu dáva zmysel. Pri farbení to nestačí. Ak sa pokus nepodarí, predstava o božskom usporiadaní sveta výsledok nezmení.
Hmota nie je tieň
PETRUS BONUS: Latinský svet nepotreboval novoplatónsku teurgiu, aby pochopil, že hmota môže niesť duchovnú skutočnosť. Boh prijal telo a milosť pôsobí skrze chlieb, vodu či olej. V Margarita pretiosa novella, ktorú som dokončil okolo roku 1330, som tvrdil, že alchýmia môže človeka priviesť k viere v Trojicu a že starí filozofi vo svojich dielach predvídali Kristovo narodenie z Panny. Pre mňa viedla skúsenosť pri alchymickej peci k pravdám viery.
MÁRIA: To vysvetľuje, prečo si kresťanská Európa alchýmiu osvojila. Nevysvetľuje však, prečo proti nej zároveň zasahovala. Roku 1317 vydal Ján XXII. dekrét proti alchymickým podvodom a výrobu falošného zlata a striebra spojil s falšovaním peňazí. Anglický zákon z roku 1404 označil premenu kovov na zlato a striebro za trestný čin. Zrušili ho až roku 1689. Kto sľuboval zlato, mohol ľudí pripraviť o skutočné peniaze. Vrchnosť mala dôvod zasiahnuť.
PETRUS BONUS: Obe veci mohli platiť naraz. Pápež stíhal podvod, nie učenie ako také. Ján z Rupescissy ukázal, kam možno takéto umenie doviesť. Destiláciou vína získaval to, čo nazýval vodou života a piatou podstatou, quinta essentia. Pripisoval jej odolnosť voči skaze a liečivú moc.
MÁRIA: A tým sa otvára dôležitejšia otázka. Ak destiláciou oddelíme z látky niečo s inými vlastnosťami, čo sme vlastne získali? Bola to časť pôvodnej látky, ktorá v nej bola od začiatku? Alebo vzniklo niečo, čo tam predtým nebolo? Práve tu sa remeslo stretáva s filozofiou.
Skryté väzby
FICINO: To, čo sa pri destilácii oddeľuje, nemusí byť iba časť látky v bežnom zmysle. Príroda je plná skrytých síl, ktoré sa ukazujú vo svojich účinkoch. Niektoré veci priťahujú, iné odpudzujú. Niektoré pôsobia na diaľku, iné až po správnej príprave. Takéto chápanie prírody som rozvíjal vo Florencii pri prekladaní Platóna a novoplatonikov.
IAMBLICHOS: Nemiešaj moje učenie s tým, čo z neho urobila renesancia. Pre mňa bolo podstatné, že veci môžu prijímať božský podiel a že tento vzťah má svoj poriadok. Teurgia pracuje s kameňmi, rastlinami, vôňami a ďalšími vhodnými nosičmi. Z toho však ešte nevyplýva, že duchovnú silu možno jednoducho oddeliť a podať človeku.
MÁRIA: Tu sa rozdiel medzi rozpoznaním a oddelením stáva rozhodujúcim. Ak destilát z rastliny vyvolá určitý účinok, môžeme pokus zopakovať. Porovnáme množstvo, spôsob prípravy, čas pôsobenia aj výsledok. Nemusíme ešte vedieť, prečo látka pôsobí. Stačí, že vieme overiť, či pôsobí.
FICINO: Účinok však nemusí vychádzať zo spojenia, ktoré dokážeme priamo pozorovať. Veci môžu byť podľa svojej povahy príbuzné a táto skrytá príbuznosť môže vysvetľovať ich pôsobenie. To, čo je slnečné, môže pôsobiť na iné veci slnečnej povahy, hoci medzi nimi nevidíme priame spojenie.
MÁRIA: Potom však musíme vedieť, čo skúšame. Ak niečo nazveme slnečným preto, že je žlté, a žltosť potom použijeme ako dôkaz jeho slnečnej povahy, vysvetlenie sa uzavrie samo do seba. Pokus môže ukázať, že destilát účinkuje. Nepotvrdí však sám osebe, že príčinou je slnečná sila.
ZOSIMOS: Kým človek stojí pri peci, neúspech sa nedá prehliadnuť. Látka nezmení farbu, destilát nevznikne, nádoba praskne. Pec odpovedá bez ohľadu na naše predstavy. Keď však pridáme sústavu skrytých síl, každé zlyhanie možno vysvetliť tým, že sme nepochopili správny vzťah. Potom je čoraz ťažšie priznať si, že sme sa jednoducho mýlili.
MÁRIA: Nestačí teda povedať, že za javom pôsobí skrytá sila. Musíme vedieť zistiť, či sa v tomto vysvetlení nemýlime.
Čo zostáva po ohni
PARACELSUS: Narodil som sa roku 1493 a väčšinu života som strávil na cestách. Chodil som po baniach a videl choroby baníkov, ktoré súviseli s tým, čo dýchali. Lekár musí vedieť, čo konkrétna látka robí v konkrétnom tele. To sa človek nenaučí iba z kníh.
Tri princípy, síra, ortuť a soľ, mi dodnes vyčítajú najmä preto, že ich pokladajú za tri látky. Tak som ich nemyslel. Označujú tri stránky látky, ktoré sa ukazujú pôsobením ohňa. Niečo pri zahrievaní zhorí a unikne, niečo sa vyparí a znovu usadí, iné zostane. Oheň ukazuje, že látky sa správajú odlišne. Odtiaľ vychádza predstava troch princípov.
MÁRIA: Vlastná skúsenosť je lepšia než slepé prijímanie autority. Ani ona však nestačí, pretože aj naše pozorovanie je ovplyvnené pojmami, ktoré už poznáme. Látku nevnímame bezprostredne takú, aká je. Ak očakávame síru, ortuť a soľ, ľahšie v jave rozpoznáme práve tieto tri stránky.
PARACELSUS: Skúsenosť musí dostať meno, ale meno musí vychádzať zo skúsenosti. Keď to, čo pri zahrievaní horí, nazvem sírou, ešte tým nepoznám podstatu látky. Označujem tým to, čo sa pri práci opakovane prejavuje rovnakým spôsobom. Ak však názvom začneme vysvetľovať každý výsledok, prestane nám pomáhať pri skúmaní.
MÁRIA: A práve tu sa vraciame k ohňu. Ak sa výsledok pri ďalšom pokuse nezopakuje, musíme zistiť prečo. Možno sme prehliadli niektorú podmienku, nesprávne pochopili, čo sa stalo, alebo je chybný samotný princíp. Pokus môže ukázať, že sa výsledok opakuje, a tým podporiť naše vysvetlenie. Sám však ešte nepotvrdí, že poznáme jeho príčinu.
Obraz a číslo
FLUDD: Mikrokozmos a makrokozmos pre mňa neboli iba predstavy. Človek, príroda, planéty, telo, hudba aj božský poriadok spolu súviseli. Obraz dokázal tieto súvislosti ukázať naraz. Keby som ich rozdelil do stovky viet, ich prepojenie by sa stratilo. Preto som kreslil. Nie všetko, čo je v prírode usporiadané, možno zachytiť meraním.
KEPLER: Nehádam sa s tebou o usporiadanosti sveta. Obaja v ňom hľadáme zákon. Sporíme sa o to, čo môže byť jeho dôkazom. Aj môj obraz sveta je teologický. Vzťah medzi nebom a človekom považujem za skutočný. Ak ho však chceme skúmať, musíme ho vyjadriť číslami. A čísla sa môžu mýliť. Ak výpočet nezodpovedá pozorovaniu, musíme zmeniť predstavu.
FLUDD: Tvoje čísla opisujú to, čo možno zmerať. Ja hovorím aj o súvislostiach, ktoré meranie neukáže. Obraz môže niekedy ukázať vzťah skôr, než ho vieme presne pomenovať.
KEPLER: Ak však obraz nemožno vystaviť skúške, neviem, čo by ho prinútilo ustúpiť. To, že v ňom vidíme mnoho vzťahov naraz, ešte neznamená, že v prírode skutočne pôsobia. Keď moje výpočty zlyhajú, musím ich opraviť alebo zmeniť predstavu, z ktorej vyšli.
PARACELSUS: Ani obraz, ani číslo nemajú samy osebe nárok na pravdu. Obraz sa môže prispôsobiť a čísla možno zostaviť tak, aby potvrdili to, čomu človek veril od začiatku. Rozhodujúce je, či pripúšťame vlastný omyl. Kepler svoje predstavy podrobuje meraniu, ktoré ich môže vyvrátiť. Pri Fluddovom výklade však nie je jasné, čo by ho mohlo vyvrátiť.
Newton pri peci
NEWTON: Alchymistická pec horela v drevenej dielni v záhrade pri mojich izbách na Trinity College v Cambridgei, hoci neskorší životopisci by boli radšej, keby tam nebola. Moje laboratórne zápisy siahajú od konca šesťdesiatych rokov až do roku 1696 a zachytávajú stovky pokusov s látkami a ich premenami. Kovy, soli, ortuť, antimón, kvasenie aj destilácia ma zamestnávali aj v čase, keď už boli Principia napísané.
MÁRIA: Z tvojich zápiskov však nemožno usudzovať, že tvoja fyzika bola iba prezlečenou alchýmiou. Keď si si odpísal Starkeyho pokus so zlatom a ortuťou v uzavretej banke, v ktorej sa mal objaviť rozvetvený útvar, pripomínal tento jav starú predstavu o raste kovov. Stále však išlo o jav, ktorý možno pozorovať a skúšať znova. Človek mohol robiť oboje naraz. V tvojom čase ešte alchýmia a prírodná filozofia neboli dva oddelené svety.
ZOSIMOS: Na tvojej peci ma zaujíma ešte niečo. Aj ty si pri ohni musel čakať, niekedy celé hodiny až do noci. Dejiny si pamätajú najmä vydarené pokusy a zabúdajú na tie, ktoré zlyhali. Delí nás takmer štrnásť storočí a máme rozdielne predstavy o tom, čo sa v banke deje. Jedno však máme spoločné. Obaja sme trpezlivo čakali.
Čo hýbe hmotou
NEWTON: Treba vysvetliť, prečo som tie pokusy vôbec robil. Descartov obraz prírody mi pripadal nedostatočný. Ak je hmota iba rozľahlosťou a pohyb sa prenáša nárazom, nevysvetľuje to, prečo sa veci usporadúvajú a nadobúdajú určitý tvar. Pri kvasení, raste, súdržnosti látok či rozvetvenom útvare v uzavretej banke mechanika mlčí. Hľadal som preto činné princípy, niečo, čo v prírode pôsobí a nemožno to vysvetliť iba nárazom telies.
Toto hľadanie nevzniklo až pri alchymistickej peci. Už ako študent som čítal Henryho Mora, ktorý podobne ako ja hľadal v prírode pôsobenie, ktoré nemožno vysvetliť iba mechanickým pohybom. Jeho predstava ducha prírody mi ukazovala inú možnosť, ako premýšľať o pôsobení v hmote. Alchymistická práca mi potom umožnila túto otázku skúmať pri konkrétnych látkach a pokusoch.
Moja predstava prírody súvisela aj s teológiou. Ak je Boh pôvodcom všetkého, nemožno každé pôsobenie pripísať jeho priamemu zásahu. Treba hľadať spôsob, ktorým sa jeho moc v stvorení prejavuje a udržiava jeho poriadok. Preto som sa venoval teológii aj práci pri alchymistickej peci. Oboje som si nechával pre seba.
MÁRIA: Ak povieš, že mechanika nestačí, súhlasím. Je to však námietka, nie vysvetlenie. Duch prírody môže byť iba pomenovaním miesta, na ktorom ešte nevieme, čo sa v prírode deje. Pýtam sa teda, čo by nám taký princíp umožnil vysvetliť a podľa čoho by sme mohli zistiť, že sa nemýlime. Ak na to nevieme odpovedať, vložili sme do svojej sústavy slovo práve tam, kde ešte treba bádať.
NEWTON: Práve preto som stál pri peci, nielen pri knihe. Činný princíp nemal byť iba slovom. Mal sa prejaviť v konkrétnej látke za opísateľných podmienok. Zaujímalo ma, či možno takú premenu zopakovať. Odpoveď je v mojich zápisoch. Stovky pokusov ukazujú, čo som skúšal a čo z toho vzišlo. Ich presnosť ukazuje, ako dôsledne som obmieňal tie isté postupy a sledoval, čo sa pri nich mení.
Kedy sme prišli o alchýmiu
MÁRIA: Doteraz sme hovorili o tom, čím alchýmia bola. Teraz treba povedať, kedy sa z nej stalo slovo takmer hanlivé. Dnešné rozdelenie alchýmie a chémie vzniklo oveľa neskôr. V Newtonovom storočí sa ešte výrazne prekrývali. Libaviova Alchemia z roku 1597 je systematickou učebnicou laboratórnych postupov a prípravy látok. Transmutáciu nevylučuje, ale vsádza ju do prísneho poriadku. Libavius premenu obyčajných kovov na zlato obhajoval aj v ďalších svojich spisoch. Theatrum chemicum zasa zhromažďovalo rozličné alchymické a chemické traktáty vrátane textov o kameni mudrcov. Z týchto diel nemožno spätne vytvoriť dnešnú hranicu medzi dvoma oddelenými odbormi.
NEWTON: Počas môjho života táto hranica ešte nebola pevná. Neskôr sa chémia začala vymedzovať ako učený odbor a vytvárala si vlastnú identitu. Transmutácia sa postupne oddeľovala od toho, čo sa považovalo za uznávanú chémiu, a čoraz viac sa spájala s klamstvom a podvodom.
MÁRIA: Nebolo to iba otázkou toho, čo sa v laboratóriu podarilo. Nová chémia si vytvárala identitu aj tým, že sa vymedzovala voči tomu, čo odmietala. Hranica vznikala v inštitúciách aj v jazyku. To užitočné, čo z alchymickej praxe zostalo, mohlo pokračovať ako chémia, hoci jeho korene boli staršie.
NEWTON: Aj preto som bol neskôr zobrazovaný inak, než som skutočne žil. Alchýmia sa v príbehu vzniku modernej vedy stala mojou slabosťou a moje alchymické rukopisy zostali dlho mimo hlavného obrazu môjho diela. Keď sa neskôr ukázal ich rozsah, nebol to dôkaz správnosti transmutácie ani toho, že moja fyzika bola alchýmiou. Ukázalo sa skôr, ako veľmi moderný obraz vedy potreboval oddeliť od seba to, čo odmietal.
ZOSIMOS: Slovo, ktoré kedysi označovalo prácu s premenou látok, sa napokon stalo označením pre hlúposť, podvod či pomýlené myslenie. O tom, čo z alchýmie zostane, nerozhodovali iba výsledky pokusov. Rozhodoval aj jazyk, ktorým sa alchýmia neskôr opisovala a vykladala.
Jungov problém
JUNG: K sústavnému štúdiu alchýmie ma priviedol sen a neskôr Wilhelmova prekladová verzia Tajomstva zlatého kvetu. Prvú zbierku alchymických textov, Artis auriferae z roku 1593, som pritom nechal takmer dva roky ležať bez povšimnutia. Zosimove videnia ma však zaujali už skôr. Kňaz Ion v nich zostupuje pätnástimi schodmi tmy a potom vystupuje schodmi svetla; na oltári ho ktosi mečom rozseká podľa zákona harmónie, jeho telo sa premieňa, kosti zhoria a z toho, čo zostane, vystúpi duch. Tieto obrazy sa objavili už v Wandlungen und Symbole der Libido. Podrobnejší výklad som im venoval až v prednáške z roku 1937. Keď som nachádzal podobné obrazy znova a znova, prestal som ich pokladať za náhodu.
Proces sa začína nigredom, počernením. Látka stmavne, rozpadá sa, hnije. Potom prichádza očistenie a spojenie, často v podobe sobáša muža a ženy, Slnka a Mesiaca. Z neho vzniká niečo nové. Kto pracoval s ľuďmi v hlbokej kríze, tento sled pozná. Najprv príde rozpad, potom stretnutie s tým, čo človek v sebe odmieta. Ak tým prejde, nestane sa dokonalým, ale celistvejším. Takýto proces som označoval ako individuáciu. V kameni som preto videl obraz vnútornej celistvosti, nie hotového ideálu.
NEWTON: Tvoja skúsenosť s pacientmi sama osebe nič nedokazuje. Zosimos nepísal svoje videnia preto, aby ich o šestnásť storočí neskôr vykladal lekár v Zürichu. Žil vo svete, v ktorom mohla byť vízia spôsobom poznania a práca s látkou mala náboženský aj filozofický význam. Ak z jeho obrazov urobíš obrazy psychickej premeny, môžeš tým povedať niečo podstatné o človeku. Nepovedal si však, čo nimi myslel Zosimos. To sú dve odlišné otázky.
JUNG: S tým súhlasím. Nejde mi iba o symbol, ale aj o projekciu. K hmote, pacientovi ani textu nepristupujeme bez vlastných predstáv. Skôr než niečo rozpoznáme, už vieme, čo v tom chceme vidieť. To, čo je v nás, sa nám môže javiť ako vlastnosť veci. Až keď projekciu odhalíme, môžeme ju od predmetu oddeliť. Poznávanie teda neznamená iba zhromažďovať, čo nám svet ukazuje. Musíme zisťovať aj to, čo doň prinášame sami.
MÁRIA: Práve tu je tvoja pozícia najsilnejšia aj najzraniteľnejšia. Ak do toho, čo vidíme, vždy niečo vkladáme sami, platí to aj vtedy, keď čítaš Zosima. Pri kove sa môžeme presvedčiť, či sme sa nemýlili. Látka sa správa podľa toho, čo sa s ňou deje, nie podľa našich predstáv. Text však sám neodpovie. Preto v ňom môžeme ľahko nájsť to, čo tam chceme vidieť. Treba preto porovnať rukopisy, zistiť, kedy text vznikol, čo vtedy slová znamenali a čo mohol autor skutočne vedieť. Inak môžeme v Zosimovi vidieť viac seba než jeho.
Aj tvoja interpretácia má svoje historické korene. V 19. storočí Mary Anne Atwoodová a Ethan Allen Hitchcock čítali alchýmiu ako učenie o vnútornej premene človeka. Jasné rozdelenie alchýmie na vonkajšiu prácu s látkami a vnútornú premenu človeka je však oveľa mladšie než samotná alchymická tradícia. Lawrence Principe a William Newman v roku 2001 upozornili, že túto predstavu nemožno jednoducho pripísať historickým alchymistom. Ty si však pre ňu hľadal oporu aj u samotných alchymistov, napríklad u Gerharda Dorna.
JUNG: Aj ja som vyrastal vo svete, kde sa psychológia ešte len oddeľovala od okultizmu a skúmania neznámych javov. Moja dizertácia z roku 1902 vychádzala zo seáns s mojou sesternicou Helene Preiswerkovou a zaoberala sa okultnými javmi z pohľadu psychológie a psychiatrie. Keď teda v alchýmii hľadám obrazy psychických procesov, prinášam do nej aj vlastnú predstavu o vnútornej premene.
MÁRIA: To, že má myšlienka historické korene, ešte neznamená, že je nesprávna. Ukazuje to však, že predstavu o vnútornej a vonkajšej alchýmii do starých textov čiastočne vnieslo až 19. storočie. Vnútorná alchýmia má však aj vlastné dejiny. V Číne sa po stáročia rozvíjala neidan, samostatná tradícia pracujúca s telom, dychom, meditáciou a premenou človeka. Nemožno ju však jednoducho stotožniť so západnou predstavou vnútornej alchýmie. Nie je dôkazom, že všetky alchymické tradície hovoria rovnakým jazykom o tej istej premene.
FLUDD: Vy dvaja sa hádate, akoby existovali iba dve možnosti. Alchymista bol buď remeselník, alebo tajný psychológ. V mojej dobe sa do takej priehradky mnohí nezmestili. Michael Maier bol mojím súčasníkom. Pracoval s látkami vážne a zároveň ich vykladal nábožensky, filozoficky aj politicky. V Atalante fugiens sa alchymická práca spája s obrazom, hudbou, klasickým mýtom a kresťanskými predstavami.
FICINO: Neskorší výklad, podľa ktorého boli pec, nádoby a rozličné látky iba obrazom vnútornej meditácie, však môže starému človeku vnucovať rozdiel, ktorý sám ešte nevnímal. Nemusel si vyberať medzi prácou s látkami a jej duchovným významom.
JUNG: Tu vstupuje do môjho uvažovania Rosarium philosophorum. Jeho obrazový cyklus mi umožnil sledovať alchymickú premenu ako vzťah protikladov. Kráľ a kráľovná sa stretávajú, rozpúšťajú, zomierajú, prechádzajú očistením a napokon sa znovu spájajú. Coniunctio sa pre mňa stáva obrazom psychického procesu.
V Psychology of the Transference som desať obrazov z Rosaria použil pri výklade psychologického prenosu. To, čo alchymický obraz vyjadruje ako spojenie protikladov, možno v psychológii sledovať vo vzťahu vedomia a nevedomia, lekára a pacienta, prijatia a odmietania vlastného ja. Coniunctio však neznamená jednoduché splynutie. Napätie medzi protikladmi zostáva súčasťou procesu.
NEWTON: Aj tu však zostáva otázka historického významu. Ak alchymista zobrazil spojenie kráľa a kráľovnej, nemusíme predpokladať, že opisoval psychický proces v modernom zmysle.
JUNG: Nie. Tvrdím niečo iné. Alchymické obrazy môžu mať význam vo svojom vlastnom svete a zároveň byť použiteľné ako obrazy psychického diania. Jedno nevylučuje druhé. Problém vzniká vtedy, keď jedno nahradíme druhým.
MÁRIA: Preto treba rozlišovať dejiny symbolu od jeho neskoršieho psychologického použitia. To, že Jung v coniunctio rozpoznal psychologický proces, nemení význam, ktorý malo spojenie protikladov v alchymickej tradícii.
JUNG: Stále sa však pýtam, prečo sa podobné obrazy premeny vracajú v rôznych dobách, kultúrach a náboženstvách. Najprv rozpad a tma, potom očistenie, spojenie protikladov a nový vznik. Netvrdím, že každý alchymista prešiel rovnakým procesom. Tvrdím, že podobný obraz nachádzame aj v snoch, mýtoch a psychických krízach ľudí, ktorí o alchýmii nikdy nepočuli.
Filológia nám môže povedať, kedy text vznikol, čo znamenali jeho slová a z akých starších textov autor vychádzal. To všetko potrebujeme. Nemusí to však vysvetliť, prečo sa niektoré obrazy premeny stále vracajú.
Kde sa utvára ideálny svet
PLATÓN: Ak sa pýtate, či má vaša práca niečo spoločné s mojou, musím najprv upozorniť, že moje texty nemožno zredukovať na predstavu sveta ideí ako jednoduchých predlôh tohto sveta. Pýtal som sa, čo robí vec tým, čím je, a v Parmenidovi som túto otázku sám vystavil vážnym námietkam.
MÁRIA: Pri práci s látkou sa tá istá otázka objavuje inak. Vidíme, že sa zmenila farba, tvar či tvrdosť. Samotné pozorovanie nám však nepovie, čo túto zmenu prijalo. Keď povieme, že látka zostala tou istou vecou, už prekračujeme to, čo sme priamo videli.
AVICENNA: Preto treba rozlišovať. Zmena vlastností ešte nemusí byť zmenou druhu. Remeselník môže kov očistiť, zafarbiť alebo upraviť jeho povrch tak, že vyzerá ako zlato. Z toho však nevyplýva, že olovo prestalo byť olovom. Ak hovoríme o premene druhu, musíme vysvetliť, čo sa pri nej vlastne zmenilo.
PLATÓN: Tým sa dostávame k otázke, ktorú samotný pokus nevyrieši. Skúsenosť ukáže, že sa vec zmenila. Neurčí však, podľa čoho ju ešte považujeme za tú istú vec. Na to potrebujeme pojem, ktorý odlíši premenlivú vlastnosť od toho, čo je pre vec podstatné.
MÁRIA: Tu sa práca s látkou stretáva s filozofiou. Alchymista nechce iba vidieť premenu. Chce vedieť, čo ju umožňuje. Preto hovorí o princípoch, silách či podstatách, hoci v každej tradícii môžu znamenať niečo iné.
SCHELLING: A odtiaľ sa otázka môže posunúť ďalej. Ak prírodné veci nevznikajú ako hotové predmety, ale v procesoch, ktoré ich utvárajú, nestačí skúmať iba výsledok. Musíme sa pýtať aj na činnosť prírody, z ktorej vzniká.
MÁRIA: To je však rozdiel oproti alchymistovi. On stojí pri nádobe a skúša, čo sa stane s konkrétnou látkou. Zaujíma ho, či možno premenu zopakovať a za akých podmienok vznikne rovnaký výsledok.
SCHELLING: Súhlasím. Preto alchymistu nechcem spätne nazývať idealistom. Zaujíma ma skôr otázka, ktorá z tejto skúsenosti môže vyrásť. Ak sa prírodné veci neustále utvárajú a premieňajú, nie je príroda viac než súbor hotových predmetov?
PLATÓN: Potom sa už nepýtate iba na to, čo vec je. Pýtate sa aj na to, ako môže vôbec vzniknúť jej určitá podoba.
SCHELLING: Presne. Prírodu nemožno chápať iba ako hotový predmet pred našimi očami. Je zároveň činnosťou, z ktorej jej jednotlivé formy vznikajú. To, čo vidíme ako hotovú vec, je výsledkom tohto procesu.
MÁRIA: Mení sa tým aj význam premeny. Pri peci označuje konkrétnu zmenu látky. Vo filozofii prírody sa premena stáva otázkou samotného diania, v ktorom prírodné formy vznikajú a zanikajú.
SCHELLING: Preto sa nemôžeme uspokojiť s mechanickým obrazom prírody ako sústavy telies, ktoré na seba pôsobia. Chcem pochopiť prírodu ako súvis procesov, v ktorých sa jej formy navzájom podmieňujú.
NEWTON: Ak však mechanický opis nestačí, ešte to neznamená, že každé skryté pôsobenie je vysvetlením. Aj ja som hľadal činné princípy tam, kde mi mechanika pripadala nedostatočná. Ak tvrdíme, že za javom pôsobí nejaká sila, musíme ukázať, čo táto sila spôsobuje a ako môžeme zistiť, že tam naozaj je.
SCHELLING: Moja otázka však nesmeruje iba k príčine jednotlivého javu. Chcem pochopiť samotnú štruktúru prírody ako procesu. Ak je príroda produktívna, jej podoby nemožno oddeliť od činnosti, ktorá ich vytvára.
MÁRIA: A predsa medzi nami zostáva rozdiel. Pri nádobe môžem sledovať, čo sa s látkou deje. Môžem meniť podmienky, pokus opakovať a zistiť, či výsledok obstojí. Ty sa pýtaš širšie. Čo znamená chápať prírodu ako celok, ktorý svoje formy sám vytvára?
SCHELLING: Práve preto z alchymickej skúsenosti nerobím dôkaz idealizmu. Vidím v nej skôr jednu z podôb staršej otázky. Čo stojí za viditeľnou premenou a čo umožňuje, aby z jedného stavu vznikol iný?
PLATÓN: Potom sa naše cesty môžu stretnúť bez toho, aby splynuli. Ja sa pýtam, čo robí vec tým, čím je. Alchymista skúma, čo sa s ňou deje pri premene. Schelling sa pýta, ako príroda vytvára svoje formy a aké miesto v nej má človek.
MÁRIA: Alchýmia nie je raným idealizmom. Pracuje s látkou ako so skutočnou vecou, ktorú možno meniť, pozorovať a skúšať. Filozofia prírody túto skúsenosť premieňa na širšiu otázku o povahe prírody.
SCHELLING: Nepovedal by som teda, že alchymista bol idealista skôr, než poznal význam tohto slova. Pri práci s látkou však narážal na otázky, ktoré neskôr dostali filozofickú podobu. Alchymista sa pýtal, čo sa deje v nádobe. Filozof sa môže pýtať, čo je to za prírodu, ktorá takúto premenu vôbec umožňuje.
NEWTON: A medzi týmito otázkami zostáva poznanie. Keď skúmame látku, musíme rozlišovať medzi tým, čo sa v nej skutočne deje, a tým, čo do nej vkladáme vlastným vysvetlením.
MÁRIA: Možno práve tu leží hranica. Premena látky nás núti pýtať sa, čo sa v prírode deje. Filozofia sa pýta, čo znamená naše vysvetlenie tejto premeny. Medzi týmito otázkami vzniká priestor, v ktorom sa alchýmia môže stretnúť s filozofickým idealizmom.
Čo spája alchýmiu a idealizmus
Alchýmia a idealizmus nevyrastajú z tej istej náuky. Ich blízkosť sa ukazuje až vtedy, keď sa za viditeľnou premenou veci začneme pýtať na to, čo ju umožňuje a čo rozhoduje o tom, že z jedného stavu vznikne iný. Alchymista túto otázku kladie pri konkrétnej látke. Sleduje, čo sa s ňou deje pri zahrievaní, rozpúšťaní, destilácii alebo miešaní, čo sa pri tom mení a čo zostáva. Keď hovorí o princípe, sile či podstate, pokúša sa pomenovať niečo, čo presahuje samotný vonkajší prejav. Také pomenovanie však ešte nie je vysvetlením. Musí vychádzať zo skúsenosti a zároveň zostať otvorené možnosti omylu.
Týmto prichádzame k prvej podstatnej blízkosti s idealistickým myslením. Nejde o popretie hmoty ani o predstavu, že svet vytvára ľudská myseľ, ale o pochybnosť, či zmyslovo dostupná podoba veci sama osebe postačuje na vysvetlenie toho, čím vec je a prečo sa môže meniť. Keď sa zmení farba, tvar alebo tvrdosť, ešte tým nevieme, či sa zmenila iba vlastnosť veci, alebo jej samotná podstata. Alchymická skúsenosť tak nechtiac otvára problém, ktorý filozofia pozná už od Platóna. Viditeľná zmena ešte nevysvetľuje, čo v nej zostáva totožné a podľa čoho určujeme, že ide stále o tú istú vec.
Nie všetky podoby alchýmie však tento problém rozvíjajú rovnakým spôsobom. Niekde zostáva v popredí remeselná práca s látkou a dôraz na opakovateľný výsledok. Inde sa k nej pridáva predstava skrytých väzieb, vnútorných síl alebo usporiadania, ktoré presahuje to, čo možno priamo pozorovať. Duchovný a náboženský význam premeny zasa ukazuje, že látka mohla byť chápaná ako nositeľ širšieho poriadku sveta. Symbolické a kozmologické výklady zachytávali súvislosti medzi človekom, prírodou a celkom skutočnosti. Tieto podoby nemožno zjednotiť do jednej alchymickej náuky, no spája ich presvedčenie, že samotný vonkajší jav ešte nemusí vyčerpať význam hlbšej podstaty deja.
Preto sú niektoré podoby alchymického myslenia blízke ontologickému či metafyzickému spôsobu idealistického uvažovania. V okamihu, keď za viditeľnou látkou predpokladajú formu, princíp, silu alebo vnútorný poriadok, vzniká otázka, či to podstatné nemožno hľadať hlbšie než v samotnom jave. V niektorých tradíciách sa zároveň objavuje predstava prírody ako živej a vnútorne usporiadanej skutočnosti. To už umožňuje hovoriť o určitej blízkosti k objektívne idealistickému pohľadu, pretože poriadok nie je chápaný iba ako výtvor pozorovateľa, ale ako niečo, čo patrí samotnej prírode. Z alchýmie však nemožno spätne urobiť hotovú filozofiu idealizmu. Jej východiskom zostáva konkrétna látka a skúsenosť s jej premenou.
Najvýraznejšie sa táto otázka mení vtedy, keď sa prestane týkať iba jednotlivých látok a obráti sa k prírode ako celku. Schelling už nechce vedieť iba to, čo sa stalo v nádobe. Zaujíma ho, čo je to za prírodu, v ktorej vznikanie a premieňanie patria k jej vlastnej činnosti. Prírodu preto nechápe iba ako súbor hotových predmetov, ale ako proces, v ktorom sa jej formy neustále utvárajú. Tým sa pojem premeny posúva od konkrétneho laboratórneho javu k širšej otázke produktivity prírody. Samotná alchymická skúsenosť sa tým nestáva idealizmom, ale môže sa stať podnetom pre otázku, ktorú filozofia formuluje oveľa všeobecnejšie.
Ani historicky však nevedie od alchýmie k idealizmu jedna priama cesta. Rôzne predstavy o živej prírode, vnútornom poriadku a pôsobiacich princípoch sa objavovali v odlišných obdobiach a v odlišných súvislostiach. Rovnako Newton ukazuje, že alchýmia a novoveká prírodná filozofia ešte dlho neexistovali ako dva oddelené svety. Jeho alchymické pokusy nemožno stotožniť s jeho fyzikou, zároveň však ukazujú, že otázka činných princípov prírody presahovala hranice jedného odboru.
Jung otvára ďalší význam tej istej premeny. Alchymické obrazy číta ako obrazy psychických procesov a v spojení protikladov, v rozklade a novom zjednotení vidí priebeh individuácie. Tým sa však jeho výklad od historickej alchýmie oddeľuje. Nemožno tvrdiť, že alchymisti svojimi obrazmi opisovali psychológiu v modernom zmysle. Jung sám upozorňuje, že alchymické obrazy môžu mať svoj vlastný historický význam a zároveň sa stať obrazmi psychického diania. V tomto druhom, novšom použití sa dostáva k otázke, ktorá je pre idealistické myslenie zásadná. Čo vnímame ako vlastnosť veci a čo do nej vkladáme sami? Poznávanie teda nespočíva iba v prijímaní toho, čo sa nám ukazuje. Zahŕňa aj skúmanie podmienok, za ktorých tomu, čo vidíme, pripisujeme určitý význam.
Jungova interpretácia preto neodhaľuje pravý význam starej alchýmie. Ukazuje, ako možno obraz premeny preniesť z oblasti hmoty do oblasti psychiky. V jeho výklade sa alchymická premena stáva obrazom premeny človeka a otázka, čo sa deje s látkou, sa mení na otázku, čo sa pri premene deje s vedomím. Takýto výklad nie je dôkazom, že alchýmia bola skrytým idealizmom. Ukazuje však, že motív premeny možno chápať aj ako otázku vzťahu medzi skutočnosťou a spôsobom, akým ju človek poznáva a interpretuje.
Ak teda hľadáme spojenie medzi alchýmiou a idealizmom, nenájdeme ho v jednej spoločnej náuke. Alchýmia začína pri tom, čo sa deje s látkou, a postupne naráža na otázku, čo túto zmenu umožňuje a čo určuje jej povahu. Filozofia túto otázku rozširuje na podmienky, vďaka ktorým majú veci svoju podobu, na procesy, z ktorých ich podoby vznikajú, a napokon aj na spôsob, akým ich poznávame. Schelling obracia pozornosť k produktivite prírody, Jung k premene psychiky. Každý z nich však túto pôvodnú otázku rozvíja vlastným smerom.
Význam alchýmie pre idealistické myslenie spočíva v tom, že skúsenosť s premenou látky otvorila otázky, ktoré prekračujú samotnú pec a laboratórium. Keď sa pýtame, čo robí vec tým, čím je, čo v nej zostáva pri zmene a čo umožňuje vznik novej podoby, z práce s látkou sa stáva filozofický problém. Odtiaľ vedie cesta k otázkam o povahe skutočnosti, prírody a poznania.