Bezstavovce sú živočíchy bez chrbtice. Patria medzi ne hubky, medúzy, koraly, lastúrniky, slimáky, chobotnice, červy, raky aj hviezdice. Hmyz a pavúky tentoraz ponechávam bokom. Homeopatia pripravuje z bezstavovcov niekoľko desiatok liekov a tie najznámejšie, Sépiu, Calcareu carbonicu či Spongiu, pozná takmer každý homeopat.
V tomto článku sa pokúšam obhájiť jednoduchú tézu. Bezstavovce sú obrazmi tej vrstvy duše, ktorá predchádza vedomému Ja. Je to vrstva, v ktorej človek najprv cíti, reaguje, bojí sa a hľadá oporu, ešte skôr, než o sebe dokáže povedať „ja“. Nepatrí len dieťaťu. Žije aj v dospelom človeku a vystupuje na povrch najmä v okamihoch, keď sa mu pod nohami začne lámať pevná pôda.
K tejto predstave ma priviedlo porovnanie troch zdrojov. Prvým je analytická psychológia C.G. Junga, ktorý bezstavovce spájal s najhlbšími a najtelesnejšími vrstvami psyché. Druhým je astrologická tradícia, ktorá tieto živočíchy rozdeľovala medzi planéty, a astrologická psychológia dvadsiateho storočia, ktorá planétam pripísala psychologické významy. Tretím sú homeopatické skúšky liekov, od Hahnemanna až po súčasnosť. Pri každom zvierati si preto kladiem otázky, čo o ňom hovorí Jung, k akej planéte ho priraďuje astrológia a aké duševné príznaky opisujú ľudia, ktorí príslušný liek skúšali.
Východiskom tohto článku je kniha Ghanshyama Kalathiu Invertebrates in Homeopathy. Kalathia v nej usporadúva jednotlivé kmene bezstavovcov podľa vývinových stupňov dieťaťa, od života v maternici až po dospievanie. Z jeho knihy pochádza tento vývinový rebrík aj homeopatické obrazy jednotlivých skupín a liekov, o ktoré sa v každej kapitole opieram. Kto chce poznať Kalathiov systém a matériu mediku, musí siahnuť po jeho knihe.
Jung sa v textoch, z ktorých vychádzam, homeopatiou nezaoberá, píše v nich o psychológii. Astrologická tradícia nebola vytvorená na opis psychického vývinu dieťaťa. A homeopatické skúšky nevznikali ako komentár k Jungovej psychológii. Všetky spojenia medzi týmito tromi oblasťami sú preto môj vlastný výklad.
Vrstva staršia než Ja
K bezstavovcom sa C.G. Jung vracal viackrát. V texte The Structure of the Psyche píše, že psychika zodpovedá telu a to si vo svojej stavbe uchováva prvky, ktoré ho spájajú s bezstavovcami a napokon s prvokmi. Keby sme kolektívne nevedomie odkrývali vrstvu po vrstve, dostali by sme sa podľa neho až k psychológii červa a améby.
Podobnú predstavu rozvíja aj v seminári o Zarathustrovi. Drak, had a žaba predstavujú psychické vrstvy spojené s miechou. Sympatický nervový systém má podľa Junga vlastné symboly, bezstavovce. Spomína pavúky, hmyz, kraby i chobotnicu a zároveň upozorňuje, že takéto obrazy nevznikajú náhodne. V londýnskych prednáškach rozoberá sen o bytosti, ktorá je napoly jašterom a napoly krabom, pričom kraba spája s nervstvom brucha.
Sympatikus, teda časť autonómneho nervového systému, riadi mnohé deje, ktoré nedokážeme ovládať vôľou. Zrýchľuje tep, mení dýchanie, zasahuje do trávenia, potenia aj telesnej reakcie na strach. Jung hovorí, že sympatikus má veľkú samostatnosť a žije ďalej, aj keď je mozog s miechou vyradený.
Jung tak opisuje tri úrovne, ktoré si predstavujem ako tri poschodia. Na najvyššom žije teplokrvné zviera. Pod ním prebýva plaz, studenokrvná vrstva psyché, ktorá súvisí s miechou. A ešte hlbšie, pod oboma, sa nachádza tvor bez chrbtice. Patrí mu sympatikus. Túto vrstvu pozná každý človek. Stačí jediná zlá správa a žalúdok sa nám stiahne skôr, než vznikne prvá vedomá myšlienka. Strach príde skôr ako vysvetlenie. Sympatikus o sebe nepremýšľa. Iba reaguje.
Odtiaľ vychádza aj moja pracovná hypotéza. Predpokladám, že človek, ktorému pomáha liek z bezstavovcov, prežíva svet predovšetkým na tomto najhlbšom poschodí psyché.
Homeopatickí autori, ktorí sa tejto skupine liekov venujú, opisujú podobný obraz. Rajan Sankaran nachádza u lastúrnikov a ulitníkov tendenciu stiahnuť sa do schránky a uzavrieť sa pred svetom. Kalathia, ktorý nadväzuje na Sankarana, Mangialavoriho a ďalších autorov, zdôrazňuje zraniteľnosť, potrebu opory, nezrelosť, únik a vysokú citlivosť. Títo ľudia sú podľa neho vekom dospelí, a predsa uviazli na úrovni plodu, dojčaťa, batoľaťa alebo tínedžera.
Vedľa Jungových úvah to nevyzerá ako náhodná podobnosť. Človek, ktorý nemá od svojho zážitku odstup, je citlivejší na každé zranenie. Ľahšie sa zľakne, intenzívnejšie pocíti bolesť a prirodzenejšie vyhľadá oporu. Nie je slabší než ostatní, ale väčšiu časť života prežíva tam, kde sa psychika ešte len začína oddeľovať od tela, kde sa človek so svetom nestretáva ako pozorovateľ a všetko cíti na vlastnej koži.
Mäkké telo v Saturnovej schránke
Ak Jung videl v bezstavovcoch obrazy najhlbších vrstiev psyché, astrologická tradícia sa na ne pozerala z opačnej strany. Nezaujímalo ju, čo tieto živočíchy hovoria o duši, ale ktorým planétam patria. Keď som prechádzal zoznamy zvierat, ktoré starí astrológovia priraďovali jednotlivým planétam, narazil som na zvláštnu zhodu.
V Christian Astrology z roku 1647 priraďuje William Lilly k Mesiacu ustrice, srdcovky a všetky ostatné schránkovce, teda mäkkýše so schránkou, a k nim kraby a homáre. Schránkovce potom uvádza ešte raz, pri Saturne. To isté zdvojenie nachádzame u Agrippu z Nettesheimu. Ustrice a srdcovky uňho stoja pri Mesiaci aj pri Saturne. K Mesiacu pridáva kraby a perly, k Saturnu morské hubky. Iné morské tvory patria iným planétam. Hviezdicu a kraba radí Lilly pod Slnko, smradľavé červy pod Mars a koral medzi kamene Venuše.
Tento dvojitý zápis ma zaujal. Keď Ptolemaios opisoval povahu planét, hovoril, že Mesiac zvlhčuje a Saturn ochladzuje a vysušuje. Lastúrnik akoby stelesňoval obe kvality naraz. Vo vnútri má mäkké, vlhké telo. Navonok tvrdú, suchú a chladnú schránku. Ak astrologickú tradíciu čítame ako jazyk obrazov, mäkké telo môžeme priradiť Mesiacu a schránku Saturnu.
Starovekí pozorovatelia navyše verili, že život schránkovcov sa riadi pohybom Mesiaca. Píše o tom Plinius, Cicero aj Aulus Gellius, ktorý cituje básnika Lucilia. Mesiac vraj vykrmuje ustrice a napĺňa ježovky. Dnes vieme, že tieto predstavy neboli úplne vymyslené. Niektoré koraly rodu Acropora sa rozmnožujú niekoľko nocí po splne. Ustrice reagujú na mesačné cykly a pri niektorých druhoch ježoviek sa pozorovali reprodukčné rytmy súvisiace s lunárnou periódou. Pri viacerých iných druhoch sa lunárny rytmus nepotvrdil.
Keď sa v dvadsiatom storočí začala rozvíjať astrologická psychológia, Mesiac a Saturn získali nový, psychologický výklad. Bruno Huber a Louise Huberová opisujú Mesiac ako cítiace dieťa v človeku. Saturn je u nich telo a matka, Slnko myseľ a otec. Richard Tarnas nazýva Saturn princípom hranice, stavby a nevyhnutnosti. Keď tieto významy položíme na telo lastúrnika, objaví sa otázka, ktorá sa vracia pri každom bezstavovcovi. Koľko „mäkkého dieťaťa“ a koľko „tvrdej hranice“ v sebe človek nosí?
Hubka schránku nemá. Stojí vo svete celkom nechránená. Lastúrnik si schránku vytvoril. Chobotnica sa jej vzdala a vybrala si slobodu. Rak má pancier. Každý z nich rieši tú istú úlohu iným spôsobom. Ako ochrániť zraniteľné jadro bez toho, aby sa ochrana stala väzením?
Schránka nie je len biologický útvar. V homeopatických obrazoch mäkkýšov je domovom aj väzením. Sankaran píše, že schránka mäkkýša chráni a zároveň odrezáva od sveta. Chráni pred zranením a obmedzuje pohyb. Bez nej hrozí nebezpečenstvo, s ňou uviaznutie. V astrologickom jazyku je to Saturn, hranica medzi svetom a človekom.
Počas jednej staršej práce som sa pokúsil pozrieť na túto tému ešte iným spôsobom. Množstvo tém z Kalathiovej knihy som roztriedil do astrologických domov podľa významov, ktoré im prisudzuje Howard Sasportas. Viac než polovica z nich sa nakoniec sústredila v prvom, štvrtom a dvanástom dome, teda v oblastiach spojených so zrodením, domovom a stavom pred narodením. Naopak témy partnerstva, spoločenského postavenia alebo životného smerovania zostali zastúpené len okrajovo.
Homeopatické témy bezstavovcov sa stále vracajú k otázkam zo začiatku života. K potrebe bezpečia. K hľadaniu opory. Čakal som, že na prvom mieste bude strach z opustenia. Pri niektorých liekoch sa naozaj objavuje. Najsilnejším strachom bezstavovca je však strata seba a jadrom mnohých prípadov je strach z náhlej smrti. Stavovec sa bojí straty druhého, teda spoločnosti, priateľov, vzťahu a rodiny. Bezstavovec je sústredený na seba a dôležité je preňho „ja“, pre stavovca „my“. Puto k druhému prichádza až na vyššom stupni.
Rebrík alebo rytmus?
Kalathia nekladie jednotlivé kmene vedľa seba ako príbuzné formy života, ale ako po sebe nasledujúce stupne vývinu dieťaťa. Hubka predstavuje plod v maternici, medúza a koral dojča, ploché červy batoľa, mäkkýše dieťa ukryté v schránke, obrúčkavce pubertiaka, ktorý schránku práve opustil, a kôrovce tínedžera v brnení. Celý rad smeruje od úplnej závislosti k postupnému osamostatňovaniu.
Samotná myšlienka, že usporiadanie prírody odráža vývin človeka, nie je v homeopatii nová. Kalathia pripomína periodickú sústavu prvkov a v úvode knihy sa hlási k Michal Yakir a k Maheshovi Gandhimu. Jednotlivým kmeňom bezstavovcov priraďuje konkrétny vek a vytvára z nich súvislý vývinový rebrík.
Na prvý pohľad sa zdá, že v mnohých bodoch nachádza podporu aj v jungovskej psychológii. Erich Neumann opisuje najranejšiu etapu života obrazom uroboru, hada požierajúceho vlastný chvost. Je to stav, v ktorom dieťa ešte nerozlišuje medzi sebou a matkou. Vedomé Ja sa len pomaly vynára z nevedomia, podobne ako ostrov vystupuje z mora. Prvý rok života považuje Neumann skôr za pokračovanie prenatálnej existencie než za skutočný začiatok samostatnosti. Matka je podľa neho pre dieťa jeho bytostným stredom, Self. V tomto bode obrazy hubiek a pŕhlivcov ľahko zapadajú do predstavy života, ktorý sa ešte len prebúdza k vlastnej identite.
Čím ďalej však v rebríku postupujeme, tým viac sa objavujú miesta, na ktorých sa oba pohľady začínajú rozchádzať.
Prvým je samotný začiatok života. Michael Fordham nesúhlasil s predstavou dieťaťa ako pasívnej bytosti bez vlastného stredu. Tvrdil, že individuálna osobnosť existuje od samého počiatku, dokonca už pred narodením. Novorodenec sa podľa neho svetu neodovzdáva, ale aktívne doň vstupuje. Opakovane sa otvára vonkajšej skúsenosti a opäť sa vracia do svojho stredu. Fordham tento pohyb nazval deintegráciou a reintegráciou.
Ak prijmeme jeho pohľad, plač hladného dieťaťa už nie je bezmocnou reakciou, ale pokusom privolať svet k sebe. Na stupni dojčaťa stoja v rebríku dva kmene. Rebrovky sú pasívne, vnímajú a takmer nereagujú. Pŕhlivce na podnet reagujú, dožadujú sa opory a sťažujú sa. Vo Fordhamovom svetle sú to dve fázy toho istého rytmu, obrátenie sa k svetu a návrat do seba.
Druhé napätie sa objavuje pri dospievaní. Rebrík spája obrúčkavce s mladým človekom, ktorý sa cíti nahý, neistý, malý a ukrýva sa pred svetom. Neumann však to isté obdobie opisuje úplne iným jazykom. Prvú polovicu života podľa neho určujú dve krízy a každá je bojom s drakom. Prvá sa týka Prvých rodičov, druhou je puberta, v ktorej človek bojuje s drakom znova a na novej úrovni. Je to čas, keď sa človek oddeľuje od rodičov, nachádza vlastnú silu a pokúša sa prekročiť hranice detstva. Pre dospelého, ktorý sa po životnom otrase stiahne, má Jung pojem regresívna obnova Persony. Marie-Louise von Franz opisuje pri večnom mladíkovi provizórny život, pojem H. G. Baynesa. Hanblivosť, skrývanie sa a život v úzadí sú teda v jungovskom pohľade skôr znakom ťažkostí v tomto procese než jeho prirodzeným vrcholom.
A napokon je tu samotná podoba celého procesu. Rebrík radí kmene jeden za druhým podľa veku a bezstavovce v ňom na svojom stupni uviazli a žijú na ňom celý život. Neumann opisuje pevný sled stupňov, v ktorom sa opakuje boj s drakom. Fordhamov model je rytmický a opakujúci sa. Edward Edinger zasa hovorí o kruhu, v ktorom sa Ja vzďaľuje od Self, bytostného stredu osobnosti, a neskôr sa k nemu znovu vracia. Jung učí, že najstaršie vrstvy psyché v človeku ostávajú. Ani dieťa, ani dospelý ich nenesú za sebou ako zvlečenú kožu. Aj preto si myslím, že je presnejšie hovoriť o rytme než o rebríku.
Človek neopúšťa stav hubky navždy. Vracia sa k nemu po strate, v chorobe, v samote alebo v cudzom prostredí. Niekedy sa znovu ocitne v schránke lastúrnika. Inokedy prežíva bezmocnosť červa alebo závislosť koralu. V jazyku analytickej psychológie sa taký návrat nazýva regresia. Slovo pochádza z latinského regredi, kráčať späť. Jung mu nepripisoval iba negatívny význam. Regresívnu tendenciu pacienta opisuje ako pokus dostať sa k niečomu potrebnému, k pocitu bezpečia a dôvery, a odmieta v nej vidieť iba návrat do infantilnosti. Človek sa vracia po niečo, bez čoho nedokáže pokračovať ďalej.
V jednom bode sa rozchádzam s Kalathiom aj s Neumannom. Obaja svojím spôsobom predpokladajú, že vývin jednotlivca odráža vývin druhu. Moderná biológia však Haeckelovu predstavu v jej pôvodnej podobe opustila a v jungovskej tradícii ju pri Neumannovi kritizoval Wolfgang Giegerich. Na bezstavovce sa preto nepozerám ako na biologickú mapu detského vývinu. Vnímam ich ako obrazy psychických stavov, ktoré sa v človeku opakovane objavujú od narodenia až po starobu.
Fordhamov rytmus, Edingerov kruh a Jungova regresia dávajú spolu obraz dychu alebo prílivu. Stále sa vzďaľujeme a stále sa vraciame. Dokážeme napredovať, no najstaršie vrstvy ostávajú pod povrchom a ozvú sa pri každom otrase.
Hubka, kmeň Porifera
Slovo spongia prešlo z latinčiny do mnohých európskych jazykov. Hubka patrí k prvým a najjednoduchším mnohobunkovým živočíchom. Nemá nervovú sústavu, orgány ani pravé tkanivá. Telo má plné pórov a kanálikov, ktorými prúdi voda, a z nej si berie potravu. Je prisadnutá na jednom mieste, takže za potravou nechodí a pred nebezpečenstvom neuteká. Jej hlavnou črtou je pasivita. Pripomína skôr miesto, ktorým svet prechádza, než samostatného tvora, ktorý mu stojí zoči-voči.
Zo všetkých bezstavovcov je hubka najčistejším obrazom Neumannovho uroboru. Nemá väčšinou súmernosť, nemá hlavu ani smer. Je v nej minimum štruktúry a maximum otvorenosti. Neumann opisuje najstaršie štádium psychického života ako stav, v ktorom dieťa ešte nerozlišuje medzi sebou a matkou. Hubka tomuto obrazu zodpovedá takmer dokonale. Ešte nevzniklo pevné Ja, ktoré by sa mohlo postaviť tvárou v tvár svetu. Existuje iba život, ktorý prijíma. Agrippa radí morské hubky k Saturnu.
Homeopatický obraz hubky je obraz plodu, ktorý nič nežiada, pretože všetko dostáva. Jeho hlavným strachom je vykorenenie, strata prostredia, ktoré ho nesie. Títo ľudia sú bezbranní a panickí, majú obrovské strachy a nevedia ich ani opísať. Nemajú hranice, všetko je pre nich priveľa, cítia sa cudzí a nevedia sa odlíšiť od druhých.
Morskú hubku zaradil Hahnemann do svojej Materia Medica Pura a neskôr ju rozpracovali ďalší autori. Pri sladkovodnej hubke Badiaga uvádza Allen dva duševné príznaky. Chorý stoná od bolesti a myseľ má jasnú aj pri bolesti hlavy. John Henry Clarke uvádza pri Spongii tieto duševné príznaky. Chorý je bojazlivý a ľakavý, zo sna ho budí ľak a bojí sa, že sa zadusí. Je bezuzdne veselý a má chuť spievať, inokedy sa uňho veselosť strieda s plačom a mrzutosťou.
Strach, ktorý prichádza zo spánku, patrí k Ja, ktoré sa ešte len prebúdza. Neumann píše, že detské Ja sa vynára z nevedomia ako ostrov z oceánu a ľahko sa unaví. Medzi oboma stavmi ešte nevznikla pevná hranica. Tak ako hubka nemá pevný tvar, ani človek v tomto stave ešte necíti sám seba ako niekoho pevne oddeleného od sveta.
Medúza a koral, kmeň Cnidaria
Ak hubka predstavuje život ešte nerozlíšený od svojho prostredia, potom medúza a koral prinášajú prvý náznak poriadku. Nemajú mozog ani orgánové sústavy, majú však prvé tkanivá a jednoduchú nervovú sieť a sú lúčovito súmerné. Pŕhlivce sú prvé živočíchy, ktorým sa podarilo nadobudnúť tvar. Objavuje sa stred a telo sa usporiada okolo neho.
V rebríku patria k najranejšiemu detstvu. Pŕhlivce sú ako dojčatá, ktoré potrebujú oporu v každej chvíli, dožadujú sa jej a sťažujú sa. Majú ako prvé jednoduchú nervovú sústavu, a preto na podnet primerane reagujú. Medúzy sú z nich najvyvinutejšie, stoja na prechode od dojčaťa k batoľaťu. Liek Medusa je obrazom osobnosti, ktorá neznáša zmenu, sťahuje sa od druhých a chce rodičom dokázať, že ich nepotrebuje. Červený koral hľadá malé, bezpečné a stabilné miesto, bojí sa, že oň príde, a bezpečie hľadá v spoločenstve.
Meno dal medúze v roku 1758 Linné podľa Gorgony Medúzy s hadmi namiesto vlasov, na ktorú upomínajú jej dlhé chápadlá. Gorgona je u Neumanna obrazom Hroznej matky. Vrátim sa k nej v neskoršom článku.
Jung venoval medúze celý oddiel knihy Aion. Alchymisti písali o okrúhlej rybe bez kostí, ktorá žije v mori, a Jung v nej vidí zrejme medúzu s okrúhlym telom a lúčovitou stavbou. Uvádza sen o kruhovom jazierku, v ktorom slabo svietilo čosi okrúhle, medúza. V centre jeho psychológie stojí archetyp Self, bytostného stredu osobnosti. Okrúhle obrazy usporiadané okolo stredu, napríklad kvet, koleso, slnko alebo hviezdu, vykladá Jung ako mandalu, symbol Self. Edward Edinger vo výklade Aionu zdôrazňuje okrúhlosť medúzy a jej usporiadanie z jedného stredu.
Keď sa človek pozrie na medúzu zhora, vidí presne takýto obraz. Kruh, z ktorého do všetkých strán vychádzajú ramená. Akoby ju príroda vytvorila podľa toho istého princípu, ktorý sa v ľudskej psychike objavuje ako obraz vznikajúceho poriadku.
Medúza nemá mozog, z ktorého by vychádzali príkazy. Nervové bunky sú roztrúsené po celom tele a vytvárajú sieť, ktorá umožňuje reagovať na podnety zo všetkých strán. Má aj nervový prstenec a zmyslové telieska.
Z psychologického hľadiska to pripomína malé dieťa. Podľa Fordhama sprevádzajú najranejšie zážitky len kúsky vedomia a súdržné Ja z nich vzniká až opakovaným otváraním a návratom. Hlad, únava, radosť či nepohodlie zaplnia celý vnútorný priestor. Až neskôr začína vznikať pozorovateľ, ktorý ich dokáže pomenovať a zaradiť.
Obraz dojčaťa sa tu stretáva s Fordhamovým pojmom deintegrácie a reintegrácie. Dojča sa svetu opakovane otvára a znovu sa vracia k sebe. Fordhamov príklad je hladné dojča, ktoré sa prebudí, dá o sebe vedieť matke a tá ho nakŕmi. Raz sa rozprestiera smerom von, inokedy sa stiahne späť. Tento rytmus pripomína pohyb medúzy, ktorá sa rozpína a sťahuje a práve tým sa vo vode pohybuje.
Koral predstavuje druhú podobu toho istého príbehu. Jednotlivé koralové polypy sú síce samostatnými organizmami, no žijú spojené do väčších celkov. To, čo z diaľky vyzerá ako jediný útvar, tvorí nespočetné množstvo drobných životov naviazaných jeden na druhý. Koralový útes preto pôsobí ako obraz spoločenstva, v ktorom hranica medzi jednotlivcom a celkom zostáva nejasná. Jung uvádza v stati o filozofickom strome alchymický strom z koralu. Lilly aj Agrippa radia koral medzi kamene Venuše.
V psychologickom jazyku je to svet, ktorý Neumann nazýva prvotným vzťahom. Matka je pre malé dieťa bezpečím, potravou, teplom aj podmienkou existencie. Dieťa ešte nerozlišuje medzi sebou a ňou. Neumann tento stav nazýva uroboros a matku opisuje ako bytostný stred dieťaťa. Až neskôr sa z neho začína vynárať samostatné Ja.
Homeopatický obraz červeného koralu sa tiež točí okolo tejto témy. Koral hľadá bezpečie v spoločenstve, chce mať všetko presne podľa seba a bojí sa, že o svoje miesto príde. Konflikt medzi závislosťou a nezávislosťou sa objavuje až pri medúze. Taký konflikt predpokladá dve oddelené strany. Pri korale sa oddelenie ešte len pripravuje.
Klasická materia medica uvádza pri červenom korale tieto duševné príznaky. Chorý sa veľa sťažuje, bojí sa bolesti a pri bolesti nadáva a kľaje. Pri lieku Medusa má Clarke jediný duševný príznak, krajnú úzkosť so sťaženou rečou, a ten pochádza od ženy, ktorá vypila odvar z medúzy.
Ak som pri hubke hovoril o živote pred vznikom hraníc, potom sú medúza a koral prvým pokusom vytvoriť stred. Vedomé Ja to ešte nie je, ale je to zárodok organizácie. Neumann nazýva sklon živého celku tvoriť jednotu centroverziou a vidí ho vo všetkom živom, od améby po človeka.
Medúza sa otvára svetu, koral ho necháva priplávať k sebe. Oba obrazy hovoria o období, v ktorom človek ešte nevlastní sám seba, no už sa začína zhromažďovať okolo neviditeľného centra. O období, keď život ešte nestojí na vlastných nohách, ale už sa prestáva rozpúšťať v okolí.
To je dôvod, prečo po hubke nasledujú medúza a koral. Nevnímam ich ako vyšší stupeň vývoja, ale ako ďalší pokus prírody odpovedať na tú istú otázku. Ako sa z neforemného prúdu života rodí bytosť, ktorá raz bude schopná povedať „ja“?
Lastúra a ulita, kmeň Mollusca
Do tejto kapitoly patria triedy lastúrnikov (Bivalvia) a ulitníkov (Gastropoda), z ktorých každý pozná slimáka. Lilly priradil schránkovce a Agrippa ustrice k Mesiacu aj k Saturnu. U lastúrnikov sa lastúra stáva ochranou a perla skrytým pokladom vznikajúcim v tme, zatiaľ čo u slimákov sa ulita mení na prenosný domov. Pri týchto mäkkýšoch sa biologický tvar a psychologický význam prekrývajú najvýraznejšie. Navonok pôsobia bezbranne, no väčšina si vytvorila ochranu. Lastúra nerastie okolo tela ako múr postavený cudzou rukou. Vyrastá priamo z neho, telo mäkkýša si vápenatú schránku vytvára samo. Mäkké telo si tak samo vytvára tvrdú hranicu medzi sebou a svetom.
O lastúre samej som v Jungových spisoch našiel len okrajové zmienky. Perla sa uňho objavuje ako jedna z podôb motívu dieťaťa, vedľa klenotu, kvetu a zlatého vajca, a v gnostickom hymne ako poklad, po ktorý rodičia posielajú syna. Slimáka menuje medzi zvieratami, ktoré sa občas stávajú symbolom Self, spolu s korytnačkou, pavúkom a chrobákom. Erich Neumann radí slimáka, kraba a korytnačku k symbolom Mesiaca v jeho negatívnej podobe.
V druhej kapitole som telo lastúrnika priradil Mesiacu a schránku Saturnu. Mesiac podľa Tarnasa znamená lono vlastného bytia, citovú odozvu a vzorce z raného vzťahu s matkou, Saturn hranicu, stavbu a nevyhnutnosť. Lastúrnik je živým spojením oboch princípov. Vo vnútri zostáva zraniteľný, no navonok si vytvára pevnú ochranu. Neprestáva byť citlivý. Učí sa svoju citlivosť chrániť.
Z toho vychádza aj homeopatický obraz mäkkýšov. Majú hotové telo, ostalo však mäkké, preto potrebujú vonkajší obal a bez neho sa cítia zraniteľní a neschopní. Potrebujú sa schovať, stiahnuť a nájsť úkryt, dom, schránku. Lastúrnik je v schránke celý a zraniteľnosť je uňho najväčšia, ulitník z nej vychádza a vracia sa, hlavonožec je zväčša bez nej. Úplná ochrana, ktorá zároveň dusí, je základnou dilemou lastúrnikov. Sankaran k tomu dodáva, že schránka chráni a zároveň odrezáva od sveta, takže sa človek cíti zavretý a stiesnený. Krehké vnútro potrebuje pevnú schránku.
Keby som mal pre schránku nájsť pojem v analytickej psychológii, bola by to Persona. Jung ju opisuje ako istý druh masky, ktorá má na druhých urobiť určitý dojem a zároveň zakryť pravú povahu jednotlivca. Má ochrannú úlohu a nebezpečnou sa stáva vtedy, keď sa s ňou človek stotožní. Donald Kalsched píše o obranách, ktoré po zranení chránia jadro osobnosti a môžu sa obrátiť proti človeku. Problém nastáva vtedy, keď sa ochrana stane dôležitejšou než to, čo mala chrániť.
Každý človek si počas života vytvára vlastnú ulitu, svoju Personu. Niekto ju buduje z opatrnosti, iný z rozumu, ďalší zo spoločenskej role alebo profesionálnej identity. Zvonka môže pôsobiť pevne a nedotknuteľne, no vo vnútri zostáva rovnaká citlivosť, aká tam bola na začiatku. Dospelosť neznamená, že sa krehkosť stratí. Znamená iba to, že sa ju naučíme lepšie ukrývať.
V rámci mäkkýšov je mimoriadne fascinujúca perla. Biologicky vzniká ako odpoveď na podráždenie. Podnetom býva parazit, organický materiál alebo poškodenie plášťa, zrnko piesku len zriedka. Lastúrnik ho začne obaľovať vrstvami perlete. To, čo bolo spočiatku ranou, sa postupne premieňa na niečo vzácne. Nenásilne, opakovanou trpezlivou prácou.
Mnohé cenné vlastnosti nevznikajú napriek zraneniu, ale práve vďaka nemu. Múdrosť, súcit, schopnosť chápať druhých či hlboká vnútorná citlivosť často vyrastajú z miest, ktoré boli kedysi bolestivé. Rana sa nezmaže. Zostáva ukrytá v strede. No časom sa okolo nej vytvorí niečo vzácnejšie než bol stav pred zranením.
Slimák nosí svoj domov všade so sebou. Má odvahu vyjsť von a pri nebezpečenstve sa vracia k opore. Na prvý pohľad pôsobí tento obraz jednoducho, takmer banálne, no je mimoriadne silný. Niektorí ľudia nehľadajú bezpečné miesto. Hľadajú stav, v ktorom sa môžu cítiť doma kdekoľvek. Bezpečné miesto možno stratiť. Vnútorný domov nie.
Na tomto stupni rebríka sa začína vývoj smerom von zo schránky. Dieťa potrebuje ochranu preto, aby sa mohlo skryť. Dospelý človek ju potrebuje preto, aby sa mohol otvoriť. V prvom prípade schránka oddeľuje od sveta. V druhom umožňuje stretnutie so svetom bez strachu z rozpadu.
Mäkkýše preto nie sú iba úkryt. Sú aj mostom medzi úplnou závislosťou pŕhlivcov a neskoršími formami samostatnosti. Ich otázkou je bezpečie, ktoré človeka neuzatvorí, ale mu dovolí vyjsť von. Sankaran upozorňuje, že kto ostane v schránke, stráca dotyk so svetom a so všetkým, čo sa v ňom deje. Ak zostane schránka navždy zatvorená, ochráni človeka aj pred tým, čo by ho mohlo obohatiť. Lastúra chráni život, no nenápadne sa pýta, či sa jej obyvateľ ešte skrýva preto, že musí, alebo už len preto, že sa bojí vyjsť na svetlo.
Najznámejším liekom tejto skupiny je Calcarea carbonica, ktorú Hahnemann pripravil zo strednej vrstvy ustricovej lastúry. Klasická materia medica pri nej uvádza strach zo straty rozumu, z nešťastia a z nákazy, úzkosť o prítomnosť a budúcnosť, starosti o vymyslené veci, plač pre maličkosti a tvrdohlavosť. Praženého slimáka, Helix tosta, skúšal Todd Rowe v roku 2010. Skúšajúci opisovali hnev na zlé zaobchádzanie a nespravodlivosť, zvýšenú sebadôveru, pocit ťarchy a panciera a tajnostkárstvo.
Sépia a chobotnica, kmeň Mollusca
Triedy lastúrnikov a slimákov ukazujú, že život potrebuje ochranu. Ďalšou triedou z kmeňa mäkkýšov sú hlavonožce (Cephalopoda). Sépia a chobotnica prinášajú novú otázku. Čo sa stane, keď sa ochrany vzdáme?
Vo vývoji živočíchov predstavujú hlavonožce zvláštnu výnimku. Kým väčšina ich príbuzných vsadila na schránku, oni sa vydali opačným smerom. Vonkajší pancier sa postupne zmenšoval a mizol. U sépie zostala iba vnútorná kosť ukrytá v tele. Chobotnici z nej ostal nanajvýš nepatrný zvyšok. Lodenka (Nautilus) si vonkajšiu schránku ponechala. Tam, kde lastúrnik stavil na obranu, hlavonožec zvolil pohyb, vnímavosť a schopnosť okamžite reagovať na meniaci sa svet.
Chobotnica pôsobí medzi bezstavovcami takmer znepokojivo. Hlavonožce sú bystré, inteligentné a zvedavé a chobotnica je samostatná osobnosť. Má krátkodobú aj dlhodobú pamäť, žije samotársky a kožou mení farbu aj povrch. Ak hubka pripomína život pred vznikom Ja a lastúrnik život chrániaci svoje krehké jadro za pevnou stenou, chobotnica už pôsobí ako bytosť, ktorá sa odvažuje vyjsť von.
V rebríku patria hlavonožce k neskorému detstvu. Vedia už o sebe a o svete uvažovať samostatne a túžia byť vonku, voľní a nezávislí. Keď to nejde, cítia sa uväznení a zviazaní. Zraniteľnosť je u nich menšia než u lastúrnikov. Majú odvahu vyjsť von, potrebujú však maskovanie, v ťažkostiach sa vracajú k opore a pri nebezpečenstve sa skrývajú. Ich hlavný konflikt je medzi závislosťou a nezávislosťou. Sépia dokáže od opory odísť a samostatnosť ju teší, no opora jej chýba. Chobotnica cíti zodpovednosť za bezpečie blízkych, tá ju zväzuje a najradšej by bola sama.
Kým lastúrnik nachádza istotu v uzavretí, chobotnica ju musí nájsť v sebe. Sankaran to hovorí vecne, kto nemá schránku, musí mať iné spôsoby obrany. Nemá múr, za ktorý by sa ukryla. Nemá domček, do ktorého by sa stiahla aj so svojím telom. Je odkázaná na vlastnú schopnosť orientovať sa vo svete. To si vyžaduje celkom iný druh psychickej organizácie.
Je to obraz rastúcej samostatnosti. Dieťa dokáže na krátky čas opustiť matku. Dospievajúci sa odvažuje oponovať rodičom. Dospelý človek začína niesť dôsledky vlastných rozhodnutí. V každom prípade ide o ten istý pohyb, vzďaľovanie sa od bezpečného stredu.
U Junga a Neumanna má chobotnica iný význam. U Junga je jedným zo symbolov sympatika. Erich Neumann radí pavúka a chobotnicu so zvierajúcimi ramenami k symbolom negatívnej matky. O sépii som v Jungových spisoch nič nenašiel.
Sépia sa stala jedným z najznámejších homeopatických liekov. Skúšal ju Hahnemann a Hering menuje ďalších sedem skúšajúcich a skupinu dvadsiatich piatich osôb. Boericke uvádza medzi jej duševnými príznakmi na prvom mieste ľahostajnosť k najbližším. Nasleduje odpor k práci a k rodine, podráždenosť a strach zo samoty. Kent opisuje ženu, ktorá stráca náklonnosť k mužovi a deťom, hoci vie, že by ich mala milovať. Vysvetľuje to tak, že láska sa nevytratila, len sa neprejavuje, city stíchli.
Takýto obraz sa dá čítať rôzne. Možno v ňom vidieť obranu pred zranením či výraz vyčerpania. No možno je v ňom aj čosi vývinové. Jung nazýva individuáciou cestu, na ktorej človek prestáva žiť iba pre očakávania svojho okolia a začína hľadať vlastný stred.
Nezávislosť má svoju cenu. Keď sa človek vzdáva schránky, získava slobodu, ale stráca istotu. Už ho nechráni múr. Musí niesť riziko vlastných rozhodnutí, vlastných omylov a vlastnej samoty. Sloboda a úzkosť sa preto často objavujú spolu. Nie sú protikladmi. Sú dvoma stranami tej istej skúsenosti.
Chobotnica dokonale stelesňuje tento paradox. Je mäkká, a predsa odvážna. Nemá pancier, a predsa dokáže prežiť. Ak čelí nebezpečenstvu, nezatvára sa do ulity. Mení farbu a vzhľad kože, splýva s okolím, vypúšťa atrament, napodobňuje iné živočíchy a uniká. Jej obranou je vynaliezavosť a kamufláž.
Samozrejme, nejde o úplné protiklady. Ani dospelý človek sa nikdy celkom nevzdá potreby ochrany. Ani chobotnica nežije bez úkrytov. Rozdiel spočíva v tom, kde hľadá oporu. Lastúrnik ju nachádza vo svojej schránke. Hlavonožec vo vlastnej schopnosti reagovať na svet.
Sépia a chobotnica tak tvoria dôležitý medzník v symbolickom príbehu bezstavovcov. Po období závislosti, ukrývania a budovania hraníc prichádza prvý skutočný krok smerom k samostatnosti. Nie je to ešte víťazstvo ani úplné oslobodenie. Skôr ide o okamih, keď sa bytosť odváži opustiť svoj pancier a zistí, že napriek všetkej zraniteľnosti dokáže existovať aj bez neho.
Červy, kmeň Annelida
Po hubke, medúze, korale a mäkkýšoch sa v príbehu bezstavovcov objavuje nový motív. Dážďovka nemá schránku ani iný obal, má holé telo. Vŕta chodby a pohybuje sa peristaltikou, tou istou vlnou, akou pracujú črevá. Jej svet je blízko zeme, vlhký a temný.
Červ je zvláštny symbol. Spája sa so zemou, rozkladom, hlinou a tým, čo zostáva ukryté pod povrchom. Lilly radí tvory rodiace sa z hniloby k Saturnu a smradľavé červy k Marsu. Keď chce človek vyjadriť bezmocnosť alebo poníženie, siaha po obraze červa a povie, že sa cíti ako červ. Je to starý obraz. Jung pripomína výklad žalmového verša o červovi, ktorý nie je človekom.
Aj Jung ho používa ako symbol hlbokých vrstiev psyché. Keď píše o zostupe do nevedomia, spomína psychológiu červa a améby. V seminári o Zarathustrovi hovorí, že sen o červovi znamená sympatikus. V knihe Mysterium Coniunctionis sleduje alchymický obraz fénixa, ktorý vstáva z popola najprv ako červ. Červ je uňho život tesne spojený s telom a s dotykom zeme. Fénix, ktorý vstáva ako červ, zároveň hovorí, že by bolo chybou vidieť v tomto obraze iba niečo primitívne.
V rebríku sú obrúčkavce pubertiaci, ktorí práve vyšli spod ochrany rodiny. Vonkajší svet je pre nich tvrdý a krutý a opora im veľmi chýba. Ich homeopatický obraz zdôrazňuje pochybnosti o sebe, pocit malosti a slabosti, hanbu, strach z odhalenia a zo zranenia a potrebu ostať skrytý v tme. Človek sa cíti malý a zraniteľný, akoby práve vyšiel zo schránky, ktorá ho kedysi chránila. Práve si vytvoril malú vlastnú identitu a zo všetkých síl sa jej drží. Už nie je úplne závislý od ochrany druhých, no ešte si neverí natoľko, aby svetu čelil otvorene.
Dážďovku Helodrilus caliginosus skúšal koncom deväťdesiatych rokov Louis Klein. Skúšajúci sa cítili zraniteľní, sťahovali sa do seba, boli smutní a osamelí a snívalo sa im o starých priateľoch.
To je jedna strana obrazu. Druhú ukazuje dážďovka sama. Pohybuje sa neviditeľne pod povrchom. Prevzdušňuje pôdu, obohacuje a zvyšuje jej úrodnosť. To, čo sa deje v hĺbke, zostáva na prvý pohľad nepovšimnuté, no pripravuje priestor pre nový rast.
Podobný význam to má aj psychologicky. Existujú obdobia, keď človek nevytvára veľké plány ani nehľadá svoje poslanie. Robí malé kroky. Skúša, čo unesie. Pomaly si buduje vnútornú oporu. Navonok sa toho deje málo, no pod povrchom prebieha dôležitá práca. Homeopatické obrazy liekov z dážďoviek hovoria o ľuďoch, ktorí neúnavne pracujú a idú ďalej bez ohľadu na prekážky. Slabosť je to, čo taký človek cíti. Nenápadný rast je to, čo sa v ňom medzitým deje.
Tento motív sa objavuje aj v mnohých životných situáciách. Po strate vzťahu, po chorobe alebo po veľkom sklamaní sa človek často nevracia na svetlo ako hrdina. Najprv sa stiahne pod povrch. Zvonku môže pôsobiť pasívne alebo nerozhodne. V skutočnosti však prebieha obdobie obnovy. Nie je čas rásť do výšky, ale zapúšťať korene.
Červ preto predstavuje paradoxnú fázu vývinu. Na jednej strane prináša pocity malosti a bezbrannosti. Na druhej strane práve v tejto malosti vzniká vytrvalosť. Kto nemá pancier ani moc, musí sa spoliehať na trpezlivosť. Musí postupovať krok za krokom. Možno práve preto zostáva červ takým silným obrazom nevedomia. Väčšina jeho života prebieha mimo dohľadu. To najdôležitejšie sa odohráva tam, kam nik nevidí. V tme, v hline a pod povrchom.
Červ nepredstavuje koniec vývinu ani slepú vetvu, ale obdobie prípravy. Život sa tu učí pohybovať bez ochranného panciera a zároveň bez veľkých ilúzií o vlastnej sile. Učí sa vytrvalosti. Zdanlivo bezvýznamný tvor môže byť jedným z najpresnejších obrazov okamihu, keď človek ešte nie je tým, kým sa má stať, ale už ním začína byť.
Krab a rak, podkmeň Crustacea
Pri mäkkýšoch bola hlavnou otázkou ochrana. Ako uchrániť mäkké vnútro pred svetom? Kraby a raky prinášajú odlišnú odpoveď. Namiesto schránky, do ktorej sa možno ukryť, majú pancier, s ktorým sa dá vyjsť do sveta. Kôrovec už dokáže žiť samostatne, bez opory.
Aj v samotnom tvare týchto živočíchov je niečo odlišné. Lastúrnik pôsobí uzatvorene a pasívne. Krab pôsobí ostražito. Má oči zdvihnuté nad telom, klepetá pripravené brániť sa a pancier, ktorý nepripomína domov, ale brnenie. Je stále v strehu, drží si odstup a nikoho si nepustí blízko.
Jung venoval krabovi väčšiu pozornosť než väčšine ostatných bezstavovcov. V londýnskych prednáškach ho spája s nervstvom brucha. V Dvoch spisoch o analytickej psychológii rozoberá sen pacientky. Chce prejsť cez rieku brodom a veľký krab ukrytý vo vode ju chytí za nohu. Pacientke pri ňom zíde na um rakovina, ktorá sa v nemčine volá rovnako ako krab, a zviera, ktoré chodí dozadu. Jung nazýva kraba symbolom nevedomých obsahov. Na inom mieste spája kraba so znamením Raka, ktoré podľa neho znamená vzkriesenie, lebo krab zvlieka pancier.
V astrológii je krab znakom Raka. Dnešná symbolická literatúra ho spája s Mesiacom a so štvrtým domom horoskopu. U Lillyho znamená štvrtý dom otca, pôdu a dedičstvo. Zo znamení k nemu priraďuje Raka a z planét Slnko. V zoznamoch zvierat má Lilly kraba dvakrát, pri Mesiaci spolu s homárom a pri Slnku. Agrippa ho uvádza pri Mesiaci a pri Venuši. Novoplatonik Porfyrios zapísal náuku, podľa ktorej je Rak bránou, ktorou duše zostupujú do zrodenia. Grécky mýtus pozná kraba, ktorý pri Hydre uhryzol Herakla do nohy a ktorého Héra preniesla na oblohu. Lastúrnik bezpečie hľadá. Rak ho stráži.
V určitom období života človek prestáva iba prijímať ochranu od druhých. Začína ju vytvárať sám. Buduje hranice, bráni svoje územie, rozhoduje o tom, koho vpustí bližšie a koho nie. Už nejde o dieťa schované za matkou ani o mäkkýša ukrytého v ulite. Objavuje sa strážca.
Väčšina krabov kráča bokom. Biológia za tým vidí mechaniku tela. Howard Sasportas v tom vidí znak, že priamy stret krabovi nie je po chuti. Symbolický obraz je príliš nápadný na to, aby som ho prehliadol. Mnohé psychické problémy totiž neobchádzame preto, že by sme boli hlúpi alebo zbabelí. Obchádzame ich preto, že sú príliš bolestivé. Približujeme sa k nim z boku, cez náhradné témy, cez hnev, mlčanie, sťažnosti alebo obranné postoje. Nie je to tak, že by sme ich nechceli riešiť, ale sa ich nedokážeme dotknúť priamo.
Krab pripomína človeka, ktorý chráni niečo veľmi cenné. Navonok môže pôsobiť tvrdo, podráždene alebo neprístupne, no pod pancierom zostáva rovnaká citlivosť, akú sme stretli u mäkkýšov. Sasportas píše o ľuďoch natoľko citovo zraniteľných, že si okolo svojho vnútra vytvoria tvrdý pancier. Rozdiel spočíva len v spôsobe obrany. Mäkkýš sa stiahne. Krab sa skryje, a keď treba, nastaví klepetá.
Na vývojovom rebríku je kôrovec tínedžer, ktorý už vie žiť samostatne. Stredobodom sú priatelia, rodičia ustupujú do pozadia. Pancier chráni a zároveň dusí a bráni rastu. Tak prežíva tínedžer aj svojich blízkych. Potrebuje ich a zároveň ho dusia, preto sa s nimi háda. Hneď vycíti, keď s ním niekto zle zaobchádza alebo ho chce oklamať. Porovnáva sa s druhými a ľahko sa cíti ukrátený. Jeho prvou obranou je skryť sa a ostať nepovšimnutý, plánuje a až potom útočí. Brucho a hruď má zraniteľné, a tak sa pri ohrození skrúti. Rak riečny (Astacus) pôsobí navonok pokojne a isto, vnútri je krehký a city neukazuje.
Klasická materia medica opisuje raka riečneho a homára len niekoľkými duševnými príznakmi. Astacus má veľké obavy a úzkosť v hrudi, Homarus pocit vyľakania, otupenosť a nervozitu so strachom pohnúť sa.
Takéto riešenie je do istej miery nevyhnutné. Bez takého panciera by sme neprežili dospievanie ani vstup do sveta dospelých. Dieťa môže otvorene hovoriť o svojich obavách. Dospelý musí často fungovať aj vtedy, keď sa bojí. Musí niesť zodpovednosť, odolávať tlaku a chrániť to, čo mu bolo zverené. Pancier vzniká ako nástroj prežitia.
Problém nastáva v okamihu, keď človek zabudne, že pancier je iba nástroj. Jung varuje pred stotožnením s Personou a pri pancieri platí to isté. Niektorí ľudia sa s ním stotožnia natoľko, že stratia kontakt s tým, čo mal pôvodne chrániť. Tvrdosť potom prestáva byť obranou a stáva sa identitou. Hnev nahradí zraniteľnosť, kontrola dôveru a sila blízkosť.
Rak symbolizuje nevyhnutný, ale prechodný obraz psychického vývinu. Predstavuje obdobie, keď človek objavuje vlastnú silu, učí sa vytvárať hranice a prestáva byť bezmocný. Je to dôležitý krok. Bez neho by zostal vydaný svetu napospas. Zároveň však ide iba o jednu etapu cesty. Kto zostane navždy ukrytý v pancieri, nikdy si k sebe nikoho nepustí.
Krab a rak tak nevypovedajú iba o obrane, ale aj o odvahe. Nemyslím odvahu bojovať, ale odvahu priznať si, čo vlastne chránime. Každé klepeto ukazuje na nejakú zraniteľnosť. Každý pancier vznikol okolo miesta, ktoré bolo príliš citlivé na to, aby zostalo odkryté.
Kôrovce nám pripomínajú, že sila a zraniteľnosť nie sú protiklady. Skutočná sila často vzniká práve tam, kde sa človek naučil chrániť to najkrehkejšie, čo v sebe našiel.
Hviezdica, kmeň Echinodermata
Po krabovi a rakovi nastáva v príbehu bezstavovcov zmena. Kôrovce hovoria o hraniciach, obrane a pancieri. Hviezdica nemá schránku, do ktorej by sa ukryla, ani klepetá, ktorými by odháňala nepriateľov. Ostnatokožce majú kostru vnútri tela, vápenatú a ostnatú, a päťlúčovú súmernosť. Snažia sa zosilnieť zvnútra a nehľadajú tvrdý vonkajší obal. Telo hviezdice sa rozprestiera do všetkých strán.
Lilly aj Agrippa priraďujú hviezdicu k Slnku. Agrippa udáva ako dôvod jej spaľujúcu horúčavu. Pri pohľade zhora pripomína žiarivý stred, z ktorého vychádzajú lúče do priestoru. Jung uvádza hviezdicu v Aione hneď vedľa medúzy a cituje staré výklady. Podľa jedného znamená horiaca morská hviezda neuhasiteľnú silu pravej lásky, podľa druhého oheň Ducha Svätého, no aj iskru žiadostivosti a pekelný oheň.
U Junga býva obrazom archetypu Self, bytostného stredu osobnosti, kruh so stredom alebo útvar usporiadaný okolo centra. Môže mať podobu slnka, mandaly, ruže alebo hviezdy. Výklad piatich ramien hviezdice som v jeho spisoch nenašiel. Píše len, že päť je číslo prirodzeného, telesného človeka s trupom a piatimi výbežkami.
Nechcem tvrdiť, že hviezdica je biologickým obrazom Self. Podobnosť však nemožno prehliadnuť. Tam, kde hubka predstavovala život bez stredu a medúza prvé zhromažďovanie okolo centra, hviezdica už pôsobí ako tvar, v ktorom sa poriadok stal súčasťou samotnej stavby tela.
Hviezdica dokáže obnovovať stratené ramená. Niektoré druhy sú dokonca schopné z jediného ramena vytvoriť celé telo. Je to vzácny obraz návratu celistvosti po zranení. Každý človek počas života o niečo prichádza. O ilúzie, istoty, vzťahy, niekedy aj o časti vlastnej identity. Občas sa zdá, že strata je nezvratná a že človek už nikdy nebude tým, kým býval. Verím, že psychika je schopná obnovy, pričom nejde o návrat do pôvodného stavu, ale o vytvorenie novej celistvosti.
Obrany po duševnom zranení opisuje Donald Kalsched. Ťažké zranenie podľa neho psychiku nerozbíja iba zvonka. Zároveň v nej aktivuje obranné sily, ktoré sa pokúšajú uchovať jadro osobnosti pred úplným rozpadom. Tie isté obrany sa podľa neho môžu stať ničivými a spôsobiť ďalšie zranenie. Jung nazýva komplexy úlomkami psyché, ktorých pôvodom býva otras. Autotómia hviezdice je obrazom toho istého deja. Časť sa obetuje, aby celok prežil. V porovnaní s predchádzajúcimi skupinami ide o pozoruhodný posun. Mäkkýše sa pýtali, ako sa chrániť pred zranením. Kôrovce, ako sa brániť. Hviezdica sa pýta, čo príde po zranení.
V homeopatickom obraze sú ostnatokožce stabilnejšie než pŕhlivce. Cítia sa však bez chrbtice a ich život riadia druhí. Schopnosť odvrhnúť časť tela zanecháva odtlačok straty, teda chradnutie, rozpúšťanie a chýbajúci orgán či končatinu. K ich témam patrí aj regenerácia.
Hviezdica stojí na vývinovom rebríku pri tínedžerskom veku. Vedomie seba má plne vyvinuté a kritiku znáša veľmi ťažko. Zmieta sa medzi závislosťou a túžbou po samostatnosti. Medzi priateľmi a kolegami je vynikajúca, doma neznesiteľná. Materia medica zapísala pri lieku Asterias rubens plač z najmenšieho pohnutia, neznášanlivosť odporu, striedanie smútku s takmer neznesiteľným vzrušením, nutkanie do práce a prudkého pohybu a klamný dojem, že je človek preč z domu medzi cudzími.
Rebrík opisuje pacienta, ktorý liek z hviezdice potrebuje, a tým je tínedžer. Obraz zvieraťa hovorí aj k dospelému. Jung delí život na dve polovice. V prvej sa človek obracia von a buduje svoje Ja, v druhej sa obracia dovnútra. Hviezdica so stredom, z ktorého dorastá stratené, je obrazom tejto druhej cesty. Dospelý človek postupne zisťuje, že niektorým stratám sa vyhnúť nedá. Skôr či neskôr príde niečo, čo nemožno napraviť obranou ani únikom. Vtedy sa rozhoduje o schopnosti obnoviť vnútornú jednotu.
Hviezdica patrí k najzrelším obrazom medzi bezstavovcami. Nepredstavuje nevinnosť hubky, závislosť koralu ani obrnenosť raka. Hovorí o niečom, čo prichádza až neskôr. O schopnosti zostať celistvý aj po tom, čo bol človek zlomený. Kladie otázku centra. Čo v človeku zostáva, keď sa odlomí niečo, o čom si myslel, že bez toho nedokáže žiť? Kde sa nachádza bod, ktorý drží osobnosť pohromade aj v čase straty? Jung ten bod nazýva Self. Na obe otázky odpovedá zvláštny tvar hviezdice. Všetky ramená smerujú von, no všetky zároveň vedú späť do jediného centra. A pokiaľ zostáva zachovaný tento stred, celistvosť sa môže zrodiť znova.
Záver
V Kalathiovom porovnaní je človek, ktorému pomáha liek z bezstavovcov, vekom dospelý, no vo svojom vývine sa na niektorom stupni zastavil. Podľa toho pripomína plod, dojča, batoľa alebo dospievajúceho. Na ohrozenie odpovedá najprv telom a až potom myšlienkou. Je sústredený na seba a ide mu o základné veci, o potravu, prístrešie a sex. Najviac sa bojí, že stratí sám seba, a preto sa v mnohých prípadoch objavuje strach z náhlej smrti. Človek, ktorý potrebuje liek zo stavovcov, pôsobí dospelo. V jeho živote majú hlavné miesto vzťahy, rodina a postavenie medzi ľuďmi a najviac sa bojí, že stratí druhých.
Pre človeka, ktorému by mohol pomôcť liek z tejto skupiny, mám tri otázky. Nadväzujú na to, čo sa homeopat pri bezstavovcoch pýta už pri odbere prípadu, na akom stupni vývinu človek stojí a akú oporu potrebuje. Prvá sa týka Ja. Aké pevné je v tejto chvíli? Vynára sa a opäť mizne ako pri obraze hubky? Hlási sa k životu naliehavo a bezprostredne ako u pŕhlivcov? Zmenšilo sa po strate opory a stiahlo do seba ako u obrúčkavcov? Alebo je už vyvinuté a neznesie kritiku ako pri hviezdici?
Druhá otázka sa týka schránky. Kde sa nachádza jeho Saturn? Chýba mu natoľko, že zostáva vydaný napospas každej vonkajšej udalosti? Nosí ho navonok ako ulitu, za ktorú sa môže kedykoľvek ukryť? Oblieka si ho ako pancier, ktorý ho chráni, ale zároveň vzďaľuje od druhých? Alebo sa pomaly premieňa na vnútornú oporu, ktorú už netreba neustále dokazovať ani vystavovať na obdiv?
Tretia otázka sa týka rytmu. Je tento stav človeku vlastný od začiatku života, alebo sa doň iba dočasne vrátil? A ak sa vrátil, čo ho priviedlo späť? Aká strata, aký otras alebo aká nevyriešená úloha ho privolala k staršej vrstve psyché? Nie každá regresia znamená zlyhanie. Jung v nej vidí pokus dostať sa k niečomu potrebnému.
Spôsoby ochrany sa pri jednotlivých zvieratách líšia. Lastúrnik a rak sa chránia zvonka, schránkou a pancierom, a v astrologickom jazyku je to Saturn. Hviezdica má oporu vnútri tela. Lilly aj Agrippa ju radia k Slnku a slnko i hviezdu vykladá Jung ako symboly Self, bytostného stredu osobnosti. Najzrelšou ochranou je teda stred, ktorý človeka drží pohromade aj vtedy, keď niečo stratí.
Tieto úvahy výber lieku nenahrádzajú, homeopat ho vždy vyberá podľa príznakov. Môžu mu však pomôcť porozumieť, s akým človekom sa stretol.