Alchymista zvieral v kliešťach hmotu a dobýval z nej odpovede. Astrológ pracoval s presným časom a pozíciou hviezd pri narodení človeka. Homeopat vstupuje na scénu vo chvíli, keď mu v rukách nezostane nič hmatateľné. Napriek tomu tvrdí, že jeho liek účinkuje. Záverečné, štvrté zastavenie na našej ceste po stopách idealizmu privádza celú tému na samotnú hranu. Čo vlastne zostáva skutočným, ak sa z veci vytratí jej hmotný základ?
Myšlienku, že Hahnemannovo videnie sveta nepredstavovalo osamotený výstrelok jedného muža, ale vyrastalo v prostredí nemeckého idealizmu na prelome 18. a 19. storočia, som prvýkrát načrtol v roku 2021 na stránkach Homeomagazínu. Dnes toto pátranie prehlbujem a staviam ho do priameho rozhovoru s konkrétnymi textami danej doby.
Stačí otvoriť ktorúkoľvek domácu lekárničku. Pravdepodobne v nej nájdete malú sklenenú fľaštičku plnú bielych guľôčok. Chutia sladko, lebo sú z čistého cukru. Na etikete svieti latinský názov doplnený šifrou, napríklad C30. Kupujeme ich bez receptu, dávame ich deťom, no málokomu zíde na um, že drží v rukách najodvážnejší filozofický experiment 19. storočia.
Označenie C30 totiž ukrýva postup pripomínajúci priam šamanský rituál. Vezmete základnú látku a tridsaťkrát za sebou ju zriedite v pomere jedna ku sto, pričom roztokom pri každom kroku dôkladne zatrasiete. Lenže už po dvanástom kroku v roztoku s najväčšou pravdepodobnosťou nezostane ani jediná molekula pôvodnej suroviny. Tridsiaty krok sa tak celkom vymyká hmotným hraniciam.
Zakladateľ homeopatie Samuel Hahnemann o tejto hranici nemal tušenia. Fyzik Josef Loschmidt odhadol veľkosť molekúl a ich počet v danom objeme až v roku 1865, teda dvadsaťdva rokov po Hahnemannovej smrti. Hranicu hmotnej deliteľnosti tak spoznali až dlho po jeho odchode. Hahnemann riedil látky z celkom praktického dôvodu. Chcel zabrániť otrave pacienta, no zároveň tvrdil, že zriedením a pretrepávaním sila lieku paradoxne rastie. Ak alchymistova podstata ležala v hmote a astrológova predpoveď sa viazala k narodenému človeku, homeopat vyhlasuje, že liek účinkuje aj vtedy, keď z látky nezostane nič hmotné.
V tomto texte ma zaujíma, aký obraz sveta človek predpokladá, keď verí v účinok vymknutý z hmotnej reality. Takýto obraz má svoje vlastné dejiny, autorov aj zachované spisy. Možno ich čítať, porovnávať a klásť vedľa myšlienok filozofov. Zo slepej viery sa tak stáva text otvorený kritickému čítaniu.
Celý príbeh má navyše pointu, ktorá sa v dnešných homeopatických debatách takmer nespomína. Hahnemann a filozof Friedrich Wilhelm Joseph Schelling boli súčasníci a veľmi dobre o sebe vedeli. V roku 1801 Schelling na stránkach lekárskeho časopisu nekompromisne podrobil Hahnemannovu esej zdrvujúcej kritike. O pár rokov neskôr, v roku 1808, si Hahnemann na oplátku spravil terč z prírodných filozofov, ktorým vyčítal potencovanie vznášajúce sa kdesi mimo realitu. A čo spravil potom? Z rovnakého potencovania vytvoril samotné jadro vlastnej náuky. Stál na prahu idealizmu, poznal jeho filozofiu, odmietol vojsť hlavnými dverami a nakoniec doň prekĺzol zadným vchodom. V knihe, ktorú homeopati dodnes považujú za svoj teoretický základ, Hahnemann na jednej strane odsudzuje prázdne nadzmyslové špekulácie, aby o pár strán ďalej opisoval neviditeľnú silu rozpoznateľnú iba podľa jej účinkov. Tieto dve tvrdenia stoja v jeho Organone vedľa seba dodnes.
Pri prechádzaní dobových prameňov vyšli najavo aj súvislosti, ktoré v bežných životopisoch zostávajú v úzadí. Obraz spiacich síl, ktoré treba v látke prebudiť, nájdeme u Hahnemanna aj u Schellinga, hoci ich každý prebúdza niečím iným. A veta, ktorú homeopati citujú ako Hahnemannovo najhlbšie vyznanie o hmote a duchu, je v jeho rukopise napísaná cudzou rukou.
Rozhovor v tomto článku povedú traja aktéri. Samuel Hahnemann sa narodil v roku 1755 v Meissene v rodine maliara porcelánu. Prekladal z angličtiny, francúzštiny aj taliančiny, čítal po grécky aj po latinsky a dlho sa živil prekladmi lekárskych kníh. Pri preklade jednej z nich v roku 1790 užil kôru chinovníka, aby na vlastnom tele zistil, čo robí so zdravým organizmom. Druhým je škótsky lekár John Brown. Zomrel v roku 1788, teda osem rokov predtým, než Hahnemann sformuloval pravidlo podobnosti. Homeopatiu ani Schellingovu filozofiu nezažil, no obom dal do rúk rovnaké východisko, teóriu, že choroba závisí výhradne od miery vzruchu v tele. Hahnemann ho za to síce kritizoval, no Schelling z jeho myšlienok čerpal plným priehrštím. Tretím je samotný Schelling. Od roku 1805 vydával s bamberským lekárom Adalbertom Marcusom ročenky medicíny ako vedy a lekárstvo považoval za vrchol prírodných vied. S homeopatiou sa teda nestretol ako laik, ale ako tvorca ucelenej teórie o chorobe.
Takýto trojstranný dialóg je, samozrejme, literárnou konštrukciou. Brown zomrel skôr, než sa ostatní dvaja stali slávnymi, a osobné stretnutie Hahnemanna so Schellingom nemáme historicky doložené. Repliky všetkých troch však pevne stoja na tom, čo napísali.
Dva a pol tisíca rokov sa filozofia pýtala, či za vecami leží niečo, čo samo vecou nie je. Hahnemann odpovedal jednoznačným áno a svoju odpoveď zabalil do malej sklenej fľaštičky.
Svet pred Hahnemannom
BROWN: Dvetisíc rokov sa medicína motala v mýte o štyroch telesných šťavách. Krv, hlien, žltá a čierna žlč. Ak človek ochorel, príčinu videla v porušenej rovnováhe a liečila priamym protikladom. Horúčka sa chladila, zápcha zaháňala preháňadlami, bolesť utápala v ópiu a kyslý žalúdok zasypával zásaditými látkami. Keď lekár nadobudol dojem, že sa v tele nahromadilo priveľa krvi, nemilosrdne ju odpúšťal do cínovej misky. Lanceta vládla celému lekárstvu.
Narodil som sa roku 1735. V Edinburghu ma vzal pod krídla William Cullen, najslávnejší lekár svojej doby. Cullen hodil staré šťavy za hlavu a do stredu všetkého postavil nervovú sústavu. V jednej veci sa však od predchodcov nelíšil. Veril, že príroda dokáže liečiť sama a lekár jej má iba prisluhovať. Preto ľuďom bez prestania prikladal pijavice, púšťal žilou a držal ich o čistej vode a zelenine.
HAHNEMANN: Ako to napodobňovanie prírody vyzeralo v praxi pri lôžku umierajúceho, ukázal v plnej nahote marec 1792. Rakúsky cisár Leopold II. dostal vysokú horúčku. Jeho osobný lekár Hasenöhrl mu počas jediného dňa pustil žilou štyrikrát za sebou. Cisár vo veku štyridsaťštyri rokov zomrel. Nenechal som si to pre seba a do novín som napísal celú pravdu. Kolegovia ma okamžite ociachovali ako vraha. Vraj som svojim pacientom odopieral také požehnanie, akým bolo púšťanie krvi.
BROWN: Švajčiarsky anatóm a otec modernej fyziológie Albrecht von Haller pri svojich pokusoch jasne predviedol, že na podnet reaguje výhradne živé svalové vlákno, kým mŕtve sa ani nepohne. Dalo sa to vidieť na vlastné oči, bez akéhokoľvek filozofovania. Na tomto biologickom dôkaze som postavil svoju teóriu. Každý človek dostáva pri narodení do vienka istú mieru dráždivosti, na ktorú neustále narážajú vzruchy z okolitého sveta – teplo, chlad, jedlo, krv, fyzická námaha či prchavá vášeň.
Tieto vonkajšie vplyvy som nazval potenciami. Spadá sem všetko, od hrubej facky až po nedeľnú prechádzku na vidieku. Kde sa dráždivosť stretne so vzruchom, tam vzniká vzrušenie. A to je život. Život sa neudrží sám ani na jedinú sekundu. Existuje len zo stáleho prísunu podnetov. Ak prestanú prúdiť, zhasne rovnako rýchlo ako sviečka.
SCHELLING: Do Nemecka sa Brownova kniha dostala až v roku 1795, keď ju preložil Melchior Adam Weikard. O rok neskôr vydal vlastný preklad mladý lekár Christoph Heinrich Pfaff a doplnil ho kritickým rozborom Brownových zásad. Poznamenal v ňom, že človek poľahky podľahne ilúzii, akoby videl čistú jednoduchosť prírody, ktorú šťastný vizionár zachytil pre dobro vedy. Pfaff to myslel ako výstrahu. Lenže drvivá väčšina čitateľov si z jeho vety zapamätala iba tú prvú, očarujúcu polovicu.
BROWN: Choroba je v podstate len jedna, iba nosí dve rôzne tváre. Priveľa vzruchu znamená stav stenický, primálo vzruchu je stav astenický. Stenických chorôb nájdete ako šafranu, drvivá väčšina je astenická. Pri pacientovi mi stačí nahmatať tep a opýtať sa, čo v posledných dňoch jedol, pil a čo zamestnávalo jeho myseľ. Nič viac vedieť netreba. Osobitné lieky na jednotlivé diagnózy sú čistý vymyslený blud.
Oslabenému človeku predpisujem mäso, víno či poriadnu pálenku, čerstvý vzduch a odreagovanie pre hlavu. Z liekov siaham predovšetkým po ópiu, gáfre a éteri. Ópium tvorí samotný základ lekárskeho umenia.
HAHNEMANN: Brownovi musím priznať viac, než sú mu ochotní uznať jeho úhlavní nepriatelia. Rozbil skostnatenú galenskú medicínu, ktorá ležala na lekárstve ako ťažký balvan. Správne pochopil význam čistého vzduchu, stravy, spánku a pohybu. Vyvrátil hlúpu poveru, že rastlinná strava je za každých okolností zdravšia než mäso, a videl, že rozumné jedlo dokáže liečiť samo osebe.
Lenže všetko ďalšie za týmito dobrými radami už predstavuje hrubé a nebezpečné zjednodušenie. Brown chcel spútať lekárske umenie do dvoch poučiek a nespočetné podoby ľudského utrpenia skresal na dve diagnózy. Liečbu premenil na nemotornú páku s dvoma polohami – hore alebo dolu. Aby ju vôbec rozhýbal, lial do ľudí drastické dávky, ktoré príznaky len násilne prehlušili, namiesto toho, aby chorobu vykorenili. V rokoch 1801, 1805 aj 1809 som o jeho omyloch napísal podrobné štúdie a na svojom postoji zotrvávam.
SCHELLING: Prečo Brown vyvolal taký obrovský ohlas práve v Nemecku a nie doma? Od roku 1797 jeho myšlienky v Bambergu usilovne presadzovali Andreas Röschlaub a Adalbert Marcus. O dva roky neskôr sa o ňom diskutovalo v každej lekárskej izbe. Básnik Novalis si zapísal, že Brown je pravým lekárom našej doby a že vládnucou povahou dneška je práve tá jemná, astenická. Mladá generácia sa v Brownovom vetchom človeku spoznala ako v zrkadle.
Ja sám som ho sprvu odmietal, pripadal mi ako obyčajný mechanik. Až keď som si prečítal Röschlauba, uvidel som v ňom niečo oveľa hlbšie. V roku 1799 som do prvého náčrtu svojej filozofie prírody napísal, že Brown ako prvý vytušil rovnováhu protikladných síl. Práve medzi nimi balansuje organický život a nesmie z nich vybočiť. Jeho objav som považoval za jeden z najhlbších myšlienkových prielomov v chápaní živej prírody.
HAHNEMANN: Dá sa presne ukázať spoločný koreň, z ktorého sme so Schellingom spoločne vyrástli. Brown povstal z Cullena. Ja som od toho istého muža odskočil v roku 1790 pri preklade jeho spisu o liečivách. Nesúhlasil som ani s jedinou vetou. Obaja sme odvrhli jeho nekonečné púšťanie krvi aj sterilnú zeleninovú diétu. Cullen zostáva naším spoločným lekárskym starým otcom, no obaja sme sa ho verejne zriekli.
BROWN: Môj systém sa nezrodil v prachu kníh. Trpel som dnou a Cullen mi predpísal prísnu diétu a púšťanie žilou. Bolo mi čoraz horšie. Až keď som sa vrátil k výdatnému škótskemu jedlu, šesť rokov som o dne ani nepočul. Keď sa vrátila, siahol som po laude. Potreboval som ho čoraz väčšie dávky. V októbri 1788 ma našli mŕtveho v posteli. Na vlastnej koži som svoju teóriu potvrdil a vzápätí vyvrátil.
Kôra chinovníka
HAHNEMANN: Medicínu som vyštudoval v Lipsku, kde študenti nemali k dispozícii ani vlastnú nemocnicu. Skutočne chorého človeka som tak uvidel až vo Viedni, v špitáli milosrdných bratov pod vedením Josepha von Quarina. Doktorát som obhájil v roku 1779 v Erlangene.
Až neskôr mi došlo, že tým, čo ma naučili na univerzite, ľuďom skôr ubližujem. Lekársku prax som preto zavesil na klinec a na život som si zarábal chémiou a prekladmi. Preložil som aj Holbachov Systém prírody, najmaterialistickejšiu knihu storočia. Po nociach som prekladal hrubé zväzky, ktorých obsahu som sám neveril.
BROWN: Kôru chinovníka poznalo moje storočie lepšie než akýkoľvek iný liek. Proti malárii účinkovala tak spoľahlivo, že sa s ňou porovnával každý nový liek. Prečo vlastne tak skvele zaberá, netušil vtedy nikto. A netušil to ani Cullen, hoci sa tváril, že v tom má celkom jasno.
HAHNEMANN: V roku 1789 vydal Cullen v Edinburghu rozsiahle Pojednanie o náuke o liekoch. O rok neskôr som ho prekladal pre lipského nakladateľa Schwickerta. Pri druhom zväzku som sa pri hesle kôra chinovníka musel zastaviť. Cullen jej účinok vysvetľoval tak, že vraj je horká a sťahujúca, a tieto dve vlastnosti spoločne posilňujú ľudský žalúdok. Poznal som zmesi nepomerne horkejšie aj sťahujúcejšie, no maláriu nevyliečila ani jedna z nich.
Rozhodol som sa preto spraviť niečo neslýchané a vyskúšať ju priamo na sebe. Niekoľko dní za sebou som dvakrát denne užíval po štyri drachmy kvalitnej kôry. Najprv mi zostudeneli nohy aj končeky prstov na rukách. Potom sa privalila ťažká ospalosť, búšenie srdca, divoké tepanie v hlave, očerveneli mi líca, prišiel smäd a chvenie. Jeden za druhým sa mi v tele dostavili presne tie príznaky, aké som dôverne poznal u pacientov s maláriou. Chýbala jedine skutočná malarická triaška.
Keď som kôru prestal užívať, všetky príznaky zmizli. Liek, ktorý maláriu spoľahlivo lieči, ju u zdravého človeka sám vyvolal. V roku 1825 vyšlo druhé vydanie mojej Čistej náuky o liekoch. V predhovore ku kôre chinovníka som napísal, že s týmto prvým pokusom svitlo na najžiarivejší deň lekárskeho umenia. Lenže vtedy, v roku 1790, som pripísal iba skromnú poznámku pod čiaru a prekladal som ďalej.
SCHELLING: Povedzme si otvorene, táto myšlienka nebola žiadnou novinkou. Už v starom hippokratovskom spise O miestach v človeku jasne stojí, že podobným choroba vzniká a podobným sa aj lieči. Paracelsus to o dvetisíc rokov iba zopakoval. Skutočne nové bolo niečo iné. Nikto pred Hahnemannom nevzal túto starú poučku ako pevné pravidlo, ktoré si človek dokáže vyskúšať na vlastnom tele.
Z chronológie navyše vyplýva ešte jedna podstatná vec. V roku 1796, keď Hahnemann svoju novú zásadu prvý raz uverejnil, som mal sotva dvadsaťjeden rokov. V tom roku som prišiel do Lipska ako domáci učiteľ a prvý raz sa naozaj pustil do prírodných vied. S Hegelom a Hölderlinom som býval v jednej izbe v tübingenskom seminári, lenže to bolo už tri roky predtým. Moja vlastná kniha O duši sveta vyšla až v roku 1798. Samotné jadro homeopatie teda odo mňa rozhodne nepochádza. Stáli sme vedľa seba ako súčasníci, nie ako nasledovníci.
HAHNEMANN: Moja esej vyšla v roku 1796 v Časopise praktického lekárstva a ranhojičstva, ktorý vydával Christoph Wilhelm Hufeland. Dal som jej názov Pokus o nový princíp na zistenie liečivých síl liečiv. Myšlienka bola v podstate prostá. Na chorobu treba vybrať taký liek, ktorý v tele vyvolá inú, nesmierne podobnú umelú chorobu, a tá prvá zmizne. Podobné sa lieči podobným.
Pokus na vlastnom tele pritom nebol mojím prvenstvom. Cullen bežne skúšal lieky sám na sebe a vo Viedni to isté robil Anton von Störck. Lenže oni obaja hľadali iba bezpečnú dávku pre chorého pacienta. Ja som chcel vedieť presný opak. Túžil som zistiť, čo presne spraví jed so zdravým človekom, aby som jeho škodlivosť premenil na úžitok.
Neskutočne mi pri tom pomohla obyčajná káva, o ktorej som v roku 1803 napísal samostatnú knižku. Káva najprv človeku prudko povzbudí myseľ, no potom zanechá ťažobu a dlhú ospalosť. Vášnivý pijan kávy býva podľa mojich dlhoročných pozorovaní ráno svieži a bystrý asi ako ustrica.
BROWN: Ja osobne som pri ópiu žiadne dve opačné tváre nikdy nevidel. Je to ten najsilnejší povzbudzujúci liek, aký poznám. Kto tvrdí, že utlmuje, iba si pomýlil dávku. Spánok, ktorý po ňom príde, je len vyčerpanie po silnom vzruchu.
HAHNEMANN: O ópiu sa lekári mojej doby hádali zo všetkého najdlhšie. Nevedeli sa zhodnúť, či telo povzbudzuje, alebo tlmí. V roku 1793 to írsky lekár Samuel Crumpe vyriešil v súlade s Brownovým názorom v knihe Skúmanie povahy a vlastností ópia. Napísal, že tu ide o dve za sebou nasledujúce fázy. Najprv príde vzrušenie a po ňom útlm, keď sa dráždivosť vyčerpá. Každý liek má teda svoje dve tváre a tá druhá je presným opakom prvej.
Dávky liekov som zmenšoval z čistej opatrnosti, nie z nejakej slepej viery. Podobný liek v plnej sile chorobu najprv výrazne zhorší, lebo k nej pridá ďalšiu podobnú umelú chorobu. Preto som ho postupne riedil a pozoroval, kedy jeho účinok ešte zostane zachovaný a zhoršenie definitívne zmizne. V roku 1807 som prvý raz dal tomuto postupu meno homeopatický, z gréckeho homoios čiže podobný a pathos čiže utrpenie.
V roku 1801 som v spise Liečenie a predchádzanie šarlachu uverejnil zistenie, že Belladonna v nepatrnej dávke dokáže chrániť deti pred touto zákernou chorobou. V tom istom roku o mne prvý raz napísal aj filozof. A nepovedal o mne veru nič dobré.
Recenzia
SCHELLING: V roku 1799 založil Andreas Röschlaub Časopis na zdokonalenie teoretického a praktického lekárstva. Vznikla z neho otvorená tribúna novej medicíny vyrastajúcej priamo z Browna. Ja som v tom istom roku vniesol Brownov pomer protikladných činiteľov do vlastnej filozofie prírody, takže som logicky patril do Röschlaubovho tábora. Keď som o Hahnemannovi napísal prvý text, nebol som žiadny nezaujatý pozorovateľ. Písal som z pozície človeka s vlastnou, ucelenou teóriou choroby.
Moja recenzia vyšla v šiestom zväzku toho časopisu roku 1801. Mala necelé štyri strany, no bola nekompromisná.
HAHNEMANN: Tú tvrdú recenziu som prežil a pracoval som ďalej. Roku 1805 som sa usadil v Torgau a práve vtedy som vydal dva spisy, čo mi definitívne otvorili dvere. Aeskulap na váhach bez milosti prevážil celé lekárstvo mojej doby a bez zaváhania zistil, že je podozrivo jednoduché. Bez obalu som ukázal, ako celá vtedajšia lekárska veda slúži najmä zisku chamtivých lekárnikov, čo žijú zo zbytočného miešania drahých zmesí. O pätnásť rokov neskôr mi to tí istí lekárnici aj s úrokmi vrátili v Lipsku, keď ma prinútili zatvoriť celú prax.
Druhý spis dostal názov Lekárstvo skúsenosti a vyšiel znova v Hufelandovom časopise. Napísal som v ňom vetu, za ktorou si dodnes pevne stojím. Každý jeden prípad choroby treba považovať a liečiť ako jedinečný neduh, ktorý sa nikdy predtým neudial presne takisto a za rovnakých okolností. Neexistujú dve navlas rovnaké choroby.
SCHELLING: Do Bambergu, vtedajšieho neoficiálneho centra nemeckej lekárskej avantgardy, sa Hahnemannove spisy dostali rýchlejšie, než by sám čakal. Práve tamojšia nemocnica pod vedením Adalberta Marcusa a jeho zástupcu Röschlauba bola živým laboratóriom nových teórií a udávala tón celému mysleniu. Ťažko si predstaviť, že by Marcusovi Aeskulap na váhach unikol. Presne v tom čase som s ním rozbiehal spoločné dielo a medzi rokmi 1805 až 1808 sme vydávali Ročenky medicíny ako vedy. Túžili sme postaviť celé lekárstvo na pevný základ filozofie prírody.
V roku 1805 som vydal aj spis Predbežné určenie stanoviska medicíny podľa zásad filozofie prírody. Lekárstvo som v ňom smelo vyhlásil za samotný vrchol všetkých prírodných vied. Živý organizmus sa totiž nedá pochopiť po odtrhnutých kúskoch.
HAHNEMANN: V roku 1808 som verejne Schellingovi odpovedal. Uverejnil som esej O hodnote špekulatívnych lekárskych sústav. Menovite som v nej odsúdil všetkých lekárov, čo slepo kráčali za Schellingom. Napísal som, že ten ich slávny dualizmus, neustála polarizácia, ich potencovanie, celé to ich nehmotné a éterické blúznenie, sa bezstarostne vznáša niekde za našou slnečnou sústavou. Úplne mimo akejkoľvek reality.
Takýto umelý systém potrebuje, aby boli choroby v podstate len niekoľkými kategóriami. Brownovi stačili dve, filozofom zasa zopár vznešených protikladov. Lenže choroby sú v skutočnosti nespočetné. Sú premenlivé ako oblaky na nebi. Kto ich nasilu natlačí do dvoch pripravených škatuliek, bude liečiť len svoju vymyslenú priehradku, a nie živého človeka. A bude pri tom bezhlavo mrhať drahými liekmi, z ktorých následkov potom treba pacienta liečiť ďalšími a ďalšími prostriedkami.
SCHELLING: Ja som však žiadnym bezduchým špekulantom nebol a nikdy v živote som ním byť nechcel. Už v roku 1799 som jasne napísal, že na samom počiatku nevlastníme nič iným spôsobom, než cez vlastnú skúsenosť. A myslel som to smrteľne vážne. Filozofia prírody sa nezačína za písacím stolom. Začína sa pri pokuse. Pri Galvaniho žabacích stehienkach, pri Voltovom stĺpe či pri sile magnetu. Až potom som sa pýtal, čo vlastne musí vo svete platiť, aby sa to všetko mohlo pred našimi očami diať.
Skutočný rozdiel medzi nami leží celkom inde, než si Hahnemann myslí. Obaja síce vychádzame zo skutočnej skúsenosti, lenže on pri nej zostane stáť a zbiera ďalšie a ďalšie jednotlivé prípady. Ja idem od skúsenosti priamo k zákonu, ktorý ju umožňuje. Jeho premenlivé oblaky na nebi sú síce pekný obraz, lenže aj tie oblaky poslúchajú presné zákony.
HAHNEMANN: Aj ja predsa hľadám zákon, len na to idem inou cestou. Hľadám číru náuku o živote zo skúsenosti, a nie nejakú vyumelkovanú náuku z odtrhnutých pojmov. To, že sa život nedá uspokojivo vysvetliť obyčajnou mechanikou, chémiou ani fyzikou, viem rovnako dobre ako Schelling. Zásadný rozdiel leží v tom, čo si z tohto poznania vyvodíme. On z neho okamžite spraví vznešený systém, kým ja z neho vyvodím to, že všetko okolo seba musím pozorovať ešte pozornejšie.
Lekár nemá za samotnou chorobou hľadať žiadne vymyslené záhady. Má si dôkladne prezrieť to, čo pred ním reálne leží, a nič k tomu nepridávať. V Organone som to neskôr zapísal hneď medzi prvé paragrafy. Kto chce vedieť, čo je to choroba, nech sa najprv s otvorenými očami pozrie na chorého človeka.
Nepredpojatý pozorovateľ
HAHNEMANN: V roku 1810 vyšiel v Drážďanoch môj Organon racionálneho lekárstva. Staré grécke slovo organon označuje účinný nástroj a presne takým mala tá kniha v rukách lekára byť. Na titulnej strane vtedy ešte stáli Gellertove verše. Dve latinské slová, aude sapere, odváž sa vedieť, som tam dal až v druhom vydaní v roku 1819. Vtedy som knihu premenoval na Organon liečebného umenia. Kniha za môjho života vyšla päťkrát. Vo februári 1842 som do piateho vydania vlepil prázdne listy a na ne rukou vpísal novú, šiestu verziu. Vyšla až takmer osemdesiat rokov po mojej smrti.
Paragrafy, ktoré budem v našom diskurze spomínať, pochádzajú z tohto posledného vydania, lebo iba to platí za konečné. Kto drží v ruke staršie vydanie, nájde v ňom iné čísla a pri životnej sile aj iné pomenovanie. Kedysi som písal o životnej sile, v posledných vydaniach o životnom princípe. Hneď prvý paragraf tvorí jediná zásadná veta. Najvyšším a v podstate jediným povolaním lekára je skutočne uzdravovať chorých ľudí. Všetko ostatné, čo sa medici s námahou naučili v školách, zostáva vedľajšie.
Druhý paragraf stanovuje, ako má pravé uzdravenie vyzerať. Musí prísť rýchlo, jemne a natrvalo, tou najkratšou a najmenej škodlivou cestou. A predovšetkým podľa zásad, ktoré dokáže každý zdravý rozum pochopiť.
SCHELLING: To známe latinské heslo „aude sapere“ si však Hahnemann sám nevymyslel. Ako prvý ho napísal antický básnik Horatius, len v opačnom poradí. V roku 1784 z neho spravil Immanuel Kant bojový pokrik celej epochy vo svojej eseji Odpoveď na otázku: Čo je osvietenstvo? Osvietenstvo je podľa Kanta oslobodzujúci východ človeka z nezrelosti a nesvojprávnosti, ktorú si sám zavinil. Odváž sa konečne používať svoj vlastný rozum! Organon sa tak od druhého vydania hlási priamo ku Kantovým zástavám.
HAHNEMANN: Šiesty paragraf je samotným srdcom celej knihy. Skutočne nepredpojatý pozorovateľ, nech by bol akokoľvek bystrý, veľmi dobre pozná čistú ničotnosť všetkých nadzmyslových špekulácií, ktoré žiadna reálna skúsenosť nepotvrdzuje. Na chorom človeku preto nevidí nič iné než viditeľné zmeny stavu tela aj duše, ktoré sa dajú navonok spoznať obyčajnými zmyslami. Tieto zmeny naplno pociťuje chorý sám, všimnú si ich blízki ľudia okolo neho a zaznamená ich aj pozorný lekár. Až všetky spoločne tvoria tú jedinú mysliteľnú a uchopiteľnú podobu choroby.
BROWN: Učené hlavy mojej doby robili s ľudskými chorobami presne to isté, čo slávny Linné vystrájal s rastlinkami. Choroby sa namyslene delili na triedy, rady, rody a druhy presne ako sušené byliny v herbári. Každá musela mať svoje latinské meno a presné miesto v tabuľke. Takúto umelú botaniku som bez milosti vyhodil do koša. Choroba je len jedna jediná a nosí dve podoby.
HAHNEMANN: Vymyslenú nozológiu som zamietol aj ja. Brownovi sa všetky choroby zliali do jednej jedinej, kým pre mňa je každý jeden prípad samostatným svetom. Pri prvom rozhovore pri lôžku sa preto nepýtam, ako sa tá ich choroba odborne volá. Pýtam sa človeka, ako spáva, či chodí pravidelne na stolicu, akú má chuť do jedla a koľko šálok kávy za deň vypije. Meno choroby si síce zo slušnosti zapíšem, keď ho počujem, ale liek podľa neho v žiadnom prípade nevyberám.
Osemnásty paragraf to napokon hovorí jasne. Úplný súhrn všetkých príznakov a okolností v každom jednotlivom prípade je tým jediným pravým ukazovateľom pri voľbe správneho lieku. Na chorobe sa nedá objaviť absolútne nič iné, čím by sama signalizovala, akú pomoc potrebuje. Zo súhrnu reálnych príznakov priamo plynie vhodný liek, no z mena choroby neplynie nikdy nič.
SCHELLING: Hahnemann stojí ku Kantovi bližšie, než si je sám ochotný pripustiť. V slávnej Kritike čistého rozumu z roku 1781 stojí veta, ktorú naspamäť pozná snáď každý študent filozofie. Myšlienky bez obsahu sú prázdne, názory bez pojmov sú slepé. Žiadny človek na svete nevidí čistú, surovú realitu. Už len to, čo dodatočne nazve príznakom, vopred vybral prostredníctvom pojmu, ktorý si so sebou priniesol vo vlastnej hlave. Nepredpojatý pozorovateľ je teda sám svojou vlastnou predpojatosťou.
Kant by Hahnemannov šiesty paragraf bez zaváhania podpísal. Poznávame iba javy, kým vec samu osebe nikdy neuchopíme. Lekár, ktorý svätosväte tvrdí, že vidí jedine viditeľné príznaky, hovorí v podstate presne to isté, čo Kant tvrdí o každom ľudskom poznaní. Toto je prvá tvár idealizmu – tá, ktorá sa priamo dotýka samotných hraníc nášho poznania. Hahnemann sa ňou riadil, hoci ju sám nikdy nahlas nepomenoval.
Siedmy paragraf pritom spraví niečo, čo si zaslúži mimoriadnu pozornosť. Hovorí, že celkový súhrn príznakov je navonok odrazeným obrazom vnútornej podstaty choroby, teda neviditeľného utrpenia životnej sily, obrazom „niečoho“. Kto však hovorí o odraze, predpokladá aj to, čo sa v ňom odráža. A tak, len čo sa Hahnemann v jednom paragrafe zriekol nadzmyslových špekulácií, hneď v ďalšom postavil za obyčajné príznaky ich neviditeľnú podstatu.
HAHNEMANN: Vnútornú podstatu choroby nechávam na jej vlastnom mieste a zbytočne o nej nešpekulujem. Liečim viditeľný obraz, lebo iný prístup k nej nepoznám. Ôsmy paragraf jasne hovorí, že keď z tela zmiznú všetky príznaky, choroba je raz a navždy vyliečená aj vo svojom najhlbšom vnútri. Nedá sa predstaviť a ani dokázať žiadnou reálnou skúsenosťou, že by po definitívnom odchode príznakov v tele ešte niečo z choroby zostalo. Čo presne ten obraz zobrazuje, som na vlastné oči nikdy nevidel. Viem jedine to, že zobrazuje niečo vnútorné.
Neviditeľná sila
HAHNEMANN: Deviaty paragraf môjho Organonu prirovnáva zdravého človeka k trojposchodovej stavbe. Na samom spodku leží hmotné telo. Nad ním sa klenie duchovná životná sila – rád jej hovorím autokratia či dynamis. Táto sila oživuje celé telo, vládne mu bez akýchkoľvek obmedzení a drží všetky jeho časti v obdivuhodnom súlade. Až hore, na samom vrchole, sídli rozumný duch. Práve ten si berie živý a zdravý nástroj do služieb pre oveľa vyššie ciele našej existencie.
Desiaty paragraf vzápätí dodáva, čo by sa stalo, keby sme to druhé poschodie vytrhli. Hmotný organizmus bez životnej sily nedokáže nič cítiť, vyvíjať vlastnú činnosť ani sa brániť. Za všetko, čo pociťuje a koná, vďačí neviditeľnej sile, ktorá ho oživuje v zdraví aj chorobe. Bez nej zostáva len obyčajnou mŕtvolou – aj keby v jej telesnej schránke ešte stále prúdil dych.
BROWN: Autokratia je slovo, ktoré by som z lekárstva bez váhania vyhnal ako ten najväčší blud. Život nevládne sám sebe ani na jediný okamih. Predstavuje len stav vynútený neustálym tlakom z vonkajšieho sveta. Keby sa naraz zastavil prísun tepla, vzduchu a potravy, život okamžite zhasne. Žiadna tajomná sila vnútri tela ho nedrží pri živote vlastnou mocou. Kto tu hovorí o akejkoľvek samočinnej sile, tvrdí presný opak toho, čo od začiatku učím. Moja dráždivosť sa prejavuje v menšej či väčšej miere a dá sa merať – kým sila, ktorá si vraj vládne sama, sa zmerať nedá.
HAHNEMANN: Jedenásty paragraf jasne hovorí, čo sa stane pri ochorení. Najprv sa rozladí životná sila, a to nehmotným vplyvom činiteľa, ktorý je pre ľudský život hlboko nepriateľský. Rozladí sa ako struna, ktorá náhle stratila správny tón. Až táto rozladená sila vyvolá v tele nepríjemné pocity a nepravidelné funkcie, ktorým potom hovoríme choroba. Dvanásty paragraf to celé definitívne uzatvára. Chorobu v skutočnosti vyvoláva jedine chorobne naladená životná sila.
V jedenástom paragrafe stojí ešte jedna dôležitá veta. Životná sila pôsobí sama od seba – zostáva neviditeľná a dá sa rozpoznať jedine podľa účinkov na živý organizmus. Jej rozladenie sa preto nedá svetu ohlásiť inak než viditeľnými príznakmi. Ja tú silu síce na vlastné oči nevidím, a predsa bez nej nedokážem uspokojivo vysvetliť ani jediný príznak.
SCHELLING: Slovo životná sila sa okolo roku 1795 nachádzalo snáď v každej lekárskej knihe. Zaviedol ho Friedrich Casimir Medicus v roku 1774 a všetci ho prevzali. Johann Christian Reil založil v roku 1795 Archív pre fyziológiu a hneď do prvého zväzku vložil rozsiahlu štúdiu O životnej sile. A Hufeland na tej myšlienke postavil celú svoju knihu o predlžovaní ľudského života.
HAHNEMANN: Starí lekári životnej sile síce verili, no v praxi ju slepo napodobňovali. Ja som to nerobil a v úvode k Organonu som veľmi presne vysvetlil prečo. Stará škola iba bezmyšlienkovite kopírovala počínanie surovej, inštinktívnej prírody. Lenže tá dokáže konať len podľa slepých organických zákonov tela, bez vyššieho rozumu a rozvahy. Príroda chronickú bolesť hlavy zmierni tým, že nechá z nosa vytiecť zopár kvapiek krvi. Lekár to od nej odkuká a rezným nástrojom pustí pacientovi krvi toľko, až ho zrazí na kolená.
Je nerozumné opakovať po nedokonalej životnej sile, ktorá koná len inštinktívne a chýba jej vlastný rozum. Dostali sme ju do vienka na to, aby trpezlivo udržiavala náš život v súlade, kým je telo zdravé – nie na to, aby sa v chorobe sama liečila. Keby mala takú úžasnú schopnosť, v prvom rade by nedovolila, aby telo vôbec ochorelo. Keď napokon ochorie, volá o pomoc rozumného lekára.
SCHELLING: Pätnásty paragraf by som mohol bez váhania podpísať. Hovorí, že živý organizmus nie je mysliteľný bez života, ktorý mu dodáva dynamis, a dynamis zasa neexistuje bez hmotného organizmu. Obidvoje tvorí absolútnu jednotu, ktorú len vo svojich myšlienkach umelo rozdeľujeme na dva pojmy. V roku 1801 som v Predstavení mojej sústavy filozofie napísal, že skutočné a ideálne tvoria v podstate jedno. A Hahnemann tu hovorí to isté o tele a živote.
Immanuel Kant sa však ku skutočnej existencii životnej sily nikdy otvorene neprihlásil. V Kritike súdnosti z roku 1790 napísal niečo iné. Považoval za nezmysel dúfať v príchod Newtona, ktorý by podľa prírodných zákonov dokázal vysvetliť čo i len vznik obyčajného stebla trávy. Živé telo musíme podľa neho posudzovať tak, akoby malo svoj vnútorný účel, no nesmieme dogmaticky tvrdiť, že ho má. Životná sila zostáva u Kanta iba užitočným postulátom. Lenže Hahnemann neústupčivo trvá na tom, že reálne existuje.
V šiestom paragrafe bol Hahnemann vzorným Kantovým žiakom, lebo uznával iba viditeľné javy. V jedenástom paragrafe ho však opustil, keďže za javmi nekompromisne tvrdí prítomnosť skutočnej neviditeľnej sily. To je tá druhá tvár idealizmu – tá, čo hovorí o tom, čo je skutočné. V jednej jedinej knihe tak Hahnemann na sebe nosí obe tváre. Jeden zásadný rozdiel však medzi nami predsa len zostáva. V roku 1800 som v Systéme transcendentálneho idealizmu napísal, že takzvaná neživá príroda je vlastne nezrelou inteligenciou, v ktorej už presvitá rozum, čo o sebe zatiaľ nemá vedomie. Moja príroda v sebe rozum má, len ho ešte nepozná. Hahnemannova životná sila však žiadny rozum nemá.
Ale to, čo nazýva slepou silou, poznám veľmi dobre aj ja, len to volám inak. Inštinktívne konanie zvierat sa nám iba javí ako slepé a mechanické. V skutočnosti v inštinkte a skrze neho koná v organizme univerzálny rozum, ktorý sa v ňom presadzuje čoraz výraznejšie, až sa ho v človeku celkom zmocní. Hahnemannova životná sila udržuje telo v obdivuhodnom súlade, pričom o sebe nič nevie. V mojej reči to nie je opak rozumu, ale jeho presná definícia v podobe, v ktorej o sebe ešte nemá vedomie.
Rozdiel medzi nami leží celkom inde. Môj inštinkt je neomylný – dokazuje to orientácia sťahovavých vtákov aj stavba včelích plástov. Hahnemannova životná sila je omylná. Jej snahy sú podľa jeho vlastného úvodu nedokonalé a väčšinou neúčelné, pričom chronickú chorobu sama nikdy nevylieči. Preto moja príroda lekára nepotrebuje, kým Hahnemannov chorý človek po ňom priam volá.
A dôvod je zrejmý. Človek predstavuje bytosť vytrhnutú z univerzálnej súvislosti prírody. Keby sa včela dokázala z tejto súvislosti vytrhnúť, prestala by byť včelou a prestala by stavať plásty. Človek sa vytrhol, získal rozum a stratil neomylnosť.
HAHNEMANN: Sila, ktorá sama nevidí, potrebuje rozumného lekára. Šestnásty paragraf jasne hovorí, čo z toho vyplýva pre liečbu. Duchovnú životnú silu nemôžu škodlivé vplyvy zasiahnuť inak než duchovne, teda čistým dynamickým spôsobom. A tak ju ani lekár nedokáže uzdraviť inak než duchovnými silami liekov, ktoré hneď pocíti všadeprítomný nervový zmysel ľudského tela. Keď je choroba duchovná, musí byť rovnako duchovný aj podávaný liek.
Podobné podobným
HAHNEMANN: Dvadsiaty šiesty paragraf tvorí zákon, na ktorom stojí a padá každé skutočné uzdravenie. V živom organizme silnejšie dynamické postihnutie vytlačí to slabšie. Stane sa tak vo chvíli, keď sa mu vo svojich prejavoch mimoriadne podobá, hoci je inak celkom iného druhu. Ľudia tento zákon odjakživa tušili, lenže nikto ho až do tejto chvíle nezostavil do jasného pravidla. Dvadsiaty siedmy paragraf dopĺňa, že liek musí byť chorobe podobný, no v sile ju musí prevyšovať.
BROWN: Podnety v ľudskom tele poznám nepomerne lepšie než ktokoľvek iný. Všetky účinkujú rovnako, cez čisté vzrušenie, a rozlišujú sa len svojou intenzitou. Teplo, víno, hnev aj ópium robia s dráždivosťou presne tú istú prácu. Preto sa v tele sčítavajú a človek ich dokáže bez problémov zamieňať. Oslabenému človeku podnet pridám, nabudenému zasa uberiem. Lekár narába výhradne s množstvom, s ničím iným.
HAHNEMANN: V roku 1805 som touto istou Brownovou rečou napísal pravý opak. Dva nesmierne podobné podnety predsa nedokážu v ľudskom tele existovať vedľa seba. Proti chorobnému podnetu preto musíme postaviť inú chorobotvornú potenciu, ktorá pôsobí veľmi podobne. Silnejšia vytlačí tú slabšiu. Brownovi sa podnety bezducho sčítavajú, u mňa sa navzájom vytláčajú. Vzal som jeho slová a obrátil ich naruby. O všetkom u mňa rozhoduje podobnosť, nie hlúpa kvantita.
SCHELLING: Takýto zákon mohol v Nemecku okolo roku 1800 nájsť ochotné uši ako máloktorý iný. Novalis nadšene hovoril o čarovnom prútiku analógie a Friedrich Schlegel tvrdil, že tvorivý dôvtip funguje v podstate ako všeobecná chémia – dokáže spojiť aj tie najvzdialenejšie podobnosti. Celá moja generácia úprimne verila, že príroda predstavuje tajomné písmo a dá sa čítať podľa toho, čo sa čomu podobá. Starí stoici tomu kedysi hovorili sympatheia – živé prepojenie podobného s podobným naprieč celým šírym svetom.
Najostrejšie námietky však prišli z nášho vlastného stredu. Keď Hegel roku 1807 vydal svoju slávnu Fenomenológiu ducha, mojej absolútnej identite sa vysmial ako noci, v ktorej sú všetky kravy rovnako čierne. A k analógii bol rovnako neúprosný. Považoval ju za slabú barličku, ktorá nedáva mysleniu žiadnu pevnú pôdu pod nohami – vyvracia sa totiž tak často, že z nej nemožno vyvodiť jediný pevný záver.
HAHNEMANN: Lenže ja z obyčajnej analógie nevytváram žiadne vyumelkované závery. To, ako daný liek v tele pôsobí, zistím z klinického pokusu. Stopiaty až stoôsmy paragraf to hovoria jasne. Lieky treba podávať zdravým ľuďom v miernych dávkach, pekne jeden po druhom, a presne zapisovať, aké zmeny tela aj duše vyvolajú. U chorého človeka sa to zistiť nedá, lebo účinky lieku sa zmiešajú s príznakmi samotnej choroby.
Už v prvej eseji z roku 1796 som spísal všetko, čo o účinku lieku nehovorí absolútne nič. Tvar ani vzhľad rastliny nepomôže. Paracelsus z nich síce čítal Božie znamenia a postavil na tom celú náuku o signatúrach, no to som zavrhol. Botanická príbuznosť neprezradí o nič viac, veď aj rastliny z rovnakej čeľade pôsobia celkom odlišne. Pokusy na zvieratách nikam nevedú, ich telá sa od našich priveľmi líšia. A skúška v skúmavke iba predpokladá, že sa šťavy v tele správajú rovnako ako v skle. Zostal mi jediný nástroj. Zdravý človek.
V poznámke ku stoôsmemu paragrafu som pripomenul, že za dvetisícpäťsto rokov na túto prostú vec prišiel jediný lekár. Bol ním veľký Albrecht von Haller. V predhovore ku svojej Švajčiarskej farmakopei z roku 1771 jasne žiadal skúšať každý liek najprv na zdravom tele. Sledovať sa má tep, teplo, dych a vylučovanie. Až potom smie prísť na rad chorý človek.
Ja som to spravil. V roku 1805 som v Lipsku vydal Úlomky o pozitívnych silách liekov pozorovaných na zdravom ľudskom tele. Bolo v nich zapísaných dvadsaťsedem skúšok. Od roku 1811 vychádzala moja Čistá náuka o liekoch, zväzok za zväzkom. V každom stáli príznaky, ktoré som zapísal na sebe, na svojej vlastnej rodine a na svojich verných žiakoch.
SCHELLING: Na celom tomto postupe ma však zaujíma jedna vec, ktorú Hahnemann asi nepovažuje za dôležitú. Zdravý skúšajúci človek zostáva súčasne pozorovateľom aj predmetom skúmania. Zapisuje to, čo sám cíti, a týmto svojím prežívaním sa stáva samou vecou, ktorú skúma. Meracím prístrojom sa stáva jeho vlastné telo. Tradičný rozdiel medzi tým, kto poznáva, a tým, čo je poznávané, sa tu zmenšuje na nepatrnú hranicu. Lekárstvo, ktoré sa chce za každú cenu vyhnúť filozofii, tu nevedomky stojí priamo na jej najťažšej otázke.
HAHNEMANN: Rozhoduje stopäťdesiaty tretí paragraf. Pri hľadaní správneho lieku treba mať na pamäti najmä tie najviac nápadné, výnimočné, nezvyčajné a čudné príznaky konkrétnej choroby. Presne tie musia zodpovedať veľmi podobným prejavom podávaného lieku. Bežné a všedné príznaky – nechutenstvo, bolesť hlavy, všeobecná ochabnutosť, nepokojný spánok či mrzutá nepohoda – nájdeme takmer pri každej chorobe a pri každom lieku. Tieto si veľa pozornosti nezaslúžia. To, čo majú všetci chorí spoločné, nerozhoduje.
Spiace sily
HAHNEMANN: Dvestošesťdesiaty deviaty paragraf môjho Organonu opisuje presný postup, ktorý predo mnou v takom rozsahu nikto na svete nevyskúšal. Homeopatické lekárstvo dokáže rozvinúť vnútorne duchovné liečivé sily surových látok do miery, o akej sa dovtedy nikomu ani len nesnívalo. Platí to aj na látky, ktoré vo svojom surovom stave neprejavujú v ľudskom tele ani tú najmenšiu liečivú moc. Deje sa to mechanickým pôsobením na ich najmenšie čiastočky, vytrvalým trením a silným trasením. Tieto čiastočky od seba pri tom oddeľuje neúčinná inertná látka, či už suchá alebo tekutá.
Až takto sa naplno rozvinú skryté dynamické sily danej látky, ktoré predtým spali hlbokým spánkom. Celý tento postup som nazval dynamizáciou alebo potencovaním a jeho hmatateľné výsledky som pomenoval potenciami rôznych stupňov. Všetko sa začína v mažiari. Zrnko surovej látky trpezlivo triem celé tri hodiny s čistým mliečnym cukrom a každú hodinu pridám presne sto zrniek cukru, kým sa nedostanem až k milióntine. Až potom nasleduje ďalšie postupné riedenie a silné trasenie.
Na sklonku života som celú metódu ešte raz prepracoval. Riedenie jedna ku sto mi už nestačilo. Pretrepávanie vytváralo lieky, ktoré na krehkého človeka narazili priveľmi prudko, takže životná sila potom neodpovedala mierne a vytrvalo, ako mala. Namiesto celej kvapky som preto vzal jedinú guľôčku – takú malú, že sto ich vážilo ako jedno zrnko – a rozpustil som ju v stovke kvapiek liehu. Doterajší pomer jedna ku sto sa tak premenil na jeden k päťdesiattisícom. V šiestom vydaní Organonu som z toho spravil hlavný postup s vlastnou stupnicou až po tridsiaty stupeň.
Chcem však zdôrazniť jednu vec, ktorú prekrúca takmer každý. Moje potencie sa dodnes pokladajú za obyčajné riedenia, hoci predstavujú ich presný opak. Riedenie látku bez milosti oslabuje. Potencovanie ju naopak odomyká a odhaľuje liečivé sily ukryté v jej vnútornej podstate. V poznámke ku dvestosedemdesiatemu paragrafu som to zapísal ako jednoduchú rovnicu. Čím menej zostane pôvodného hmotného obsahu, tým väčšia sa prebudí výsledná sila.
SCHELLING: Práve toto tvrdenie je z celej vašej náuky najťažšie. Ubúdanie a pribúdanie sa v prírode vyskytujú zvyčajne ruka v ruke. Keď z vína odlejem polovicu, v pohári zostane presne polovica vína. Vy však tvrdíte pravý opak. Musí teda ísť o dve rôzne veci, z ktorých jedna ubúda a druhá zároveň pribúda. Vysvetlite mi, ako ste k tomu prišli.
HAHNEMANN: Viem to jedine zo skúšok na zdravých ľuďoch. Stodvadsiaty ôsmy paragraf hovorí presne to, čo sa pri nich ukázalo. Lieky v surovom stave neprejavia ani zďaleka celé bohatstvo svojich skrytých síl, kým v potencovanej podobe áno. Sily, ktoré v surovej látke ležia ukryté a akoby spia, sa týmto spracovaním prebudia do činnosti v neuveriteľnej miere.
Čo je to vlastne to dynamické pôsobenie, som vysvetlil v poznámke ku jedenástemu paragrafu. Nejakou tajomnou neviditeľnou silou vedie naša Zem okolo seba blízky Mesiac za dvadsaťosem dní a niekoľko hodín. A Mesiac zasa v presne určených hodinách dvíha naše severné moria k divokému prílivu a nechá ich vzápätí klesnúť k odlivu. Žiadne viditeľné lano ich pri tom nespája.
Úplne najlepšie je to však vidieť na obyčajnom magnete. Priťahuje ťažké železo, no nikto nevidí, ako to robí, a nepotrebuje na to žiadny háčik ani páku. Pôsobí svojou vlastnou nehmotnou, neviditeľnou a duchu podobnou energiou. Svoju magnetickú vlastnosť prenesie na oceľovú ihlu aj na diaľku, a ihla ju okamžite odovzdá ďalším ihlám. Rovnako nehmotne prenesie dieťa kiahne alebo osýpky na iné dieťa, ktorého sa ani len nedotkne. A presne takisto nehmotne pôsobí podávaný liek na našu životnú silu.
V dvestoosemdesiatom ôsmom paragrafe som napokon vzdal úprimný hold Mesmerovi. Jeho živočíšny magnetizmus, ktorý celé storočie hlúpo popierali a bezhlavo hanobili, som smelo nazval podivuhodným a neoceniteľným Božím darom celému ľudstvu. Čistá životná sila zdravého magnetizéra prúdi do druhého človeka jemným dotykom alebo aj bez neho – presne takisto, ako jeden pól silného magnetu prúdi do tyče zo surovej ocele.
SCHELLING: Hahnemann tým magnetom trafil do čierneho. Už v roku 1800 som vo svojom Systéme transcendentálneho idealizmu napísal, že konečným cieľom skúmania prírody je odhaliť, že za všetkými jej zákonmi sa skrýva nehmotný duch. Hmota sa má napokon rozplynúť a zostať má len nehmotný princíp, čistá forma. Práve magnetizmus som vtedy uviedol ako príklad javu, pri ktorom miznú akékoľvek hmotné stopy a zostáva len samotný zákon. Túto formu bez látky som opísal celých osem rokov predtým, než sa Hahnemann mojej škole vysmial. A použil som na to presne ten istý jav, z ktorého on neskôr spravil základ pre svoj vlastný liek.
HAHNEMANN: Čo vlastne zostane vo fľaštičke, keď sa látka do krajnosti rozotrie a rozriedi? Zostane v nej presne to, čo v surovom kameni alebo v rastline doteraz spalo. Liečivá sila je vo svojej podstate nehmotná a pôsobí rovnako nehmotne, ako magnet pôsobí na oceľovú ihlu. Viac k tomu nepoviem, lebo viac som na vlastné oči nevidel. Videl som jedine to, čo robí so zdravým človekom a čo spraví s chorým.
Svetlo a tiaž
BROWN: Potencia je moje vlastné slovo, ale v mojom svete znamenalo niečo celkom iné. Potenciami som zo zásady nazýval všetko, čo zvonka dolieha na ľudskú dráždivosť – teplo, vzduch, chlad, potravu, fyzickú námahu aj prchavú vášeň. Potencia predstavovala vonkajšiu silu, ktorá neustále pôsobí na telo, a jej účinok som meral výhradne tým, koľko vzruchu dokáže v organizme vyvolať. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že by sa nejaká potencia dala vyrobiť v mažiari.
HAHNEMANN: Brownovo slovo som vo svojich textoch používal dlho presne v jeho zmysle. Ešte v roku 1805 som sám písal o chorobotvornej potencii, ktorú treba postaviť proti chorobe, a myslel som ňou práve takýto vonkajší podnet. Svoje vlastné prípravky som pritom až do roku 1821 nazýval jedine riedeniami a zmesami. Slovo „potencovanie“ som prijal až v šiestom zväzku Čistej náuky o liekoch. Samotný postup som však používal celých dvadsať rokov predtým.
SCHELLING: Prijali ste slovo, ktoré v tom čase rozhodne nebolo neznáme. Povedzme si najprv, čo znamenalo v mojej filozofii. Od Kanta som prevzal myšlienku, že hmotu tvoria dve protikladné sily – priťahovanie a odpudzovanie. Nad nimi však stoja dve hlavné stránky sveta – ťažoba a svetlo. Ťažoba predstavuje hmotnosť, tvrdosť a fyzickú hmatateľnosť veci. Svetlo zasa prináša tvar, rozum a schopnosť vnímať. Každá vec v prírode je iba namiešaným pomerom týchto dvoch stránok a potencia označuje stupeň tohto pomeru.
V obyčajnom neživom kameni svetlo ešte celkom podlieha ťažobe. Keď sa však hmota vyvíja, svetlo postupne prevládne nad ťažobou a vzniká živá príroda. V človeku sa napokon obe stránky vyrovnajú a prepukne vedomie. Neživá príroda preto nie je mŕtva. Je to len spiaci svet, v ktorom sa život zatiaľ neprebudil, no všetko je svojím spôsobom oduševnené.
A teraz to najdôležitejšie. Vo würzburských prednáškach z roku 1804 vysvetľujem, o čo sa svetlo pri tomto stúpaní usiluje. Chce rozložiť hrubú hmotu a premeniť ju na čistú myšlienku a tvar. Stúpať po stupnici potencií preto znamená jednoduchú vec. Hmoty neustále ubúda a tvaru či duchovnej sily pribúda.
V tých istých prednáškach som povedal aj to, že v každej čiastočke neživej hmoty leží skrytá vzorka celého sveta. Hahnemann píše, že skryté sily v jeho látke akoby spali. Ja píšem, že spí celá príroda.
HAHNEMANN: Ten obraz máme spoločný. Ja som svoje spiace sily nenašiel v žiadnej filozofickej teórii. Našiel som ich v mažiari, keď sa ukázalo, že látka, ktorá v surovom stave nerobí nič, dokáže po dlhom trení a trasení u zdravého človeka spôsobiť obrovské zmeny. Dávky som od roku 1801 sústavne zmenšoval z obavy, aby som pacientovi neublížil. Vy ste tie prednášky mali až tri roky nato. Tlačou vyšli dokonca až po našej smrti, takže prečítať som si ich nemohol.
SCHELLING: Poradie vám neberiem, postup je váš. To slovo však nie je vaše. Nesie so sebou svoj vlastný obsah. V matematike pri nekonečne malých číslach neznamená potencovanie len pridávanie toho istého, ale skok na celkom vyššiu úroveň – ako keď z prvého poschodia skočíte priamo na druhé. Presne tak ho prevzala celá moja generácia. Básnik Novalis napísal, že romantizovať svet znamená zvyšovať jeho kvalitatívnu potenciu, a dodal, že duch je tým, čo všetko potencuje. Fyzik Johann Wilhelm Ritter nazval potencovaním vnem, ktorý vybudil až do krajnosti.
Jedna vec je pritom zvláštnejšia než všetky ostatné. Novalis si do svojich zápiskov poznačil, že existuje vyššie umenie, ktoré nazval medicínou nekonečne malých častíc. Bola to len predstava básnika a sám ju nikdy neuskutočnil. Vy ste ju o štvrťstoročie neskôr realizovali v lekárni a dali ste jej presné stupnice aj čísla. V tomto bode ste romantickejší než ktorýkoľvek romantik.
Toto vám zrejme nikto nepovedal. V Ročenkách medicíny ako vedy som napísal, že hmota v sebe nosí dve duše. Prvá je dušou uzavretosti – je to tá sila, vďaka ktorej vec drží pevne pokope, chráni si svoj tvrdý obal a odmieta sa zmiešať s okolím. Je podriadená ťažobe. Druhá je dušou svetla. Tá spôsobuje rozpad, rozpúšťa tvrdú súdržnosť a otvára vec smerom von. Tá podlieha ťažobe najmenej.
A teraz si prečítajte vlastný dvestošesťdesiaty deviaty paragraf. Mechanicky pôsobíte na najmenšie čiastočky látky a oddeľujete ich od seba jemným práškom. Rozbíjate ich tvrdú súdržnosť. Robíte presne to, čo v mojej sústave vykonáva duša svetla. Vaše trenie a trasenie nie je ničím iným než tým, že ľudskou rukou otvárate tvrdú a uzavretú schránku látky.
HAHNEMANN: V mažiari pracujem pre chorého človeka, nie pre nejaké abstraktné svetlo. Že sa pri tom rozbíja tvrdá súdržnosť látky, viem lepšie než ktokoľvek iný – veď ju triem tri hodiny v kuse. Potrebujem však vedieť, čo tá látka v tridsiatej potencii spraví so zdravým človekom. To sa vo vašej filozofii nedočítam.
Slovo potencia som si požičal, k tomu sa otvorene priznávam. Znelo vtedy v ústach každého vzdelaného Nemca a lepšie pomenovanie som nenašiel. Samotný postup som si však nepožičal od nikoho. Vyrástol zo strachu, aby liek chorému neublížil, a účinnosť tohto postupu potvrdili skúšky na zdravých ľuďoch. Ak z toho jediného slova niekto vyvodí, že som prijal aj vašu filozofiu svetla a ťažoby, vyvodí z neho viac, než v ňom v skutočnosti je.
Čí je ten tvar
SCHELLING: Položím vám otázku, ktorá vám možno nikdy nezišla na um. Hovoríte, že v tridsiatej potencii zostane tvar. Čí tvar? Tvar toho konkrétneho kríka, čo rástol na severnej stráni a mal obhryzené listy? Alebo večný vzor rastliny, ktorý sa konečne vyslobodil z nedokonalej hmoty? Sú to dve celkom rôzne veci a vaša náuka stojí na tom, ktorú z nich myslíte.
HAHNEMANN: Ani jedno. V poznámke k dvestošesťdesiatemu deviatemu paragrafu som napísal, že trením a trasením sa látka skutočne otvára. Na svetlo vychádzajú liečivé sily ukryté v jej vnútornej podstate. Nie cudzie sily. Jej vlastné.
V samotnom paragrafe stojí, že tie sily v surovom stave ležali skryté a akoby spali. Spí teda to, čo tam už je. Surová kôra nie je väzením, z ktorého by som čokoľvek vyslobodzoval. Je to tá istá vec, ktorá ešte nepovedala všetko. A stodvadsiaty ôsmy paragraf to potvrdzuje. V surovom stave látky neukážu ani zďaleka celé bohatstvo svojich skrytých síl.
SCHELLING: Potom ste ku mne bližšie, než by sa zdalo. Aj ja tvrdím, že idea veci nie je vzor visiaci nad ňou. Idea je to, čo vec formuje, je to podstata vo veciach, takmer srdce veci. A idea so svojím javom sú rovnako večné. Ak je položená idea, je položený aj jej jav, a jav bez idey vôbec nemôže byť. Nemám dva svety. Mám jednu vec videnú z dvoch strán.
HAHNEMANN: Ak je to tak, poviem vám, kde sa to ukáže v praxi. V dvestosedemdesiatom treťom paragrafe som zakázal používať alkaloidové výťažky. Chinín, strychnín, morfín. Chemik povie, že práve v nich je čistý princíp rastliny a zvyšok je balast. Ja žiadam celú kôru, celý orech a celé ópium tak, ako ich zložila príroda.
Dôvody mám dva. Výťažky sa pripravujú zakaždým inak a alkaloid nie je jedinou liečivou zložkou rastliny. Kto z nej vyberie to najsilnejšie a ostatné vyhodí, nemá jej tvar. Má úlomok.
SCHELLING: Tu sa naše názory rozchádzajú. Ja chápem ideu veci ako jej dokonalý vzor, ktorý skutočná vec nikdy úplne nedosiahne. Medzi ideou a skutočnou vecou preto vždy zostáva rozdiel a idea je dokonalejšia. U vás však takýto rozdiel nie je. Keď sa napríklad z prvotnej, surovej rastliny rozvinie jej plná podstata, nestane sa tým dokonalejšou. Iba sa naplno prejaví to, čo v nej bolo od začiatku.
HAHNEMANN: Je to tak. Rastlina nemá za čím zaostávať a nemá sa k čomu približovať. V mažiari ju nezdokonaľujem, iba ju nechám všetko dopovedať. A čo z nej v tridsiatej potencii zostane, nie je ani ten krík zo stráne, ani vzor nad oblakmi. Je to belladonna, ktorá o sebe povedala všetko.
Vzbura proti celku
SCHELLING: Doteraz sme hovorili o tom, ako účinkuje liek. Poďme si teraz povedať to najťažšie – čo je to vlastne choroba. Hľadal som odpoveď na otázku, odkiaľ prichádza, a zistil som, že z neochoty ďalej sa vyvíjať. Choroba vzniká vtedy, keď sa jedna jediná sila v tele odmietne posúvať ďalej spolu s celkom. Nechce v tom celku splynúť, ale chce trucovito žiť len sama pre seba. Povedal som to aj kritickejšie. Choroba, omyl aj zlo vznikajú vždy vtedy, keď niečo neživé a mŕtve povýšime nad to, čo je živé a skutočné.
HAHNEMANN: Presne pre takéto reči som sa vám v roku 1808 vysmial. Môj jedenásty paragraf hovorí, že najprv sa poruší rovnováha životnej sily, a to vplyvom činiteľa, ktorý je životu nepriateľský. Ten činiteľ prichádza zvonka. Dvanásty paragraf dodáva, že chorobu vyvoláva jedine takto vykoľajená sila. O žiadnej vzbure, omyle ani zle tam nenájdete ani jediné slovo. Váš chorý človek je podľa vás vinný za svoju vzburu, kým môj chorý je jednoducho človek, ktorého zasiahla choroba.
SCHELLING: O vine som nepovedal ani slovo, hovoril som o slobode. Zviera sa riadi neomylnými zákonmi prírody, preto v mojom chápaní vlastne ani nemôže ochorieť. Ochorieť dokáže iba bytosť, ktorá sa vytrhla z prírodného poriadku. Básnik Novalis to napísal ešte krajšie. Ideál úplne dokonalého zdravia zaujíma len vedu, lebo choroba neodmysliteľne patrí k tomu, že sa človek stáva jedinečným jedincom.
HAHNEMANN: Krásne povedané, no pri posteli chorého celkom nepoužiteľné. Lekár, ktorý hľadá v chorobe hlboký zmysel, prestane hľadať skutočný liek. Keď za mnou príde matka s dieťaťom v horúčke, nebudem jej predsa vysvetľovať, že sa v ňom nejaká časť vzoprela celku. Pozriem sa na príznaky, nájdem k nim podobný liek a horúčka zmizne.
SCHELLING: Na tomto sa nezhodneme. Vy sa pýtate, ako chorobu z tela odstrániť. Ja sa pýtam, prečo je choroba vôbec možná. Uvidíme, ktorá z týchto dvoch otázok prežije v tom, čo ľudia raz nazvú homeopatiou.
Prastará nákaza
HAHNEMANN: Chcem vám povedať aj o tom, čo ma stálo najviac rokov života a prinieslo mi najviac nepriateľov. Moje lieky výborne zaberali na náhle, akútne choroby. Lenže tie dlhodobé sa stále vracali. Chorý človek odo mňa odišiel zdravý, no o pol roka stál vo dverách znova. Roky som sa hrabal v starých záznamoch. V roku 1828 som napokon vydal knihu O chronických chorobách. Ukázal som v nej, že za všetkými tými dlhotrvajúcimi trápeniami stoja tri hlboké korene, tri prastaré nákazy. Syfilis, sykóza a psóra, teda svrab.
V sedemdesiatom deviatom a osemdesiatom paragrafe môjho Organonu to opisujem celkom jasne. Ten najnebezpečnejší vnútorný koreň je psóra. Je rozšírená neporovnateľne viac než ostatné dve a pramenia z nej tisíce rôznych chorôb. Lekárske knihy z nich robia samostatné diagnózy a dávajú im vymyslené mená. Nervová slabosť, mánia, melanchólia, epilepsia, rakovina, dna, astma, neplodnosť, migréna, obličkové kamene či ochrnutie. V skutočnosti sú to len rôzne masky tej istej veci. Osemdesiaty prvý paragraf vysvetľuje, ako sa to stalo. Táto prastará nákaza sa ako neviditeľný prach prenášala z človeka na človeka cez milióny tiel a stovky generácií. V každom z nás trochu narástla, až sa rozvinula do tisícich podôb.
SCHELLING: Teraz ste bez mihnutia oka vyriekli presne to, čo ste mne a iným celý život zakazovali. V šiestom paragrafe predsa píšete, že vymyslené teórie nemajú v medicíne čo hľadať. V osemnástom zas tvrdíte, že jediným vodítkom lekára je to, čo na chorom vidí na vlastné oči. Ešte v roku 1808 ste vyhlásili, že choroby sú pestré a premenlivé ako oblaky na nebi. A zrazu? Zrazu za všetkými neduhmi sveta stojí jediná neviditeľná vec, ktorú nikto nevidel a ktorá sa dedí stovky pokolení.
Vy ste sa opreli o neviditeľný dôvod! Odišli ste od skutočného sveta k čistým myšlienkam. A navyše, tá neviditeľná vec, ktorá sa ukazuje v tisíckach tiel, má vo filozofii svoje presné meno. Voláme ju pravzor. Vaša psóra nie je obyčajný svrab. Je to čistý pravzor choroby.
HAHNEMANN: Filozofické pravzory ma nezaujímajú. Roky som sedel nad vlastnými denníkmi a hľadal, čo majú tí vracajúci sa ľudia spoločné. Svrab nie je nijaký vymyslený prízrak. Je to viditeľná vyrážka na koži, nakaziť sa ňou môže každý. Trápil som sa s tým, čo sa stane, keď ju hlúpo zatlačíme masťami dovnútra. Vtedy sa z nej zrodí všetko ostatné trápenie. Thuja na sykózu, ortuť na syfilis a síra na psóru. To nie sú vymyslené pojmy z kníh. To sú skutočné lieky, ktoré mojim pacientom vrátili zdravie.
SCHELLING: Vaše denníky vám neberiem. Spochybňujem len to, za čo sa vydávate. Od obyčajnej vyrážky na koži ste urobili obrovský skok k prastarej nákaze celého ľudstva. Tento skok nevymyslela samotná skúsenosť. Spravil ho váš vlastný rozum. Je to vynikajúci krok a ja proti nemu vôbec nič nemám. Ibaže od tejto chvíle už nemôžete podobné rozmýšľanie vyčítať mne.
HAHNEMANN: Ak v mojich zisteniach počujete ozvenu svojich pravzorov, nech si to študuje ten, kto na to má čas. Ja som mal pred sebou trpiacich ľudí, ktorí sa stále vracali. A chcel som jedinú vec. Aby sa konečne vrátili domov zdraví.
Ako účinkuje liek
SCHELLING: Celý čas obchádzame hlavnú otázku, ktorú ste ešte nahlas nevyslovili. Povedali ste mi, ako sa liek vyrába, ako sa vyberá a čo v ňom po riedení nezostane. Nepovedali ste však to najdôležitejšie. Čo ten liek v chorom človeku v skutočnosti robí.
HAHNEMANN: V mojich spisoch je to zapísané celkom presne. Devätnásty paragraf hovorí, že liečivá sila liekov spočíva výhradne v ich schopnosti preladiť stav ľudského tela. Dvadsiaty druhý paragraf dodáva, že obyčajná látka sa stane liekom iba vtedy, keď dokáže u zdravého človeka vyvolať príznaky, ktoré pozorujeme na chorom človeku. Čo nevie chorobu vyvolať, to ju nevie ani vyliečiť.
Dvadsiaty deviaty paragraf je samotným jadrom celej veci. Keď človeka prepadne prirodzená choroba, jeho životná sila stratí rovnováhu. Liečenie funguje ako premyslený trik. Človeku podáme liek, ktorý v tele vyvolá dočasnú, nesmierne podobnú, no o chlp silnejšiu chorobu. Dve rovnaké choroby sa v jednom tele neznesú. Tá silnejšia jednoducho prehluší tú slabšiu, telo na pôvodný neduh okamžite zabudne a venuje sa len novému podnetu. A keďže účinok lieku po čase sám vyprchá, človek ostane voľný a zdravý.
SCHELLING: Uvedomujete si vôbec, čo ste práve povedali? Chorobu vo vašom opise neuzdravil liek. Uzdravilo ju to, že sa životná sila na chvíľu zamestnala niečím iným, a to iné potom samo zmizlo. Váš liek teda nie je skutočným pôvodcom uzdravenia. Je len príležitosťou, spúšťačom.
HAHNEMANN: Presne tak som to napísal v šesťdesiatom treťom paragrafe. Každá podaná dávka vyvolá v tele prvotný účinok, ktorý patrí viac lieku než človeku. Naša vlastná životná sila sa však vzchopí a postaví sa mu na odpor. Tento odpor je jej vlastným, samočinným výkonom. Šesťdesiaty štvrtý paragraf dodáva, že v prvej chvíli sa telo len podvoľuje a prijíma podnet. Uzdravuje teda samotná životná sila a liek ju k tomu iba vyzve.
SCHELLING: Potom je vaše učenie oveľa myšlienkovejšie a duchovnejšie, než ste si kedy boli ochotný pripustiť. Zrazu vôbec nezáleží na tom, čo v tej drobnej guľôčke fyzicky zostalo. Záleží len na tom, čomu sa to podobá. Sám v siedmom paragrafe píšete, že súhrn príznakov je len navonok odrazeným obrazom vnútornej choroby. Pri výbere lieku teda neporovnávate dve hmotné látky, ale dva obrazy. Uzdravenie u vás nastáva z dokonalej zhody dvoch tvarov.
HAHNEMANN: Porovnávam obrazy, to nepopieram. Obidva som však získal tak, že som ich do bodky zapísal pri živých ľuďoch – jeden pri chorom a druhý pri zdravom. Sú to obrazy zo skutočného života a zo skúsenosti, nie z vymyslených filozofických poučiek. A priznávam ešte jednu vec. Chorobu nazývam rozladením a liečbu preladením. Moje lekárstvo má preto oveľa bližšie k nastavovaniu strún na husliach než k chémii.
SCHELLING: Práve ste vyslovili najvýznamnejšiu vetu svojho života. Správne naladenie predsa nie je žiadna hmatateľná vec, je to vzťah. Ak je choroba rozladením a liek preladením, potom ani jedno z nich nie je hmotou. Vaša fľaštička v sebe nesie čistú formu, ktorá sa na niečo podobá. Ja by som povedal, že je to myšlienkový zákon bez viditeľného tela. Vy poviete, že je to liek.
HAHNEMANN: Je to liek. Vaše pekné názvy chorému človeku zdravie nevrátia. Mňa pri lôžku nečakajú pojmy, ale ľudia, ktorí zle spia a majú horúčku.
SCHELLING: Tak vám to poviem ja a krátko. Trením a trasením ste z rastliny odobrali hmotu a zostal tvar. Tvar sa nedá zjesť ani vstrebať. Dá sa iba pocítiť, a preto váš liek nepôsobí na nič neživé. V tele je jediná vec, ktorá s tvarmi pracuje. Vaša životná sila. Tá si tvary vyrába a nevie o tom, presne ako včela nevie, že stavia plást.
Čo sa stane, keď jej ten tvar predložíte? Prijme ho za svoje utrpenie, lebo sa mu na vlas podobá. Zamestná sa ním a vlastná choroba pre ňu prestane existovať. To nie je moja veta, ale vaša. Stojí v dvadsiatom deviatom paragrafe. A keďže za predloženým tvarom nestojí nijaká hmota, ktorá by ho živila, tvar sa vyčerpá a postupne zmizne. Životná sila zostane sama a zdravá.
HAHNEMANN: Môže to tak byť. Nepopieram to. Aj to slovo protiobraz je napokon moje, stojí v stopäťdesiatom štvrtom paragrafe. Lenže v dvadsiatom ôsmom som napísal čiernym na bielom, ako sa na to dívam. Na vedeckých vysvetleniach toho, ako sa to deje, veľmi nezáleží a snahám o vysvetlenie neprikladám veľkú dôležitosť. Zákon pre mňa platí preto, že sa potvrdil pri chorých. Nie preto, že sa dá vedecky zdôvodniť.
V hlave mi však zostáva jedna otázka, na ktorú sám neviem odpovedať. Ak uzdravuje životná sila a môj liek ju k tomu iba podnieti, v čom je potom výnimočný? Podnetov je na svete neúrekom. Odpoveď na to musia nájsť tí, čo prídu po mne.
Homeopatia a idealizmus
To, čo sa v malej sklenej fľaštičke nachádza, nevymyslel jediný človek počas osamelej noci pri sviečke. Obyčajná cukrová guľôčka leží na rušnej križovatke, kde sa dvetisíc rokov lekárskeho umenia zlialo s nemeckou filozofiou do jedného celku. Samuel Hahnemann síce v polemikách vystupoval ako osamelý objaviteľ, ktorý nikomu nič nedlhuje, no Alice Kuzniarová, autorka monografie o zrode homeopatie z ducha romantizmu, v tom vidí romantickú pózu. Píše, že si sám vybudoval obraz vedeckého génia a lekárskeho proroka. Hľadať jeho väzby na súčasníkov si preto vyžaduje osobitné úsilie.
Hahnemann svoju hlavnú knihu nenazval Organon náhodou. V ostrom zápase s vtedajšími autoritami zmietol staršiu medicínu zo stola a myšlienkové dlhy voči súčasníkom priznával len s obrovskou nevôľou. Ako však vo svojich monografiách zdôrazňuje Robert Jütte, dlhoročný riaditeľ Inštitútu pre dejiny medicíny v Stuttgarte, Hahnemann bol mimoriadne vzdelaný polyglot a prekladateľ, ktorý dejiny lekárstva poznal dokonale. V rozsiahlom úvode k Organonu sám celkom otvorene uvádzal históriu liečenia podobného podobným aj s citátom z hippokratovského spisu. Hahnemann bytostne potreboval svet presvedčiť, že až on dokázal zo starých črepov postaviť celistvú klenbu. Homeopatia sa však nezrodila na zelenej lúke.
Keď rozmeníme Hahnemannovu metódu na drobné, zisťujeme, že takmer každý jej stavebný kameň už mal pred ním svoje meno. Liečenie podobného podobným formuloval už Hippokrates a zopakoval Paracelsus. Skúšanie liekov na zdravom človeku žiadal Haller už v roku 1771. Hahnemann ho za to v poznámke k stoôsmemu paragrafu oslávil ako svojho jediného predchodcu. Pokusy na vlastnom tele robili pred ním aj Cullen a Störck.
Ani neviditeľná životná sila nebola novým objavom. Pojem zaviedol Medicus v roku 1774. V roku 1795 o nej vyšla Reilova štúdia a Hufeland na nej postavil celú knihu o predlžovaní ľudského veku. Hahnemann žil v prostredí, kde bola životná energia bežnou témou.
Slovník dráždivých podnetov prevzal od Browna, hoci jeho teóriu postavil hore nohami. Učenie o prvotnom a druhotnom účinku vyrástlo z Crumpeho vyriešenia sporu o ópium. Od Mesmera prevzal neviditeľnú energiu prúdiacu z človeka do človeka. Prevzaté je aj heslo z obálky Organonu. Aude sapere napísal ako prvý Horatius a zľudovel ho Kant. Hahnemann k nemu pridal jedinú vec, obrátil poradie tých dvoch slov.
Čo teda zostáva výhradne Hahnemannovi? Geniálna syntéza a neústupčivá metóda. Nikto pred ním nepremenil pravidlo podobnosti na hlavný zákon celého lekárstva. Nikto ho neoveroval s takou vytrvalosťou na zdravých ľuďoch, začínajúc od seba a vlastnej rodiny. A nikto nerozvinul postupné riedenie spojené s rytmickým trasením do exaktného systému.
Druhá vrstva príbehu vedie k nemeckému idealizmu a k Friedrichovi Schellingovi. Obaja žili v tom istom čase, no v Lipsku sa nikdy osobne nestretli. Schelling tam pôsobil v rokoch 1796 až 1798, kým Hahnemann býval na celkom inom mieste. Jasnou rečou hovorí aj chronológia. Pravidlo podobnosti publikoval Hahnemann v roku 1796, kým Schellingovo dielo O duši sveta vyšlo až o dva roky neskôr. Zrod samotného jadra homeopatie teda od Schellinga pochádzať nemôže.
Historicky doložené máme iba dva nepriame kontakty. V roku 1801 Schelling vo svojom časopise skritizoval Hahnemannovu esej. V roku 1808 Hahnemann verejne zosmiešnil Schellingových stúpencov. Medzi nimi leží tretia možnosť, pravdepodobná, no nedoložená. Hahnemannov Aeskulap na váhach z roku 1805 sa ťažko mohol vyhnúť bambergskej nemocnici. Schelling tam práve vtedy pripravoval s Marcusom spoločné ročenky.
Skutočné prepojenie leží v samotnom podhubí ich uvažovania. Hahnemann aj Schelling čerpali z rovnakého teoretického prameňa, zo škótskej lekárskej školy reprezentovanej Johnom Brownom a jeho učiteľom Williamom Cullenom. Schelling pretavil Brownove teórie o dráždivosti organizmu do svojej romantickej filozofie prírody, kým Hahnemann pri prekladaní Cullenovho spisu vlastnoručne užil kôru chinovníka, čo ho priviedlo k prvým kľúčovým pokusom. Homeopatia a filozofia prírody tak nevznikli v nejakom izolovanom vákuu. Obe vyrástli z rovnakej knižnice a reagovali na tie isté odborné otázky.
Tento spoločný teoretický základ vysvetľuje ich hlbokú vnútornú príbuznosť. Hahnemann sa ku Kantovi pozoruhodne približuje v pevnej viere, že každé poznanie musí stáť na prísnom pozorovaní. Bol prísnejší než celá prírodná filozofia. Zavrhol botanickú príbuznosť, tvar rastlín, pokusy na zvieratách aj skúmavky. Veril iba tomu, čo človek pocíti na vlastnom tele. Zároveň však zašiel ďalej než Kant. Do hry pustil životnú silu, duchovné pôsobenie lieku aj prastarú nákazu generácií – veci, ktoré na vlastné oči nikto nevidel. Pri pozorovaní bol nekompromisný, k neviditeľnému svetu otvorený dokorán. V jednej knihe tak Hahnemann spája obe tieto tváre bez toho, aby si ich rozpor plne priznal.
Rovnako presná paralela vedie priamo k Schellingovi. V centre jeho uvažovania stála myšlienka, že príroda nie je mŕtvy mechanizmus súčiastok, ale jediný živý organizmus, ktorý dýcha a rozvíja sa. Hahnemann uvažoval navlas rovnako. V pätnástom paragrafe Organonu výslovne píše, že hmotné telo a neviditeľná životná sila tvoria jedinú nerozdeliteľnú skutočnosť, ktorú od seba oddeľujeme iba v teoretických úvahách.
Hahnemann však odmietal, že by tento život riadil akýkoľvek vyšší rozum. Jeho životná sila pôsobí ako slepý inštinkt. Schelling tvrdil, že inštinktívne konanie sa iba tvári ako slepé, no v skutočnosti v ňom koná múdrosť, ktorá o sebe ešte nevie. Skutočný rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo Schellingov inštinkt v prírode koná bezchybne, Hahnemannova sila býva omylná a ťažkú chorobu sama nevylieči.
Napriek tomu zdieľajú obaja ten istý obraz. Schelling vo svojich prednáškach v roku 1804 nazval neživú prírodu spiacim svetom, ktorý čaká na prebudenie. Hahnemann v dvestošesťdesiatom deviatom paragrafe píše o skrytých silách, ktoré v látke akoby spia, kým ich neprebudí trenie a trasenie. Obraz zostáva identický, hoci ho prebúdzajú odlišné impulzy.
Najdôležitejšia podobnosť leží v samotnom slove „potencovanie“. U Schellinga označuje potencia stupeň, na ktorom je vo veci namiešaný pomer ťažoby a svetla. Stúpať po tejto stupnici znamená, že hrubej hmoty ubúda a duchovnej formy pribúda. Hahnemann hovorí takmer rovnakým jazykom. V poznámke ku dvestošesťdesiatemu deviatemu paragrafu tvrdí, že jeho potencie sú opakom riedenia, lebo odomykajú sily ukryté vo vnútri. V ďalšej poznámke dodáva, že čím menej zostane hmoty, tým väčšia je jej sila.
Otázka, či bolo homeopatické potencovanie priamo odvodené od filozofického, má jasnú odpoveď. Odvodené nebolo. Dávky začal Hahnemann zmenšovať od roku 1801 z rýdzo praktického strachu, aby silný liek chorému neublížil. Samotný pojem však nepochádzal od neho.
Zostáva ešte otázka, čo v Hahnemannovej fľaštičke vlastne je. Nie tvar konkrétnej rastliny aj s jej chybami a nie večný vzor nad svetom. Hahnemann v poznámke k dvestošesťdesiatemu deviatemu paragrafu píše, že trenie a trasenie látku otvára. Na svetlo vynáša sily, ktoré boli ukryté v jej vlastnej vnútornej podstate. A v dvestosedemdesiatom treťom paragrafe žiada celú rastlinu. Nehľadá destilát, hľadá plný hlas.
Spolu s týmto slovom prenikol do Organonu aj jeho hlbší obsah. Po roku 1821 sa v ňom objavujú formulácie, ktoré tam dovtedy chýbali, predovšetkým tvrdenie, že potencie predstavujú pravý opak obyčajného riedenia. Praktický postup tak zostal Hahnemannov, no výklad tohto postupu získal filozofický šat. Príbeh homeopatie dostal reč, ktorú vytvorila romantická literatúra.
Ale najzvláštnejší nález celého pátrania sa viaže na rukopis posledného vydania Organonu. Hahnemann ho dokončil vo februári 1842 a po jeho smrti zostal u vdovy Mélanie. Tá podľa editorov Organonu konala na jeho pokyn a všetky ponuky na vydanie odmietala. Po jej smrti v roku 1878 prešiel na rodinu Bönninghausenovcov. Tí ho držali ďalších štyridsaťdva rokov a predali až v roku 1920, keď ich zruinovala prvá svetová vojna. Získal ho stuttgartský lekár Richard Haehl pre Williama Boerickeho a Jamesa Warda zo San Francisca. Nemecké vydanie pripravil Haehl v roku 1921, anglické Boericke o rok neskôr.
Ten záhadný nález sa týka poznámky k dvestosedemdesiatemu paragrafu. Stojí v nej, že hmota sa napokon celkom rozpustí vo svojej duchovnej podstate. Pri treťom stupni nového riedenia je hmoty stodvadsaťpäť triliónov ráz menej a pri tridsiatom sa to už nedá vysloviť nijakým číslom. Mníchovský historik medicíny Josef M. Schmidt upozornil na mimoriadne zvláštnu vec. Samotný Hahnemann napísal vlastnou rukou iba prvých niekoľko riadkov. Pôvodný list je roztrhaný na kusy a medzi ne je vlepený cudzí list, ktorý dopísal Haehl. Poznamenal pri tom, že ide o zápis podľa Hahnemannovho diktátu. Ten sa však nezachoval a čo presne ním Haehl myslel, dnes nevieme.
Samotná myšlienka má pritom svojho jasného autora. Už v roku 1800 napísal Schelling, že hmotné veci musia napokon zmiznúť a zostanú jedine nehmotné myšlienky a čisté tvary. Veta, ktorú do poznámky dopísal Haehl, nápadne pripomína Schellingov opis toho, ako svetlo rozkladá hrubú hmotu.
Grécky filozof Parmenides sa pred dvetisícpäťsto rokmi pýtal, čo je vlastne v tomto svete skutočné, ak naše oči vidia len večnú premenu vecí. V malej lekárnickej fľaštičke tá otázka leží dodnes, a je celá zo sladkého cukru.