S hmyzom a pavúkmi sa stretávame takmer denne. Osy prilietajú k otvorenému poháru džemu, nočné motýle za súmraku narážajú do rozsvietených lámp a pavúk v kúte izby dokáže človeka nepríjemne vyľakať. Tie isté tvory však v nás vzbudzujú aj obdiv. Fascinuje nás dokonalosť včelieho plástu, krása orosenej pavučiny aj motýľ, ktorý sa práve vyslobodil z kukly.
V prvom októbrovom článku sme sledovali cestu bezstavovcov od hubky, tvora bez pevného tvaru a bez stredu, cez medúzu, lastúrnika a červa až ku krabovi a hviezdici. Ghanshyam Kalathia tieto kmene usporiadal podľa vývinových období, ktorými prechádza dieťa, a kraba ukrytého v pancieri priradil k veku dospievania.
Bezstavovce tvoria všetky živočíchy bez chrbtice. Jedným z ich kmeňov sú článkonožce, medzi ktoré patrí už spomínaný krab, ale aj pavúkovce a hmyz.
Carl Gustav Jung sa domnieval, že bezstavovce v snoch a fantáziách predstavujú tú časť nervovej sústavy, ktorá pracuje bez účasti vedomia. Volal ju sympatikus a rozumel ním vegetatívnu nervovú sústavu. Medzi jej symboly zaraďoval aj pavúky a hmyz. Pri čítaní záznamov zo seminára, ktorý viedol v rokoch 1930 až 1934, ma zaujal jeden pozoruhodný úryvok. Účastníci rozoberali víziu ženy, ktorá videla zástup drobných tvorov podobných mravcom, ako udupal tenkú ohnivú niť. Keď niekto poznamenal, že mravce podľa povesti patria k ohňu a že kyselina mravčia páli, Jung odvetil, že práve preto by mohli pôsobiť ako protiliek. Pri tom použil známe homeopatické pravidlo similia similibus – podobné podobným. Práve táto poznámka vo mne vyvolala otázku, či sa homeopatia, hlbinná psychológia a astrológia nestretávajú pri článkonožcoch aj na ďalších miestach.
Zásadu podobného uznával už o niekoľko storočí skôr Paracelsus, lekár a alchymista, ktorého niektorí pokladajú za jedného z predchodcov moderného homeopatického myslenia. Tvrdil, že jedom je v istom zmysle všetko a že o tom, či látka škodí alebo lieči, rozhoduje jej dávka a príprava. Pri článkonožcoch sa táto myšlienka objaví na viacerých miestach. Škorpión, včela, osa či pavúk v sebe nesú jed, ktorý môže zraňovať, a predsa sa z týchto tvorov pripravujú lieky.
Homeopati poznajú takmer sto liekov pripravených z článkonožcov a skúšaných na zdravých ľuďoch. V bežnej praxi sa však používa iba dvadsať až tridsať z nich. Kalathia príčinu vidí v tom, že dlhý čas chýbalo súhrnné spracovanie celej tejto skupiny. V roku 2024 ho priniesol v dvojzväzkovom diele Arthropods in Homeopathy, ktoré sám skromne označuje za kompiláciu poznatkov získaných od svojich učiteľov i z vlastnej klinickej praxe. Prvý zväzok venoval hmyzu, druhý pavúkovcom.
Kalathiova kniha patrí k hlavným prameňom, o ktoré sa v tomto článku opieram. Jednotlivé skupiny opisujem tak, ako im rozumiem na základe jej štúdia, pričom ich porovnávam s poznatkami hlbinnej psychológie, astrológie a miestami aj alchýmie. Zo širokého spektra článkonožcov sa sústreďujem iba na šesť skupín, ku ktorým majú čo povedať nielen homeopati, ale aj psychológovia a astrológovia. Jednotlivé lieky spomínam len stručne. Nepodávam ich úplné opisy, zoznamy príznakov ani klinické prípady. Kto sa chce článkonožcom v homeopatii venovať podrobnejšie, skôr či neskôr siahne po Kalathiových knihách. Kalathia napísal celý rad kníh o liekoch zo živočíšnej ríše, od bezstavovcov cez ryby a vtáky až po cicavce. V každej spája skúšky liekov, vyliečené prípady a správanie zvieraťa v prírode do jedného obrazu. Pre mňa sú dnes najcennejším zdrojom, z ktorého môže homeopat pri svojom štúdiu čerpať.
Článkované telo, tvrdý obal
Kým stavovce nesie kostra zvnútra, článkonožce sa opierajú o pancier na povrchu tela. Tento pevný obal z chitínu chráni ich mäkké vnútro a zároveň mu dáva tvar. Telo aj končatiny sú rozdelené na články, podľa ktorých dostal celý kmeň svoje meno. Latinské slovo insecta zasa odkazuje na zárezy medzi nimi.
Vonkajšia kostra má však aj svoju nevýhodu. Nerastie spolu s telom. Článkonožec ju preto musí z času na čas zvliecť, inak by ostal uväznený vo vlastnom pancieri. Kým nový obal nestvrdne, je mäkký a zraniteľný. To, čo ho chráni, mu zároveň bráni rásť. Homeopat si podobný rozpor všíma aj u človeka, ktorého obraz symbolicky pripomína článkonožce. Zaujíma ho, čo človeka chráni, ale zároveň obmedzuje.
Aj o človeku hovoríme, že sa obrnil alebo že má hrošiu kožu. Psychoanalytik Wilhelm Reich pre takéto obrany zaviedol pojem charakterový pancier. Rozumel ním spôsoby, ktorými sa človek prirodzene chráni pred zranením a bolesťou. Bez nich by neobstál, no časom sa môžu stať väzením, ktoré ho oddeľuje od vlastných citov aj od druhých ľudí. Podobnú myšlienku nachádza astrologička Liz Greenová pri Saturne. Ten podľa nej ukazuje miesto, kde si človek buduje ochrany, až sa okolo jeho malého Ja vytvorí tvrdá schránka. Homeopat, psychoanalytik aj astrologička tu podľa mňa hovoria o tom istom. Človek síce nosí kostru vo vnútri tela, no zo svojich obrán si často vytvorí ešte jednu, vonkajšiu. V tom sa trochu podobá článkonožcovi.
Podobný obraz poznali aj alchymisti. Látku, ktorú chceli premeniť, zatvárali do nádoby a nechávali ju v nej rozložiť, aby mohla nadobudnúť novú podobu. Tú istú nádobu nazývali raz vajcom, inokedy lonom a niekedy hrobom. Všetky tri názvy označovali to isté miesto, kde starý tvar zaniká a nový sa ešte len rodí. Článkonožec na takú nádobu nepotrebuje pec ani laboratórium. Nosí ju na sebe. Pancier, ktorý ho chráni, je ten istý, ktorý mu bráni rásť. A keď sa doň už nezmestí, musí ho opustiť.
Motýľ a škorpión patria do toho istého kmeňa, no len ťažko by sme našli dva rozdielnejšie tvory. Kalathia preto článkonožce nedelí len podľa jedného hľadiska. Všíma si ich príbuznosť, pretože lieky z jednej skupiny zvierat často spája podobná téma. Hľadá ju v opisoch liekov, v homeopatických skúškach aj vo vyliečených prípadoch a porovnáva ju so spôsobom života samotných zvierat. Druhým hľadiskom je vek, presnejšie obdobie ľudského vývinu, ktorému sa daná skupina liekov podobá. Pri tom sa opiera aj o dve pomôcky z iných oblastí homeopatie. Sú nimi rady periodickej sústavy prvkov, ktoré do homeopatie zaviedol Jan Scholten, a tabuľka kvitnúcich rastlín Michal Yakir.
Vek tínedžera
Na vekovom rebríku, ktorý vedie od plodu v lone cez dojča, batoľa, dieťa a pubertiaka až po dospelého a starca, siahajú článkonožce najviac po obdobie tínedžera. Je to vek medzi 13. a 19. rokom života, keď už človek začína vedieť, kým je a čo chce. Sníva, plánuje, túži po slobode a vzrušení a viac než predtým si uvedomuje vlastné telo. Oporou sa namiesto rodičov stávajú priatelia a prvé lásky. Rodičia zostávajú v pozadí a mladý človek sa k nim vracia, keď potrebuje pomoc. Na jednej strane už dokáže stáť na vlastných nohách, na druhej stále potrebuje niekam patriť. Do sveta už vychádza sám, no keď príde ťažšia chvíľa, hľadá zázemie. Premena dieťaťa na mladého dospelého, ktorá sa začala v puberte, sa v tomto období dovršuje.
Že sa tento vek v niečom podobá článkonožcom, si všimla aj psychoanalytička Françoise Doltová. Dospievajúceho prirovnala k homárovi, ktorý odhodil starý pancier, no nový mu ešte nestihol narásť. Medzitým je bezbranný a vo veľkom nebezpečenstve. Jej homár je blízky príbuzný kraba, ktorého Kalathia postavil na prah dospievania. Psychoanalytik Peter Blos hovorí v tejto súvislosti o druhej individuácii. Prvýkrát sa dieťa od matky oddelilo v ranom detstve, teraz prechádza podobným procesom znova. Howard Sasportas, ktorý bol zároveň psychológom aj astrológom, tento krok nazval ďalším pôrodom. Dieťa sa tentoraz rodí z lona rodiny do spoločnosti. Dospievajúci stojí medzi tým, čím bol, a tým, čím sa má stať. Už nie je dieťaťom, no ešte nie je dospelý.
Dospievanie patrí podľa Sasportasa Hermovi, bohu prechodov, ktorého umelci zobrazovali ako mladíka. Hermes je podľa neho nablízku vždy, keď človek odkladá starú tvár, ktorú ukazoval svetu, a novú ešte nenašiel. Rimania ho volali Merkúr. Keď anglický astrológ William Lilly v 17. storočí zostavoval zoznamy zvierat patriacich jednotlivým planétam, zaradil pod Merkúra pavúka, včely, mravce aj chrobáka. Tri zo šiestich skupín, o ktorých budeme hovoriť, tak spája s planétou boha, ktorému podľa Sasportasa patrí dospievanie. K Merkúrovi patria aj Blíženci a ľudia s výraznými Blížencami v horoskope podľa jungovskej analytičky Marianne Meisterovej pripomínajú dospievajúcich, ktorí chcú spoznať svet.
Tínedžer je najvyššie vývinové obdobie, ku ktorému celý kmeň článkonožcov siaha, no nie každá skupina sa dostane až tam. Z hmyzu sú podľa Kalathiu najmenej zrelé polokrídlovce, teda ploštice a vošky. Sú úplne odkázané na druhých a pripomínajú plod v lone alebo dojča. Podobne závislé sú aj cudzopasné roztoče. Motýle pôsobia detsky, nezrelo a nepripravene na svet a ich kukla sa v rozprávaní pacientov podobá lonu. Muchy zas detinsky dokazujú svoju hodnotu tým, že sa predvádzajú a žijú okázalo. Včela je živá ako dieťa a pavúky pôsobia raz ako tínedžeri, inokedy ako deti. Jeden zo škorpióních liekov sa cíti všemohúci a nezraniteľný ako dospievajúci, kým veľké pavúky vtáčkare chcú viesť druhých a neznesú, keď im niekto rozkazuje.
V jednom kmeni tak nájdeme dieťa aj budúceho vodcu. Sasportas upozorňuje, že počas dospievania sa na povrch vracia všetko, čo zostalo nedokončené v skorších obdobiach života. Tínedžer má v sebe zároveň dieťa, ktoré sa bojí, aj dospelého, ktorým sa chce stať. Každá skupina článkonožcov ukazuje inú časť tejto zmesi. Ako celok však stoja na prahu dospelosti.
Článkonožce a psyché
Viaceré témy, ktoré Kalathia spája s článkonožcami, možno vyčítať priamo z tela týchto živočíchov alebo zo spôsobu ich života. Najvýraznejšou z nich je pancier.
Pancier a to, čo je pod ním
Telo článkonožcov je celé rozčlenené na články a nesie plne vyvinuté končatiny, spojené kĺbmi. Také končatiny nemá žiadny z ich predchodcov na ceste od hubky ku krabovi. Človek, ktorému zodpovedá liek z tohto kmeňa, už dokáže stáť na vlastných nohách. Vie, čo je preňho dobré a čo zlé, rozhoduje sa sám, má svoje ciele, plány a predstavy. Pozornosť obracia viac do sveta než k domovu a práve tam sa začína porovnávať s druhými. Tak ako má telo článkonožca pevnú a usporiadanú stavbu, býva usporiadaná aj jeho osobnosť a reč.
Úplne samostatný však ešte nie je. Hoci by už vedel žiť bez opory, stále ju vyhľadáva. Je to ten istý rozpor ako pri pancieri, ktorý zároveň chráni aj obmedzuje. Človek sa pod ochranou svojich blízkych dusí, no zároveň sa jej nechce vzdať. Preto sa háda s rodičmi, s priateľmi aj so skupinou, ku ktorej patrí. Howard Sasportas cituje psychoanalytičku Claru Thompsonovú, podľa ktorej sa rodíme so snahou rásť. Hnevať sa začíname až vtedy, keď nám v raste niečo bráni. Sasportas túto hnaciu silu pripisuje Marsu a hovorí, že hnev je pohyb, ktorému niečo stojí v ceste.
Pod pancierom je článkonožec mäkký a zraniteľný. Podobne aj tento človek vnútri často cíti, že je malý, slabý alebo v nevýhode. Pôsobí trochu detsky, býva nerozhodný a neobratný, mýli sa v reči aj v písaní a ľahko sa zľakne. Najradšej by sa ukryl pred všetkým, čo ho ohrozuje. O to viac však túži byť silný, ubrániť seba aj to, čo považuje za svoje. Keď sa cíti ponížený alebo zranený, odpovedá hnevom, krikom a niekedy aj prudkým výbuchom zlosti.
Neustále sa porovnáva s druhými. Keď má pocit, že zaostáva, začne si vlastnú cenu odvodzovať od vecí, ktoré vlastní. Záleží mu na vzhľade, rád na seba upozorní a chce, aby si ho ľudia všimli. Svoje veci aj city si starostlivo stráži a citlivo reaguje, keď s ním niekto zle zaobchádza, klame ho alebo mu nadáva. Sue Tompkinsová pripomína, že keď si pripadáme slabí, ľahšie v niečom vidíme hrozbu. A práve vtedy skôr zaútočíme.
Pohyb a náhlenie
Väčšina článkonožcov sa pohybuje samostatne. Útekom, skrývaním alebo stiahnutím sa do úkrytu si často zachraňujú život. Aj človek, ktorému zodpovedá liek z tohto kmeňa, potrebuje pohyb. Sníva o behu, chôdzi a cestovaní, býva telesne nepokojný a neustále niečím zamestnaný. Slobodu potrebuje v pohybe, v reči, v rozhodovaní aj v myslení. Neznesie obmedzenie nijakého druhu. Ľudia, ktorým zodpovedajú lieky z hmyzu a pavúkov, bývajú čulí a majú veľa telesnej i duševnej energie. Sue Tompkinsová pripisuje ruky a končatiny Blížencom a k tomu istému vzdušnému znameniu zaraďuje aj hmyz, najmä ten lietajúci.
Hmyz žije krátko a za ten čas musí prejsť celým životným cyklom. Človek, ktorému zodpovedá liek z hmyzu, preto často koná rýchlo a pudovo, akoby na zastavenie a premýšľanie nemal čas. Homeopat si na ňom najprv všimne reakcie ako nepokoj, neobratnosť alebo náhly hnev. To, čo sa za nimi skrýva, musí trpezlivo hľadať.
Jung spájal hmyz v snoch a víziách s tou časťou nervovej sústavy, ktorá je oveľa staršia než miecha. Tvrdil, že čím hlbšie zostupujeme do tela, tým staršie vrstvy nervovej sústavy v ňom nachádzame. Keby sme podľa neho mohli sledovať zrod niečoho nového v duši, spočiatku by sa to zrejme zjavovalo v podobe hmyzu alebo červa, teda tvora, ktorý disponuje iba sympatickým nervovým systémom.
James Hillman, ktorý o hmyze v snoch napísal celú štúdiu, spomína dokonca homeopatické učenie, podľa ktorého sú zvieratá ľudské orgány, ktoré chodia po svete. Hmyz v ňom zodpovedá vegetatívnej nervovej sústave. K tomu sa dobre hodí homeopatický obraz človeka, ktorý reaguje skôr, než si svoje konanie stihne premyslieť.
V homeopatickom obraze hmyzu sa stretávajú tri živly, vzduch, zem a oheň. Vzduch sa prejavuje neutíchajúcou činnosťou, myšlienkami a rečou, ktoré preskakujú z jednej veci na druhú, aj snami o lietaní. Zem sa ukazuje v majetku, podľa ktorého človek meria vlastnú hodnotu, aj v silnej zmyselnosti. Oheň je v pálčivom jede, v návaloch horúčavy a v hneve, ktorý náhle vzplanie. Hillman si všimol, že hmyz žije na zemi aj vo vzduchu, v dvoch živloch, ktoré sa inak navzájom vylučujú, a v oboch sa mu darí. William Lilly priradil komáre, muchy a škorpióny pod Mars, planétu horúcu, suchú a ohnivú.
Zvliekanie a premena
Článkonožec rastie tak, že zvlieka pancier, a mnohé druhy prechádzajú aj štádiom larvy a kukly. Rovnaká téma sa objavuje aj v homeopatickom obraze. Človek zhadzuje staré vrstvy a staré predstavy o sebe, túži po zmene, po novom začiatku a znovuzrodení. V starom obale sa cíti uväznený ako vo zvieracej kazajke. Pri liekoch z hmyzu však niektorí pred úplnou premenou váhajú, lebo sa boja, že by pri nej prišli o prostredie, vzťahy a istoty, ktoré si doteraz vybudovali. Psychiater Roberto Assagioli, ako ho podáva Sasportas, poznamenal, že húsenica má viac šťastia než človek. Premení sa v pokoji, ukrytá v kokóne, kým my musíme uprostred vlastnej premeny ďalej žiť, pracovať a stretávať ľudí, akoby sa nič nedialo.
Aj alchymisti pokladali premenu za prechod medzi dvoma podobami tej istej veci. Stará forma sa musela najprv rozložiť a odumrieť, aby mohla vzniknúť nová. Kukla motýľa je jedným z najdokonalejších obrazov tejto myšlienky, aké príroda vytvorila.
Cudzopasníci
Medzi článkonožcami nájdeme mnoho cudzopasníkov a ich spôsob života sa odráža aj v homeopatickom obraze. Taký človek má pocit, že sám neobstojí, a preto lipne na partnerovi, priateľoch alebo rodičoch. Žiada si všetku ich pozornosť, no zároveň sa na tých, od ktorých závisí, neprestajne sťažuje. Druhému sa dokáže prispôsobiť tak dokonale, až postupne stráca vlastnú tvár. Neraz ho pritom vie aj nenápadne ovládať.
Vnútri sa cíti prázdny a nikdy nemá dosť. Hromadí, berie a hľadá oporu u druhých, no zároveň je presvedčený, že práve oni žijú z neho. Sníva o dni, keď už nebude potrebovať nikoho a postaví sa na vlastné nohy.
James Hillman rozoberá strach z parazitov z troch strán a tretiu z nich nazýva pohľadom homeopatickej psychológie. Cudzopasný hmyz podľa neho odráža cudzopasnú povahu a človeku ukazuje jeho vlastnú tvár. Podobnú myšlienku nachádzame aj u Junga. Večného chlapca, teda muža, ktorý nedospel, nazval parazitom na matke. V seminári o Nietzscheho Zarathustrovi dokonca povedal, že kto uteká sám pred sebou, usiluje sa žiť z koreňov iných ľudí a cudzopasiť na nich.
Astrologička Donna Cunninghamová opisuje podobný vzťah pri Plutovi v druhom dome, dome peňazí a hodnôt. Chudoba sa podľa nej niekedy môže stať nástrojom, ktorým človek ovláda druhých. Sue Tompkinsová sa zasa domnieva, že cudzopasné tvory patria aspoň sčasti k Rybám. Tvory, ktoré cicajú krv, spája so Škorpiónom a ako príklad uvádza pijavicu.
Pavúky
kmeň Článkonožce/Arthropoda → trieda Pavúkovce/Arachnida → rad Pavúky/Araneae
Pavúkov sa bojí veľa ľudí, hoci človeka ohrozuje len asi tridsať druhov a uhryznutie ostatných býva neškodné. Všimol si to aj Jung. Píše, že pavúky, tak ako všetky živočíchy bez teplej krvi alebo miechy, predstavujú v snoch hlboko cudzí duševný svet, teda to, čo sa v človeku deje bez jeho vedomia.
Pavúk je drobný a v priamom zápase by neobstál. Upradie si sieť a čaká. Podobne si počína aj človek v pavúčom obraze. Býva bystrý, ctižiadostivý a všetko si vopred premyslí. Keďže sa silnejšiemu nedokáže postaviť zoči-voči, radšej si pripraví pôdu, nastaví pascu alebo zvolí okľuku. Za svojím cieľom ide tak úporne, že nič iné nevidí. Ak mu niekto ublíži, s odplatou počká, kým sa okolnosti obrátia v jeho prospech, a potom sa mstí pomaly, aby druhý trpel čo najdlhšie.
Pavúk, ktorý pradie siete, zle vidí. Že sa doň niečo chytilo, pozná podľa toho, ako sa zachvejú vlákna. Rovnako citlivý býva aj tento človek. Telo i myseľ má v ustavičnom napätí, náhli sa, myšlienky sa mu predbiehajú a ruky potrebuje mať stále niečím zamestnané, napríklad šitím alebo pletením.
V homeopatických opisoch sa pavúk objavuje v dvoch podobách. V jednej je útočníkom. Ovláda druhých, doberá si ich a šikanuje, býva prchký a hrubý, tvrdý až krutý a necíti pritom výčitky. V druhej je obeťou. Bojí sa mnohých vecí a cíti sa malý, chytený a bezmocný v rukách niekoho omnoho väčšieho, tak ako korisť, ktorú pavúk ochromil jedom, obalil vláknom a nechal nažive. Svoje trápenie rád zveličuje a hrá, aby si získal pozornosť. V rozprávaní sa často vracia k niekomu, kto je oveľa väčší a silnejší než on. U pavúkov to nie je náhoda, lebo samica býva spravidla omnoho väčšia než samec a u niektorých druhov ho pri dvorení zožerie.
Liz Greenová píše pri Plutovi, že mocný a ten, kto sa mu podrobuje, sú dve stránky tej istej postavy. Podľa mňa to platí aj tu. Útočník a obeť nebývajú vždy dvaja rôzni ľudia. Niekedy sú obaja ukrytí v jednom človeku. O ženách, ktoré majú v horoskope Slnko v kvadráte k Plutovi, píše, že o svojej túžbe po moci často nevedia. Taká žena sa robí slabou a bezmocnou a moc navonok prenechá druhému. Potom sa však stane obeťou a ovláda ho pocitom viny. Pod krehkým zovňajškom je tvrdá ako oceľ.
Psychoanalytik Karl Abraham vyložil pavúka v snoch ako matku, presnejšie ako falickú matku, ktorej sa človek bojí, a Freud jeho výklad prevzal. Jungov žiak Erich Neumann vidí v sieti a v sťahovacej slučke zbrane Desivej matky. Tak nazýva temnú podobu matky, ktorá svoje dieťa zväzuje a nechce ho pustiť. Pavúčicu, ktorá po párení zožerie samca, radí k obrazom pohlcujúceho lona, spolu s hlavou Gorgony Medúzy, ktorej pohľad mení človeka na kameň. Pavúčica podľa neho stelesňuje ženu, ktorá nastražuje siete na neopatrného muža. Obeťami Desivej matky sú podľa Neumanna tí, ktorí sa už začali osamostatňovať. Podľa mňa je na tom podobne aj tínedžer, ktorý sa odpútava od rodičov.
Rovnaký obraz používa aj Sue Tompkinsová. Matku, ktorá dieťa dusí, prirovnáva k čarodejnici, pavúkovi alebo chobotnici. Liz Greenová nachádza podobné postavy aj v láske medzi partnermi. Pri Venuši v aspekte s Plutom opisuje temnú stránku lásky, ktorú dobre poznajú manželskí poradcovia, plnú bojov o moc, manipulácie a pomsty. V tomto temnom kraji stretáme rozzúrenú Gorgonu, Desivú matku s vykastrovaným synom aj pavúka či škorpióna, ktorý po milovaní zožerie druha. Perzeus premohol Medúzu tak, že sa na ňu podľa Aténinej rady díval iba v odraze na štíte. Greenová to vykladá tak, že proti hnevu, ktorý človeka ochromuje, pomáha zamyslieť sa.
Jung píše, že pavučinu si človek nevedomky utká sám a potom sa do nej chytí ako mucha. Pavučina však býva aj prvou podobou mandaly, kruhu usporiadaného okolo stredu, a kto v nej prestane vidieť pascu, tomu môže poslúžiť ako ochranný kruh. To isté, čo človeka spúta, mu za iných okolností môže pomôcť nájsť vlastný stred. V snoch sa pavúk zjavuje aj ako modrý drahokam uprostred siete zo zlatých vlákien a Jung v ňom vtedy vidí stred osobnosti, o ktorom človek ešte nevie.
Pavúk má aj ľahšiu stránku, ktorú pri iných článkonožcoch tak často nenájdeme. Usmieva sa, vtipkuje a rád si z druhých strieľa, hoci jeho žarty vedia niekedy zraniť. Chce, aby si ho ľudia všimli, a preto tancuje, spieva, oblieka sa do žiarivých farieb a dáva si záležať na zovňajšku. Je silne zmyselný. Žije síce radšej sám, no neraz sa cíti odstrčený a nechcený, a keď pozornosť nedostane, sťažuje sa a narieka.
Úskok aj žart pripisujú astrológovia tej istej planéte. Lilly zaraďuje pavúka pod Merkúra medzi prefíkané tvory a Merkúrov grécky predchodca Hermes bol podľa Sasportasa bohom zlodejov aj humoru. Zlodej na rozdiel od lupiča koná potajomky. Tak trochu ako pavúk.
O tarantule sa na juhu Talianska rozprávalo, že po jej uhryznutí človeka zachváti nepokoj, ktorý utíši iba tanec. Homeopati poznajú liek z tarantuly podľa toho istého, podľa prekypujúcej energie a nutkania pohybovať sa. Etnológ Ernesto de Martino, ktorý tarantizmus skúmal v roku 1959, však zistil, že mnohé ženy žiadny pavúk neuhryzol. Ich trápenie bolo napriek tomu skutočné. Nešťastná láska, smútok za mŕtvym, nenaplnená túžba alebo ponižujúce postavenie, o ktorých sa verejne nehovorilo, dostali v uhryznutí tarantuly meno a v tanci spôsob, ako sa prejaviť. Uhryznutie sa ozývalo každé leto a opakovalo sa v rodinách. Talianske slovo rimorso, ktoré dal do názvu svojej knihy, znamená výčitku svedomia a doslova aj opätovné uhryznutie. Hryzie teda staré nevyriešené trápenie, ktoré sa stále vracia.
Škorpióny
kmeň Článkonožce/Arthropoda → trieda Pavúkovce/Arachnida → rad Škorpióny/Scorpiones
Škorpión loví v noci a cez deň sa skrýva v štrbinách a norách. Znesie krajné teploty a vydrží mesiace bez potravy. Zoológovia opísali vyše dvetisícpäťsto druhov škorpiónov a život človeka ohrozuje podľa bežných odhadov 25-40 z nich. Keď škorpiónovi niečo hrozí, zdvihne chvost so žihadlom nad hlavu, aby vyzeral hrozivejšie.
V homeopatickom obraze škorpióna vystupuje človek, ktorý ovláda svoje myšlienky a city tak dôkladne, že sa mu pri rozhovore na tvári nepohne ani sval. Nič o sebe neprezradí, je podozrievavý a bojí sa, že ho niekto odhalí alebo začne citovo vydierať. Často ostáva bokom a v rodine či skupine býva čiernou ovcou.
Necíti cudziu bolesť a nevníma ani vlastnú. Dokáže byť krutý a nemá pritom výčitky svedomia. Citovo sa s nikým nezbližuje. Lilly priradil škorpióna nielen pod Mars, ale aj pod Saturn, ktorý astrológovia od staroveku pokladajú za studenú a suchú planétu. Astrológ Stephen Arroyo píše o Saturne v znamení Škorpióna, že človek, ktorý sa bojí prejaviť hlboký cit, môže strnúť, akoby mu city zamrzli.
Na rozdiel od pavúka sa jeho nepokoj odohráva skôr v hlave než v tele, takže ho upokojí šach alebo slovná hra. Neraz uhádne, čo si druhý myslí, skôr než si to on sám uvedomí, a ľudí aj okolnosti vie obrátiť vo svoj prospech. V tradičnej astrológii patrí znamenie Škorpióna Marsu, rovnako ako Baran. Keď astronómovia v roku 1930 objavili planétu Pluto, moderní astrológovia ju určili za nového vládcu Škorpióna. Mars zostal jeho tradičným vládcom. Howard Sasportas medzi Marsom v Baranovi a v Škorpiónovi vidí rozdiel. Ukazuje ho na Iásonovi a Médei. Iáson sa vrhá do všetkého silou, kým Médeia nikam nebeží. Stačí jej pripraviť nápoj, ktorý protivníka uspí. Už staroveký astronóm Ptolemaios tvrdil, že hviezdy na konci škorpiónieho chvosta, tam kde je žihadlo, pôsobia ako Mars a Merkúr, teda ako útočnosť a bystrý rozum. Aj Sasportas píše, že človek s Merkúrom v Škorpiónovi môže rozmýšľať ako šachista.
Kým pri pavúkoch sa strieda pocit moci s pocitom bezmocnosti, pri škorpiónoch zvyčajne prevláda sila. Takýto človek je húževnatý a tvrdohlavý, neznáša rozkazy a riadi sa vlastným úsudkom. Za cieľom ide neúnavne, tvrdo preň pracuje a niekedy sa neštíti ani nečestných prostriedkov. Vystupuje sebaisto, občas povýšene, túži po moci a vysokom postavení a zapája sa do mocenských hier. Na posmech a ponižovanie je pritom mimoriadne citlivý a odpovedá na ne zúrivosťou.
Arroyo píše podobne o ľuďoch, ktorí majú v Škorpiónovi ascendent. O odvahe tohto znamenia sa podľa neho hovorí často, no málokto spomenie, koľko strachu je za jeho činmi. Títo ľudia sú neustále v strehu. Nedokážu sa ničoho pustiť, ani peňazí, ani citov, lebo sa veľmi boja, že by stratili kontrolu. Útok je pre nich najlepšou obranou.
Aj človek, ktorému zodpovedá liek z púštneho škorpióna Androctonus a ktorý sa pokladá za nepremožiteľného, máva chvíle slabosti. Vtedy sa mu svet zdá nepriateľský a nebezpečný a túži sa skryť. Pripomína mi to zviera, ktoré sa po zvliekaní ukrýva, kým mu nový pancier nestvrdne.
O škorpiónovi sa oddávna hovorí, že obráti žihadlo aj proti sebe. Nietzsche napísal, že koho obkľúči plameň žiarlivosti, obráti napokon ako škorpión otrávené žihadlo proti sebe. Alchymisti nazývali škorpiónom svoju tajomnú látku, lebo sama seba zabíja a znovu oživuje. Jung pri výklade lekára Paracelsa dodáva, že škorpión musí mať v sebe protijed, inak by na vlastný jed zahynul. Paracelsus zároveň učil, že jedom je v istom zmysle všetko a že o tom, či látka zabíja alebo lieči, rozhoduje jej dávka a príprava. Škorpión by mu preto nebol cudzím obrazom. V jedinom tvorovi sa tu stretáva nebezpečenstvo aj uzdravenie, smrť aj možnosť premeny.
Erich Neumann spomína z egyptských mýtov, že boha Hora zabil škorpión, tvor zasvätený bohyni Isis, a na inom mieste píše, že Isis uštipnutého Hora priviedla späť k životu. Keď to spojím, jed aj liek prichádzajú od tej istej bohyne. Homeopat v tom spozná zásadu, na ktorej stojí jeho liečba. Čo zraňuje, môže za istých okolností aj liečiť.
Pluto, ôsmy dom a Škorpión
Jedno zo znamení zverokruhu sa volá Škorpión a dnešní astrológovia k nemu priraďujú planétu Pluto a ôsmy dom horoskopu. Sue Tompkinsová prirovnáva horoskop k divadelnej hre, v ktorej sú planéty hercami, znamenia im dávajú kostým aj povahu a domy určujú miesto deja. Pluto je teda sila, ôsmy dom oblasť života, v ktorej sa s ňou stretávame, a Škorpión spôsob, akým ju človek prežíva.
Pluto
Planétu Pluto objavili v roku 1930 a pomenovali ju po vládcovi podsvetia. Howard Sasportas jej pôsobenie prirovnáva k hadovi, ktorý zvlieka kožu. Čosi v našom vnútri nás podľa neho prinúti rozlúčiť sa s obdobím života, ktoré nám už nemá čo dať, a vezme nám pritom práve to, na čom si najviac zakladáme. Článkonožec prežíva niečo podobné pri každom zvliekaní. Aby mohol rásť, musí odhodiť pancier, ktorý ho dovtedy chránil. Sasportas spája Pluto aj s dospievaním. Dieťa v ňom symbolicky zomiera a rodí sa mladý dospelý. Obraz tejto premeny vidí v Persefone, dievčati, ktoré Hádes uniesol do podsvetia.
Dávno pred Grékmi vládla sumerskému podsvetiu bohyňa Ereškigal. Liz Greenová spája Pluto s ríšou archaickej matky, ktorej zvieracími podobami sú pavúk, had a drak. Sú to studenokrvné tvory, ďaleko od teplého sveta cicavcov, a podľa Greenovej predstavujú deje v tele, ktoré prebiehajú samy, bez našej vôle. V sumerskom mýte utíšili Ereškiginu nenávisť dve nepatrné bytosti, ktoré sa do podsvetia dostali nepozorovane. Nesúdili ju, nechceli ju napraviť ani zmeniť. Jednoducho s ňou zostali v jej bolesti. Bohyňa sa upokojila, lebo ju nikto neodsúdil. Sasportas z toho vyvodzuje, že nič, čo v sebe odsudzujeme alebo zapierame, nedokážeme premeniť ani spracovať.
Podobne uvažovali aj alchymisti. Skôr než sa objaví svetlo, musí prísť rozklad. To, čo sa má zmeniť, sa najprv musí rozlúčiť samo so sebou. Pluto rozpráva ten istý príbeh jazykom psychológie.
Ôsmy dom
V siedmom dome horoskopu stretáva človek partnera a v ôsmom podľa Greenovej stretáva to druhé v sebe. Astrológovia ho volajú domom sexu, smrti a znovuzrodenia. Sasportas to vysvetľuje tak, že kto sa s niekým skutočne spojí, zomiera ako samostatné Ja a rodí sa ako My. Podľa neho počas života zomierame veľakrát, hoci nie telesne. Keď sa skončí vzťah, povolanie alebo životná úloha, podľa ktorej sme vedeli, kým sme, zomiera človek, ktorým sme boli.
V blízkom vzťahu sa nám podľa Sasportasa vracia všetko, čo sme si nevyriešili v skorších vzťahoch, najmä s matkou. Na svet prichádzame bezbranní a bez pomoci väčšieho a silnejšieho človeka by sme neprežili. Dospelý, ktorý sa bojí, že ho partner opustí, preto znova prežíva strach dojčaťa. Pripomína to pavúčí obraz človeka, ktorý sa cíti malý v moci niekoho omnoho väčšieho, aj cudzopasníka, ktorý nedokáže obstáť bez druhého.
V hlbokom vzťahu podľa Sasportasa objavujeme aj závisť, žiarlivosť, zlosť a túžbu druhého ovládať. Tompkinsová píše, že v ôsmom dome nachádzame popri človeku aj zviera. Astrologička Karen Hamaker-Zondagová, ktorá vychádza z Junga, pokladá tento dom za osobné nevedomie, kam patrí všetko, čo sme vytesnili a zabudli.
Škorpión
K znameniu Škorpión patria podľa Tompkinsovej škorpióny a ďalšie tvory, ktorých sa bojíme, aj keď sú neškodné. Pripúšťa, že medzi ne možno zaradiť aj pavúky. Škorpión je pevné vodné znamenie a pripomína ľadovec, z ktorého vidno iba malú časť. City má silné, no navonok z nich ukazuje len málo. Jeho sila spočíva v sebaovládaní a výdrži. Slabosť ťažko znáša u seba aj u druhých. Nedovolí, aby ho ovládali ľudia alebo okolnosti. Ako jediné znamenie si silno uvedomuje smrť. Radšej cíti bolesť, než by nemal cítiť nič. V krízach sa mu darí a v horšom prípade premení na boj o prežitie aj situácie, ktoré si to nevyžadujú. Krivdy neodpúšťa a často zápasí s otázkou, komu môže dôverovať.
Melanie Reinhartová píše, že svoju zraniteľnosť a závislosť vie zakryť tým, že pôsobí mocne a nepreniknuteľne. Kalathiov opis škorpióna sa s tým v mnohom zhoduje, hoci jeden vychádza zo zvieraťa a druhý zo znamenia.
Marianne Meisterová pokladá za základnú tému Škorpióna smrť a znovuzrodenie. Odhaľuje všetko falošné a choré, aby mohlo žiť to, čo je pravé a zdravé. Keď však nemá o čo bojovať, obráti svoju kritickosť proti sebe alebo proti okoliu a zatrpkne. Sasportas rozlišuje tri stupne tohto znamenia. Na najnižšom stojí škorpión so smrtiacim žihadlom, nad ním orol a najvyššie fénix, ktorý vstáva z popola.
Z príbehov, ktorými Greenová vykladá Škorpióna, vyberám dva. V prvom zápasí Hérakles s Hydrou, ktorej jedovatý dych zabíjal. Za každú rozdrvenú hlavu jej narástli dve či tri nové, kým ich korene nezačal vypaľovať ohňom. Hydra je božského pôvodu, a tak ju nemožno zničiť, iba premeniť. Hrubá sila na to nestačí. Podobne uvažuje aj homeopatia. To, čo zraňuje, sa môže stať liekom.
Druhý príbeh je o Faustovi, zatrpknutom samotárovi, ktorý predal dušu za moc nad všetkým, čo mu ublížilo. Jeho dvojník Mefisto je cynický a taký chladný, že pri ňom vädne všetko mladé a nevinné. Greenová pokladá cynizmus za chorobu mnohých Škorpiónov. Aj alchymisti žiadali, aby sa všetko pevné najprv rozpustilo. Čo sa nerozpustí, to sa premení. Preto je témou Škorpióna smrť, ktorá slúži životu.
Včely, mravce a osy
kmeň Článkonožce/Arthropoda → trieda Hmyz/Insecta → rad Blanokrídlovce/Hymenoptera
O usilovnom človeku hovoríme, že je pracovitý ako včela alebo ako mravec, a pri blanokrídlovcoch to platí doslova. Včela medonosná, mravce aj spoločenské osy žijú v spoločenstvách s presne určeným poriadkom, kde má každý svoju úlohu. Rovnakú potrebu poriadku, príslušnosti a spoločného cieľa nachádzame aj v ich homeopatickom obraze. Taký človek hľadá skupinu, ktorej môže patriť, býva jej verný a usiluje sa v nej získať čo najlepšie postavenie. Prácu si starostlivo naplánuje, dbá na podrobnosti a na zverenú úlohu vynakladá obrovské úsilie. Vo veľkých organizáciách preto často patrí k najvýkonnejším ľuďom. Neraz si však naloží viac, než unesie, a napokon zostane vyčerpaný na tele i na duchu.
Platón napísal, že duše ľudí, ktorí boli dobrými občanmi zo zvyku a bez filozofie, prejdú po smrti do spoločenského a krotkého rodu, do včiel, ôs alebo mravcov. Taký človek robí, čo sa patrí, hoci sa nikdy nezastaví a nepýta sa prečo. Preto ho Platón stavia nižšie než filozofa.
Astrológovia spájajú prácu, službu a zdravie so šiestym domom horoskopu, kam William Lilly zaradil aj včely. Howard Sasportas pri tomto dome opisuje pracovnú skupinu, v ktorej každý robí to, čo vie najlepšie, a spolu vytvoria niečo, čo by jednotlivec nedokázal. Tak je zariadený aj úľ. Pevný denný poriadok podľa neho človeka zbavuje úzkosti z voľby, pretože vždy vie, čo má robiť. Ak však nežije v súlade s vlastnou povahou, telo mu to oznámi stresom, frustráciou alebo chorobou. Kalathia pri blanokrídlovcoch často opisuje práve vyčerpanie a ťažkosti z preťaženia.
O práci, od ktorej závisí zdravie, písal aj Paracelsus. Alchymistu nevidel iba v človeku pri peci, ale aj v životnej sile, ktorá oddeľuje užitočné od škodlivého. Taký alchymista podľa neho sedí aj v ľudskom tele. Z každého sústa vyberá to, čo nás živí, a zvyšok posiela preč. Kým túto prácu robí dobre, sme zdraví. Keď ochabne, začne sa v tele hromadiť to, čo doň nepatrí.
Donna Cunninghamová zas píše o človeku, ktorý pri Plutovi v šiestom dome pracuje takmer posadnuto, slúži druhým, no podriadenosť znáša len s veľkou nevôľou. Pripomína to obraz človeka, ktorý sa cíti ako otrok a svoj hnev nosí hlboko v sebe.
Spoločenstvám blanokrídlovcov často vládne jediná samica. Kráľovná potláča plodnosť svojich dcér, a keď niektorá napriek tomu začne klásť vajíčka, pri niektorých druhoch ich sama zničí a zožerie. Aj preto sa ľudia tejto skupiny často delia na tých, ktorí rozkazujú, a tých, ktorí poslúchajú. Prví sa cítia nadradení a bývajú panovační, druhí sa cítia ako otroci a hnev na autoritu v sebe dlho dusia.
V úli vládne jediná samica. Kráľovná kladie vajíčka a tisíce robotníc, ktoré sú tiež samice, sa o ňu starajú. Samcov, trúdov, je v úli len hŕstka a ich jedinou úlohou je oplodniť kráľovnú. Trúd pri párení zahynie a tých, ktorí zostanú, robotnice na jeseň vyženú z úľa. Erich Neumann nazýva včelí štát amazonským a odvoláva sa na Bachofena, podľa ktorého bol úľ vzorom prvej ľudskej spoločnosti, v ktorej vládli matky. Včela sa odpradávna spájala aj s Mesiacom, v ktorom astrológovia vidia matku. Grécky filozof Porfyrios píše, že Mesiac nazývali včelou, lebo vládne zrodeniu, a renesančný učenec Agrippa radí včely aj osy medzi tvory Mesiaca.
Na svoj osobný priestor je takýto človek mimoriadne citlivý. Keď mu doň niekto vstúpi, cíti sa odmietnutý a ponížený. Žihadlo sa mu v snoch a predstavách mení na vojsko, vojnu alebo spoločný útok. Sasportas píše pri jedenástom dome, dome priateľov a spoločenstiev, o totožnosti, ktorú človek získava tým, že niekam patrí, a zároveň upozorňuje, že skupina ukáže svoju najhoršiu tvár práve vtedy, keď sa cíti ohrozená. Jung varoval, že ak ľudia prenechajú štátu moc z pohodlnosti alebo z nedostatku vedomia, človek ako zodpovedná bytosť zaniká a štát sa už nelíši od mraveniska.
Jednotlivé lieky sa, samozrejme, od seba líšia. Včela je spoločenská, živá a zhovorčivá, neznesie, keď ju niekto riadi, a žiarli na každého, kto ju v niečom predstihne. Mravec žije pre povinnosť, jednotvárna práca ho nenudí a neoddýchne si, kým úlohu nedokončí.
V antickom príbehu o Amorovi a Psyché dostane Psyché za úlohu roztriediť hromadu zmiešaného zrna a pomôžu jej práve mravce. Marie-Louise von Franzová k tomu poznamenáva, že nevedomý neporiadok dokáže premôcť iba nevedomý poriadok. Poznáme to z bežného života. Keď máme v hlave zmätok, ktorému nerozumieme, premýšľanie nás často zamotá ešte viac. Pomáha niečo obyčajné, pri čom netreba rozmýšľať, upratovanie, prechádzka alebo spánok. Ráno potom zistíme, že sa veci v nás medzitým samy usporiadali, tak ako zrno pod nohami mravcov.
Motýle denné a nočné
kmeň Článkonožce/Arthropoda → trieda Hmyz/Insecta → rad Motýle/Lepidoptera
Gréci mali pre dušu aj motýľa to isté slovo, psyché. Aristoteles ním označuje okrídleného tvora, ktorý vyletí z puknutej kukly. Jung zas píše, že aj nemecké Seele, teda duša, je príbuzné gréckemu slovu pre niečo rýchle, mihotavé a meniace farbu. Pripomína mu motýľa, ktorý sa opito potáca z kvetu na kvet a žije z medu a lásky.
Motýľ patrí k najdetskejším obrazom v celej skupine článkonožcov. Je krehký a bezbranný, akoby práve vyšiel z kukly do drsného sveta, kde ho nemá kto viesť a kde všetko zažíva po prvý raz. Preto sa cíti opustený a veľa sa bojí. Pôsobí nezrelo a naivne a uverí takmer každému. Nikomu nechce ublížiť, hádke sa radšej vyhne a pomstiť sa nevie. V rozhovore prelieta z témy na tému ako motýľ z kvetu na kvet, ťažko sa sústredí, býva zmätený a niekedy nevie ani to, kým je. Túži po živote bez hraníc a povinností, a keď ho niečo obmedzuje, cíti sa chytený a skľúčený. Niektoré astrologické knihy volajú Blížencov motýľom zverokruhu, ľahkým a trochu povrchným znamením, a Sue Tompkinsová o ich motýľom živote píše, že k nemu popri nepokoji veľmi často patrí aj nespokojnosť.
Z celého hmyzu je motýľ najbezstarostnejší. Človek, ktorému zodpovedá liek z motýľa, chce byť veselý, má rád zábavu, oslavy, hudbu a tanec a nič neberie príliš vážne. Ten istý človek však vie upadnúť do hlbokého smútku, v ktorom stráca chuť žiť, a hoci miluje krásu, neraz sa sám sebe hnusí, akoby bol špinavý a škaredý.
Nie každý motýľ je rovnako detský a závisí to od rastliny, ktorou sa živí jeho húsenica. Michal Yakir usporiadala kvitnúce rastliny do šiestich stĺpcov podľa toho, ako v človeku dozrieva Ja, od zárodku vedomia v prvom stĺpci až po vrchol individuality v šiestom, kde sa človeku zdá, že svet naňho útočí. Kalathia k tomu pridáva jednoduchú myšlienku. Liek z motýľa nesie črty toho stĺpca, do ktorého patrí rastlina, ktorou sa živí jeho húsenica. Húsenica motýľa Graphium sarpedon žerie listy vavrínovitých stromov z prvého stĺpca. Človek, ktorému zodpovedá liek z tohto motýľa, býva bezbranný, naivný a bez hraníc. Húsenice babôčok žerú pŕhľavu z druhého stĺpca a človek, ktorému pomáha liek z babôčky, zostáva odkázaný na druhých ako malé dieťa.
Takmer všetky homeopatické motýle žijú ako húsenice na dvojklíčnolistových rastlinách. Motýlia príroda je však pestrejšia. Mnohé húsenice žerú jednoklíčnolistové rastliny, najmä trávy. Patria k nim očkáne a mnohé súmračníky, ktoré sa živia trávami a ostricami. V trópoch sa veľké motýle rodu Caligo, ktoré majú na krídlach kresbu sovieho oka, živia banánovníkmi a im príbuznými rastlinami.
Iné húsenice žerú ihličie, teda nahosemenné rastliny (Gymnospermae), ktoré nekvitnú. Sú to najmä nočné motýle. Húsenice druhov Lymantria monacha a Dendrolimus pini sa v borových lesoch občas premnožia a obžerú borovice dohola na veľkých plochách. S ihličím môže súvisieť aj jeden homeopatický liek. V Európe žijú dva známe a blízko príbuzné nočné motýle, ktorých húsenice lezú v dlhých sprievodoch jedna za druhou. Jeden žije na duboch (Thaumetopoea processionea), druhý na borovicách (Thaumetopoea pityocampa). Liek Bombyx processionaria sa vyrába z jedného z nich, no nie je isté, z ktorého. Liek nesie meno z čias, keď zoológovia radili do rodu Bombyx takmer všetky chlpaté nočné motýle a obe húsenice sa pomenúvali podľa sprievodov, v ktorých lezú. Ani homeopatické príručky preto druh vždy neupresňujú. Kalathia uvádza húsenice z dubov, vo francúzskej homeopatickej literatúre sa však spája s húsenicami z borovíc. Ak platí francúzsky údaj, je Bombyx processionaria liek z motýľa, ktorého húsenica vyrástla na ihličí. Ostatné známe homeopatické motýle sa živia krytosemennými, kvitnúcimi rastlinami (Angiospermae).
V týchto liekoch sa stále vracajú tri podoby toho istého tvora, húsenica, kukla a motýľ. Húsenica je nečinná, pažravá a špinavá, chýba jej sebadôvera i nadšenie a ľahko vzbudzuje odpor. Dospelý motýľ je naopak obrazom radosti, slobody a svetla. Medzi nimi stojí kukla, ktorú ľudia opisujú ako schránku alebo lono, kde je síce bezpečne, no zároveň tma, chlad a nuda. Raz sa v nej cítia chránení, inokedy uväznení.
Alchymisti nazývali podobné miesto raz vajcom, raz lonom a niekedy hrobom. Všetky tri slová označovali tú istú nádobu, v ktorej stará podoba zaniká a nová sa ešte len rodí. Kukla patrí medzi najdokonalejšie obrazy tejto premeny, aké príroda vytvorila.
Jung opísal podobnú kuklu u človeka, ktorý sa odrezal od sveta. Taký človek si podľa neho z vlastných ilúzií nevedomky utká kokón, ktorý ho napokon celého obalí.
Motýľ je tvor premeny a po zmene túži aj človek, ktorému zodpovedá liek z motýľa. Rád sa prezlieka a nosí masky. Po ťažkom zážitku by najradšej začal odznova ako celkom iný človek. Zároveň sa však zmeny bojí, najmä keď niečo zažíva po prvý raz, napríklad prvý deň v škole, prvú menštruáciu alebo začiatok manželstva.
Český astrológ Rudolf Starý prirovnal vývin duše k pohybu húsenice piadivky. Piadivka sa najprv pevne chytí zadnou časťou tela a prednú vysunie čo najďalej dopredu, takže sa natiahne ako harmonika. Potom sa chytí prednou časťou a zadnú si k nej pritiahne. Zadná polovica zatiaľ stojí na mieste a slúži prednej ako opora. Tak podľa Starého rastie aj duša. Jedna jej časť napreduje za vzdelaním, úspechom a zárobkom a druhá zostáva vzadu, zabudnutá a zaostalá. Skôr či neskôr nás však prinúti vrátiť sa po ňu a dožiť to, čo sme v sebe zanedbali. Takou zabudnutou časťou býva pre motýľa práve húsenica, od ktorej sa chce vzdialiť a ktorou pohŕda.
Astrológ Markus Jehle píše o obdobiach, keď Pluto na svojej pomalej ceste oblohou prechádza cez dôležité miesta nášho horoskopu narodenia, napríklad cez Slnko, Mesiac alebo ascendent. Počas takých tranzitov si podľa neho nemôžeme nárokovať, že sa z húsenice premeníme na motýľa. Pluto z nás neurobí niekoho iného. Ak sme však ochotní zmeniť sa od základu, môžeme sa stať inou húsenicou, autentickejšou, než akou sme boli predtým. Aj alchymisti vedeli, že zlato nevzniká preskočením jednotlivých stupňov diela. Každá premena musí prejsť vlastnou temnotou a vlastným rozkladom.
Zaujímavý obraz ponúkajú aj biológovia. Húsenice lišaja tabakového učili vyhýbať sa istému pachu. To, čo sa naučili v skoršom štádiu vývinu, si dospelé motýle nepamätali. Húsenice učené v poslednom štádiu pred zakuklením sa mu však väčšinou vyhýbali aj po premenení. V motýľovi teda z húsenice predsa len niečo zostáva.
Nočné motýle majú bližšie k húsenici než ich denní príbuzní. Sú temnejšie, zmyselnejšie a smutnejšie, mávajú silné predtuchy a zaoberajú sa smrťou. Kým denné motýle po zmene túžia, nočné sa jej boja. Letia do svetla, aj keď v ňom zhoria.
Liz Greenová týmto obrazom opisuje človeka s výrazným Neptúnom, ktorého často priťahuje nedosiahnuteľná láska tak, ako plameň priťahuje nočného motýľa. Leonardo da Vinci v ňom videl túžbu vrátiť sa do prvotného chaosu. Človek, ktorý sa teší na každú novú jar, podľa neho netuší, že túži po vlastnom zániku. Triezvejšie znie Jungov výklad fantázií jednej mladej ženy, ktorá napísala báseň o nočnom motýľovi letiacom k slnku. Jej únava zo sveta a predtuchy smrti sa podľa neho ozvali preto, lebo sa jej detský svet mal skončiť a ustúpiť dospelosti. Motýľ podľa mňa nesmeroval k smrti. Smeroval k premene.
Chrobáky
kmeň Článkonožce/Arthropoda → trieda Hmyz/Insecta → rad Chrobáky/Coleoptera
Chrobák má prvý pár krídel premenený na tvrdé krovky, často kovovo lesklé a pestré, a pod nimi skrýva druhý, blanitý pár. Leskne sa a chce byť videný. Rovnakú túžbu nájdeme aj v jeho homeopatickom obraze. Taký človek venuje čas aj peniaze svojmu vzhľadu, rád ukazuje, čo má, a priťahuje ho prepych i život filmových hviezd. Je spoločenský a zhovorčivý a o svojom povolaní, plánoch a úspechoch dokáže rozprávať bez prestania. Keď si ho druhí nevšímajú, cíti sa škaredý, špinavý a zahanbený a neraz odpovie hnevom a hrubosťou.
Samce mnohých chrobákov medzi sebou zápasia o samicu a bránia si vlastné územie. Takýto človek súťaží podobne. Na rozdiel od včely netúži vládnuť celej skupine. Chce skôr jednému súperovi dokázať, že je silnejší, schopnejší a lepší. Má rád akčné filmy, bojové športy, box či karate, alebo aspoň obdivuje ľudí, ktorí sa vedia biť. Je sebaistý, vyžaduje si úctu a uznanie, svoj názor bráni tvrdohlavo a o to, čo chce, sa pokúša znova a znova. Každú poznámku si berie osobne a odpovedá na ňu ešte ostrejšie, krikom, nadávkami a niekedy aj päsťou.
Astrológ v tomto opise ľahko spozná Mars. Sue Tompkinsová ho pokladá za vôľu prežiť a každé súperenie pripisuje práve jemu. Karen Hamaker-Zondagová píše o ľuďoch s Marsom v konjunkcii s Plutom, že majú takmer nutkavú potrebu predvádzať sa. Howard Sasportas si pri aspektoch Marsu so Saturnom všimol aj druhú stránku tejto sily. Muž, ktorý si nie je istý vlastnou mužnosťou, začne boxovať alebo posilňovať a napokon pôsobí prehnane chlapsky. Ani grécky Arés nebol neporaziteľný. V boji často prehrával a Homér ho opisuje raneného a nariekajúceho.
Egypťania uctievali vychádzajúce slnko ako boha Chepriho a zobrazovali ho ako skarabea, ktorý tlačí slnečný kotúč tak, ako chrobák valí guľu hnoja. Mladé chrobáky sa liahnu zo zahrabanej gule akoby z ničoho, a preto Egypťania videli v skarabeovi tvora, ktorý plodí sám seba. Agrippa priradil Slnku chrobáka, ktorý žije pod kravským hnojom. Homeopati poznajú lieky z dvoch veľkých tropických chrobákov príbuzných skarabeovi a tie patria silným ľuďom s pevnou vôľou.
Alchymisti spomínajú skarabea zriedka, no svojej prvotnej látke pripisovali to isté, že sama seba oplodňuje a rodí. Zo zdanlivej hniloby vzniká nový život, tak ako sa zo starej podoby rodí nová. Tá istá téma sa vracia aj v symbolike chrobáka. Tvrdá schránka niečo ukrýva a chráni, no zároveň zakrýva to, čím sa človek ešte len môže stať.
Jung sa so skarabeom stretol dva razy. V decembri 1913 videl vo vízii jaskyňu s vodou, v nej mŕtveho plavovlasého mladíka, za ním obrovského čierneho skarabea a napokon červené, práve narodené slnko. Pochopil to ako drámu smrti a obnovy. O roky neskôr mu pacientka rozprávala sen o zlatom skarabeovi a práve vtedy začal na okno narážať zlatoň, podľa Junga najbližšia obdoba zlatého skarabea v našich končinách. Chytil ho a podal jej ho do ruky. Liečba dovtedy stála na mieste, pretože pacientkiným rozumom nič nepohlo. Po tejto príhode podľa Junga konečne praskol pancier, ktorým sa bránila.
V Kafkovej poviedke Premena sa obchodný cestujúci Gregor Samsa jedného rána prebudí ako obrovský hmyz. Ostane zavretý vo svojej izbe, rodina sa za neho hanbí a nakoniec v izbe zomrie. Spisovateľ a znalec hmyzu Vladimir Nabokov z Kafkovho opisu vyčítal, že Gregor je veľký chrobák, a pripomenul, že chrobák má pod tvrdými krovkami krídla. Gregor o nich nikdy nevedel. Mohol z izby odletieť, a predsa v nej zostal. Podľa Nabokova ani niektorí ľudia netušia, že majú krídla.
Muchy a komáre
kmeň Článkonožce/Arthropoda → trieda Hmyz/Insecta → rad Dvojkrídlovce/Diptera
V Iliade vkladá bohyňa Aténa bojovníkovi do hrude smelosť muchy, ktorá sa vracia a hryzie, hoci ju človek odháňa. Grécky spisovateľ Lúkianos napísal v druhom storočí žartovnú Chválu muchy. Rozpráva v nej o zhovorčivej dievčine menom Myia, ktorá bola zaľúbená do spiaceho mladíka Endymióna a ustavične ho budila rečami a spevom, až ju bohyňa Mesiaca Seléné, ktorá ho milovala tiež, premenila na muchu. Odvtedy vraj mucha nedopraje spáčom pokoj.
Aj v homeopatickom obraze sú mucha a komár zhovorčiví a húževnatí. Taký človek býva stredom pozornosti, pri práci si pospevuje a má rád hudbu. Je hrdý a ctižiadostivý, chce sa od ostatných odlišovať, sníva o ocenení a pochvalách, dbá na zovňajšok a míňa priveľa na veci, ktoré nepotrebuje. Je bystrý a pohotový, zvláda viac úloh naraz, v snoch lieta a podobne ako mucha, ktorá sa uživí takmer na čomkoľvek, obstojí aj v nepriaznivých podmienkach.
Pod touto veselosťou sa však skrýva hlboká hanba. Cíti sa bezcenný, využitý a zneužitý, ľudí pokladá za sebcov, ktorí sa ozvú len vtedy, keď niečo potrebujú, a za svoje práva je pripravený bojovať. Liek z muchy domácej patrí ľuďom sebavedomým a plným energie, ktorí však v horšom období veria, že sú špinaví a škaredí, že ich nikto nemá rád a že zvnútra hnijú. Sníva sa im o odpadkoch, hnilobe a výkaloch.
Mucha kladie vajíčka do hnoja a Aristoteles bol presvedčený, že vzniká z červov, ktoré v ňom žijú. Hnoj a špina majú svoje miesto aj v duši. Howard Sasportas píše o veku, ktorý psychoanalytici nazývajú análnou fázou. Dieťa sa v ňom učí ovládať vlastné telo a zisťuje, či je mocné a schopné, alebo špinavé, zlé a neschopné. Podobné dve polohy poznáme aj u dospelých. Liz Greenová pokladá mániu za obranu pred depresiou. V mánii človek vyletí do výšok a cíti sa výnimočný. V ťažkej depresii má zas niekedy pocit, akoby jeho telo bolo špinavé, páchlo alebo bolo plné červov. V obraze muchy sú obe tieto polohy, pýcha aj pocit hniloby.
Hniloba bola pre alchymistov zvláštnym paradoxom. Verili, že každá skutočná premena sa začína rozkladom. Sčernenie, hnitie a rozpad pre nich znamenali začiatok nového života. Aj o kameni mudrcov písali, že leží na hnojisku, páchnuci a bezcenný, takže ho neznalý človek prehliadne. Mucha sedí na hnojisku odjakživa. Preto sa tak prirodzene spája s pocitom vnútornej skazenosti, ale aj s možnosťou premeny.
Človek, ktorému zodpovedá liek z muchy alebo komára, si svoje územie úzkostlivo stráži. Vadí mu každé vyrušenie a odpovedá naň hlasno a prudko, najmä doma, pretože blízki ho urazia ľahšie než cudzí. Agrippa priradil Marsu všetky tvory, ktoré človeka obťažujú, a menuje medzi nimi muchy aj komáre. Mucha je dotieravá a človek s jej obrazom má zas pocit, že dotieravý je každý, kto mu vstúpi do súkromia.
Mucha nemusí byť len na obtiaž. Sokrates sa pred súdom nazval ovadom, ktorého boh priložil k obci ako k veľkému, ušľachtilému a lenivému koňovi, aby ju celý deň budil a karhal. Ak ho zabijú, budú mať pokoj a prespia zvyšok života, kým im boh nepošle ďalšieho ovada. Jeho dotieravosť bola službou. Ťažkosti sa začnú, až keď chce mucha byť niečím iným. Sasportas pripomína východné učenie o dharme, podľa ktorého muche prislúcha bzučať a levovi revať, a zle je vtedy, keď sa mucha pokúša revať. Jung zas povedal o Nietzschem, ktorý nazval svojich blížnych jedovatými muchami trhoviska, že mal prijať, že je sám jednou z nich. Človek, ktorému zodpovedá liek z muchy, túži byť výnimočný a odlišný. Podľa mňa sa začne uzdravovať, keď sa prestane tváriť ako lev. Stačí, keď bude bzučať ako Sokratov ovad.
Tesná náruč
Na trstine pri rybníku možno v lete nájsť vážku, ktorá sa drží stebla všetkými šiestimi nohami tak pevne, že by ju človek pokladal za živú, keby si nevšimol, že má na chrbte puklinu. Aj pri ľuďoch nás obal často oklame. Vidíme len ich ochranu a netušíme, aký zraniteľný je ten, kto sa za ňou skrýva.
Každý z tvorov, o ktorých bola reč, sa vie chrániť, a nie inak je to s človekom, ktorému zodpovedá liek z niektorého článkonožca. Jeden nastraží pascu, druhý nedá na sebe nič poznať, ďalší sa schová v skupine alebo v kokóne vlastných ilúzií. Čím menej si verí, tým pevnejšie pôsobí, a pancier, ktorý si okolo seba stavia, je napokon len mierou jeho neistoty. Kalathia radí článkonožce k veku tínedžera. Tínedžer sa už za rodičov skryť nechce a vlastnú silu v sebe ešte nenašiel, a tak mu zostáva len tento pancier.
Príde však deň, keď nás ochrana, v ktorej sme sa cítili bezpečne, začne tlačiť s tou istou samozrejmosťou, s akou nás predtým chránila. Za článkonožca v takej chvíli rozhodne jeho telo. Obal mu na chrbte praskne a on sa z neho vysúka mäkký a bledý, vydaný všetkému, čo by naň mohlo siahnuť. My sa musíme rozhodnúť sami. Ak sa budeme naďalej skrývať za obranami, ktoré nás už viac obmedzujú, než chránia, zadusíme sa v nich. Ak ich odložíme priskoro, ocitneme sa bezbranní pred svetom, na ktorý ešte nie sme pripravení.
V prvom článku som sa pýtal, či Saturn nosíme navonok ako pancier, alebo sa nám časom premení na vnútornú kostru. Článkonožec ho celý život zhadzuje a buduje nanovo. Človek si ho môže vziať dovnútra, kde bude rásť spolu s ním. Pomôcť mu môže práve liek z tvora, ktorý ten istý zápas zvádza pri každom zvliekaní. Podobné lieči podobné.
Prázdna schránka zostane na steble, kým ju neodnesie vietor. Tá, ktorá v nej bývala, sa do nej už nevráti.